Osudné memorandum 

Uplynulo 30 rokov od chvíle, keď sa Ukrajina vzdala jadrových zbraní Budapeštianske memorandum.

Od podpísania Budapeštianskeho memoranda z decembra 1994 uplynulo presne 30 rokov. Rusko, Spojené štáty a Veľká Británia v ňom poskytli Bielorusku, Kazachstanu a Ukrajine bezpečnostné uistenie ich suverenity a územnej celistvosti výmenou za to, že sa vzdajú svojich, po rozpadnutom Sovietskom zväze zdedených jadrových arzenálov. Urobili vtedy – z pohľadu súčasnej, už desať rokov trvajúcej ruskej agresie – predovšetkým Ukrajinci osudovú chybu? A mali vôbec na výber?

Jan Adamec

Ukrajina ešte ako sovietska republika vyhlásila vo svojej Deklarácii o štátnej suverenite v júli 1990, že chce byť nejadrovou krajinou. Ako však pripomína politológ Paul J. D’Anieri, v tejto chvíli išlo predovšetkým o stiahnutie sovietskych jadrových síl z Ukrajiny, ktoré v roku 1991 predstavovali tretí najväčší jadrový arzenál na svete. Ukrajina ich síce fyzicky kontrolovala, ale kódy potrebné na ich ovládanie a aktiváciu držala Moskva.

Ako uvádza odborníčka na jadrovú problematiku Mariana Budjerynová, po rozpade ZSSR bolo denuklearizáciu potrebné znovu zvážiť v kontexte možného jadrového monopolu Ruska a jeho snáh opäť získať dominantné postavenie v regióne.

Ešte pred rozpadom ZSSR podpísal americký prezident George Bush st. (1991–1993) so svojím sovietskym náprotivkom Michailom Gorbačovom 31. júla 1991 dvojstrannú zmluvu START I (Strategic Arms Reduction Treaty), vďaka ktorej bolo do konca roku 2001 odstránených približne 80 % všetkých vtedy existujúcich strategických jadrových zbraní.

Ako však pripomína Budjerynová, medzitým sa Sovietsky zväz rozpadol. Američania sa obávali, aby sa z neho nestala „Juhoslávia s atómovými zbraňami“, a preto preferovali, aby sa jeho jediným jadrovým dedičom stalo Rusko, a to rýchlo. Bush považoval START I za svoj významný politický úspech, nemohol v nej však pokračovať, ak by sa k nej nepripojili nielen Rusko, ale aj Ukrajina, Kazachstan a Bielorusko.

USA preto s nimi podpísali v Lisabone 23. mája 1992 Lisabonský protokol, podľa ktorého boli štyri posledne menované štáty uznané za nástupcov ZSSR a ako také prevzali jeho záväzky vyplývajúce zo zmluvy START I. Podľa piateho článku protokolu sa navyše neruské republiky zaviazali pristúpiť k Zmluve o nešírení jadrových zbraní „v čo najkratšom čase“, čo znamenalo zbaviť sa všetkých jadrových zbraní.

Ako prvý ratifikoval START druhého júla 1992 Kazachstan. V sovietskom atómovom projekte zohrával kľúčovú úlohu – avšak ako dodáva politologička Ainash Mustoyapovová v knihe Decolonization of Kazakhstan (2023) skôr v koloniálnom zmysle ako lacný zdroj surovín vrátane uránu a miesto pre jadrové testy so všetkými negatívnymi zdravotnými a environmentálnymi dopadmi pre Kazachov aj ich životné prostredie.

V rokoch 1947-1949 bol vo východnej časti krajiny neďaleko mesta Semipalatinsk vybudovaný rozsiahly jadrový skúšobný polygon, na ktorom počas nasledujúcich štyridsiatich rokov prebehlo viac ako 450 jadrových testov. Po rozpade Sovietskeho zväzu Kazachstan zdedil štvrtý najväčší jadrový arzenál na svete s viac ako tisíckou jadrových hlavíc.

Kazachstan ich však nemohol odpáliť, ani zabrániť tomu, aby ich neodpálil niekto iný. Ako pripomína odborníčka na jadrovú problematiku Togzhan Kassenovová vo svojej knihe Atomic steppe: how Kazakhstan gave up the bomb (2022), kazašskí politici na čele s Nursultanom Nazarbajevom sa nakoniec rozhodli zbaviť sa jadrových zbraní aj celej zbrojnej infraštruktúry a jadrového materiálu.

Potrebovali prístup k zahraničným investíciám, technológiám a medzinárodným trhom. Nechceli, aby ich krajina bola vnímaná ako „narušiteľ“ medzinárodného poriadku, a preto sa pripojili k zmluve o nešírení jadrových zbraní. Spočítali si tiež, že aj tak nebudú schopní získať reálnu kontrolu nad sovietskymi jadrovými zbraňami, a ak áno, nebudú mať ani dostatočné domáce know-how a personálne vybavenie na ich bezpečnú údržbu.

Korene tohto problému tkvili podľa Kassenovovej v inštitucionalizovanej diskriminácii v sovietskych strategických raketových vojskách, v ktorých prakticky neslúžili etnickí Kazachovia.

Tragická skúsenosť s jadrovými testami tiež v Kazachoch vypestovala silnú alergiu na jadrové zbrane. V roku 1989 sa v krajine zrodilo silné hnutie proti jadrovým skúškam na čele so spisovateľom a poslancom Olžasom Sulejmenovom. Už 29. augusta 1991 Kazachstan Semipalatinsk uzavrel, začal demontovať súvisiacu infraštruktúru a vykonávať radiologický prieskum, pri ktorom bola objavená rada oblastí kontaminovaných stronciom, céziom a plutóniom.

START potom 4. februára 1993 ratifikovalo aj Bielorusko, ktoré bolo v predvečer vyhlásenia svojej nezávislosti jednou z najviac militarizovaných republík ZSSR. Po Sovietskom zväze zdedilo 81 medzikontinentálnych rakiet SS-20 a SS-25 s jednou hlavicou a viac ako 1400 taktických jadrových zbraní.

Ukrajina váhala najdlhšie. Ako vysvetľuje D’Anieri, ukrajinskí zástancovia rýchlej denuklearizácie, najmä z exekutívy, argumentovali, že ak by si Ukrajina ponechala jadrové zbrane, Rusko by na ňu mohlo zaútočiť, aby nad nimi získalo kontrolu.

Naopak, v parlamente dominovali zástancovia „účinného odzbrojenia“, ktorí chceli podmieniť postupnú denuklearizáciu finančnými kompenzáciami a bezpečnostnými zárukami od ostatných jadrových mocností. Prezident Bush vo svojom liste ukrajinskému prezidentovi Leonidovi Kravčukovi (1991–1994) vyzdvihol Lisabonský protokol ako „historický úspech“, ktorý mal Ukrajine pomôcť zmierniť bremeno sovietskeho jadrového dedičstva.

Aby upokojil ukrajinské obavy, sľúbil, že Spojené štáty budú v prípade agresie voči Ukrajine okamžite konať prostredníctvom Bezpečnostnej rady OSN. Ukrajinci však požadovali, aby bezpečnostné záruky boli písomné a zahrňovali aj Rusko, s ktorým sa zhoršovali vzťahy, napríklad kvôli sporom o Čiernomorskú flotilu.

Na summite v krymskej Masandre v septembri 1993 Rusko zastavilo dodávky plynu, aby prinútilo Kravčuka podpísať ústupky týkajúce sa Čiernomorskej flotily a jadrových zbraní výmenou za odpustenie dlhu za plyn a ropu vo výške 2,5 miliardy dolárov a za budúce dodávky paliva pre ukrajinské jadrové reaktory.

Podobne ako Kazachstan, Ukrajina nemala nad jadrovými zbraňami operačnú kontrolu, a u niektorých hlavíc nedokázala zaručiť dlhodobú bezpečnosť. Debaty o denuklearizácii na Ukrajine sa vyostrili v roku 1993, keď narastal zahraničný tlak na ratifikáciu zmluvy START I.

V tom čase bol politický a inštitucionálny konflikt medzi prezidentom a parlamentom, ktorý ratifikáciu niekoľkokrát odložil. Keď sa o nej hlasovalo 18. novembra 1993, parlament odmietol pripojiť sa k Zmluve o nešírení jadrových zbraní a navrhol demontovať iba 36 % raketových nosičov a 42 % jadrových hlavíc na ukrajinskom území.

Z pohľadu USA to bolo fiasko, od ktorého sa prezident Kravčuk dištancoval. Administratíva prezidenta Clintona však prejavila väčšie pochopenie pre ukrajinské obavy, no nebola ochotná ponúknuť silné bezpečnostné záruky. USA dospeli k záveru, že Rusko a Ukrajina sa nedokážu dohodnúť, a prevzali vedenie v rokovaniach. Výsledkom bolo Trilaterálne vyhlásenie podpísané 14. januára 1994 v Moskve prezidentmi Billom Clintonom, Leonidom Kravčukom a Borisom Jeľcinom.

Ukrajina získala určitú kompenzáciu za urán z jadrových zbraní a bezpečnostné uistenia od USA a Ruska. Výsledku napomohli aj parlamentné voľby na jar 1994, po ktorých skeptici o odzbrojení stratili svoje pozície. Novým prezidentom Ukrajiny sa stal Leonid Kučma (júl 1994–2005), ktorý nutne potreboval hospodársku pomoc. Západ mal týmto spôsobom účinný nástroj na nátlak. Dňa 16. novembra 1994 ukrajinský parlament s výhradami ratifikoval odchod krajiny z „jadrového klubu“.

5. decembra 1994 podpísali zástupcovia USA, Spojeného kráľovstva a Ruska na konferencii KBSE v Budapešti tzv. Budapeštianske memorandum. Dokument obsahoval tri totožné politické dohody, ktoré poskytovali Bielorusku, Kazachstanu a Ukrajine bezpečnostné uistenia v súvislosti s ich pristúpením k Zmluve o nešírení jadrových zbraní.

Pre Ukrajinu sa signatári – USA, Spojené kráľovstvo a Rusko – zaviazali rešpektovať jej nezávislosť, suverenitu a existujúce hranice, zdržovať sa použitia sily voči jej územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti a usilovať o okamžitú akciu Bezpečnostnej rady OSN v prípade agresie voči Ukrajine.

Kľúčové bolo, že anglický originál memoranda obsahoval termín „assurance“ (uistenie), nie „guarantee“ (záruka). Ako vysvetľuje Budjerynová, signatári rozlišovali medzi „bezpečnostnými zárukami“, ktoré by znamenali aktívne vojenské zásahy, a „bezpečnostnými uisteniami“, ktoré len deklarovali rešpektovanie územnej celistvosti.

Memorandum však nedokázalo odradiť Rusko od agresie; neobsahovalo sankcie a jeho záruky záviseli výlučne od dobrej vôle signatárov. V roku 2014, keď ruské jednotky obsadili Krym, západné krajiny označili tento čin za porušenie ukrajinskej suverenity a územnej celistvosti. Ukrajina sa obrátila na signatárov memoranda, no Rusko tvrdilo, že po zvrhnutí prezidenta Viktora Janukovyča na Ukrajine vznikol nový štát, s ktorým Rusko nemá záväzné dohody. Keď Rusko zorganizovalo tzv. referendum na Kryme, na základe ktorého bol Krym pripojený k Ruskej federácii, Ukrajina opäť protestovala, pričom Rusko bojkotovalo stretnutie signatárov memoranda a vetovalo odsudzujúce rezolúcie OSN.

Budapeštianske memorandum sa naposledy spomínalo počas tajných rokovaní o prímerí po začiatku ruskej agresie vo februári 2022. Prezident Volodymyr Zelenskyj 14. marca 2022 vyzval na „účinné bezpečnostné záruky“, ktoré by neboli len symbolické ako tie z Budapešti. Ukrajina chcela, aby každý útok na jej územie znamenal automatickú obranu zo strany signatárov, ideálne vojenskú pomoc od krajín ako USA alebo Spojené kráľovstvo.

Rusko však zásadne odmietalo, aby garančné štáty mohli samostatne rozhodovať o pomoci Ukrajine, a trvalo na tom, že akákoľvek akcia by musela byť schválená všetkými signatármi – čo by Rusku, ako pravdepodobnému agresorovi, umožnilo právo veta.

Jan Adamec
Os(t)udné memorandum  

zdroj: 
https://www.lidovky.cz/orientace/budapestske-memorandum-prosinec-1994-ukrajina-kazachstan-belorusko-rusko-jaderne-zbrane.A241204_214819_ln-historie_lvot

foto:
Prezident USA Bill Clinton, ruský prezident Boris Jeľcin a ukrajinský prezident Leonid Kravčuk po podpísaní Trilaterálneho vyhlásenia v Moskve 14. januára 1994.
zdroj: Wikipédia