Osudy optantov z Prešovska na Ukrajine: rozpoltená identita

Na jar roku 1947 uskutočnili ZSSR a Československo akciu výmeny obyvateľstva: na Volyň z Prešovska odišlo 12-tisíc Rusínov zo Slovenska, zatiaľ čo na územie Čiech (predovšetkým do Sudet) smerovalo 30-tisíc potomkov českých kolonistov. 

Roman Kabačij



Na jar roku 1947 uskutočnili ZSSR a Československo akciu výmeny obyvateľstva: na Volyň z Prešovska odišlo 12-tisíc Rusínov zo Slovenska, zatiaľ čo na územie Čiech (predovšetkým do Sudet) smerovalo 30-tisíc potomkov českých kolonistov. Jedni aj druhí sú v dejinách nazývaní optantmi (z lat. optatio – voľba).

Prvé mesiace a roky na Volyni ukázali optantom, že napriek uisťovaniu sovietskych agitátorov ich na pôde Ukrajiny nikto nečakal. Ba čo viac – ich prítomnosť bola nežiaduca a nemal ich ani kto chrániť. Stretli sa s nepriazňou ako zo strany miestnych predstaviteľov moci, tak aj zo strany miestneho obyvateľstva.

Skrývalo sa za tým množstvo objektívnych aj subjektívnych príčin, ktoré nespočívali len v rovine netolerancie jedných (Volyňanov) voči druhým (južným Lemkom), ale aj naopak – v istej zakonzervovanosti tradičnej spoločnosti najzápadnejších "ukrajinských" horalov, v ich naivnom vnímaní skutočnosti, ktoré muselo byť rozptyľované niekedy aj desiatky rokov. Odchádzajúc „do Ruska“, nemali prešovskí "etnickí Ukrajinci" absolútne žiadnu predstavu o Volyni, jej histórii, kultúre, zvykoch a napokon ani o mnohonárodnostnom charaktere obyvateľstva.

Ako ukázala história optácie, na Volyni bola k prichádzajúcim Rusínom zo Slovenska priateľská iba jedna kategória ľudí: českí kolonisti – niektorí z nich ešte istý čas zotrvávali vo svojich domoch čakajúc na návrat do Čiech, pričom niektorí jednotlivci ostali na Volyni až do konca svojich dní. Štefan Kruško píše: „S našimi ľuďmi súcitili, upokojovali ich, uvádzali ich do obrazu, radili im, varovali pred zvykmi a miestnymi normami spolunažívania, medziľudskými vzťahmi, ale aj pred prípadným nebezpečenstvom“.

Je pochopiteľné, prečo práve Česi prejavovali pochopenie pre osud presídlencov: po prvé, vďaka ich príchodu bol umožnený odchod kolonistov do Čiech ; po druhé, roky života v ukrajinsko-poľskom prostredí naučili Čechov flexibilite v chápaní problémov iných ľudí ; po tretie, aj Česi kedysi prišli do cudzej zeme a stretli sa s neprijatím. Napokon, slovakizovaný jazyk južných Lemkov bol Čechom neraz bližší než jazyk Ukrajincov-Volyňanov: samotné slovné spojenie „presídlenci z Československa“ muselo odzbrojovať ľudí, ktorí už celé storočie žili spomienkami na vlasť.

Naproti tomu na niekoľkých iných úrovniach spoločenského života sa prišelci z Nízkych Beskýd stretli s ľahostajnosťou (prinajmenšom), a neraz aj s agresiou voči sebe a svojim ľuďom. Niekedy samotné správanie a životné princípy slovenských Rusínov vyvolávali agresiu miestnych, hoci oni sami nerozumeli príčinám týchto problémov, ba dokonca ich prehlbovali a stavali sa proti nim. Tieto úrovne spoločenského styku si zaslúžia osobitné vysvetlenie, preto ich preskúmajme postupne: vzťahy optantov s miestnym obyvateľstvom, s ukrajinskými presídlencami z Poľska, s miestnou komunistickou mocou a s ukrajinským nacionalistickým oslobodzovacím podzemím OUN-UPA.

Konflikt ukrajinsko-lemkovský
Samotné rozhodnutie o presídlení prešovských Lemkov na územie Volyne bolo provokačné a odsúdené na neúspech. Prečo? Mentálne a kultúrne sa Volyňania a Lemkovia nachádzali v značne odlišných rovinách ukrajinského etnického masívu. Lemkovia boli horali, Volynská vysočina – to je priestor rovný ako stôl. Volyňania jazykovo patrili k tej skupine ukrajinských nárečí, ktorá začína na Poltavsku a končí pri rieke Narew v Poľsku na Podlasí; Lemkovia hovorili jazykom bližším Haličanom a Poliakom, ale nie Kyjevčanom či Poltavčanom. Volyňania boli pravoslávni, Lemkovia zo Slovenska takmer stopercentne gréckokatolíci. Lemkovia prišli „na širokú zem“, zatiaľ čo Volyňania len prednedávnom ukončili krvavé bratovražedné vyvražďovanie Poliakov „za zem“.

Začnime jazykom. Tak optanti, ako aj volynskí Ukrajinci zdôrazňovali vzájomné neporozumenie v jazykovej rovine. Mária Babak so smiechom hovorí: „Vášmu jazyku sme spočiatku veľmi nerozumeli, viac sme hovorili po rusnácky“. Rodičia Mikuláša Škurlu sa za 20 rokov do reoptácie (návratu) tak ani nenaučili hovoriť po ukrajinsky. Starší ľudia si zvyčajne horšie zvykajú na novú situáciu, kým deti naopak – rýchlejšie. Komisia pre likvidáciu negramotnosti z Lucka uvádzala: „Považovať za nesprávnu situáciu, keď presídlencov z Československa, ktorí ukončili 7-8 tried československej školy, považujú za dostatočne gramotných, keďže nevedia dobre po rusky a ukrajinsky, zle ich ovládajú v rozhovore...“. Hoci, samozrejme, vyskytli sa prípady deklarovania neporozumenia jazyka aj medzi deťmi: v obci Hajenky vo Volynskej oblasti sa jeden z rusínskych chlapcov sťažoval na neporozumenie ukrajinského spisovného jazyka. Jozef Haluška z obce Hažlín v Bardejovskom okrese je vôbec presvedčený, že v jeho detstve sa doma hovorilo „po slovensky“. Pravda, spomína, že „po katolícky“ by nevedel nič povedať.

Je zrejmé, že rozdiely v jazyku neboli až také fatálne, aby sa dalo tvrdiť o úplnom neporozumení a neprijatí; skôr ide o absenciu akceptácie jednotlivých momentov, dvojzmyslov a regionálnych osobitostí v jazyku. Spomedzi mojich respondentov-reoptantov 50 % uviedlo, že rozumeli ukrajinskému jazyku, 31 % rozumelo zle a iba 19 % nerozumelo. Štefan Kruško opodstatnene zdôrazňuje, že aj medzi optantmi boli takí, ktorí viac alebo menej rozumeli jazyku Volyňanov: najlepšie sa podľa jeho názoru cítili v jazykovej rovine presídlenci z laboreckej a sninskej oblasti – bojkovsko-lemkovského kúta na severovýchode Slovenska, ktorý bezprostredne susedí s Ukrajinou a poľským výbežkom. Zároveň bolo „horšie tým, ktorí sa presídlili z mesta na dedinu, napríklad z Bardejova do Mirohošče či Hrušvice, alebo boli veľké rozdiely medzi dedinami: Lukov-Mirohošč, Hrabské-Ulbarov, Jakubany-Hrušvica, Pčoliné-Kvasilov“, tvrdí Kruško.

Pokiaľ ide o náboženský aspekt adaptácie optantov z Československa, rozdiely medzi pravoslávnym a gréckokatolíckym obradom neboli optantom spočiatku tak viditeľné, ako sa to ukázalo neskôr. Ako písala jedna z optantiek domov, „v cerkvi je taká služba ako naša, len kus inakší hlas“. Poľský sociológ Jacek Nowak trefne poznamenal, že „pre Rusínov možnosť modlitby vo vlastnom jazyku znamenala fakticky plnú účasť na etnickom živote skupiny. Podobný jav bol charakteristický pre Lemkov presídlených na Západné zeme [Poľska]“. Rozdiely medzi gréckokatolicizmom a pravoslávím neboli pre optantov/reoptantov jasné, kým im neboli vysvetlené zvonku. Pri návrate na Slovensko sa 59 % mojich respondentov vrátilo k uniatstvu (gréckokatolíckej cirkvi) a 41 % si ponechalo pravoslávie. Pričom pravoslávni Lemkovia dnes pristupujú k pestovaniu práve tejto viery horlivejšie než gréckokatolícki. Starenka Mária Biško s hrôzou v hlase osvedčuje, že „keď sme boli gréckokatolíci, nikto nám predsa nepovedal, že sme – uniati!“. Optant Jozef Haluška, narodený v roku 1937, si už nevie spomenúť, či/čím sa ich viera líšila: „Mal som 9 rokov...“.

Istým problémom sa pre presídlencov z Československa stala len protináboženská kampaň vo volynských dedinách. Prešovskí obyvatelia obce Vovkovyji v Kozynskom okrese písali Prezídiu Najvyššieho sovietu ZSSR: „Nás vychovali v náboženskom duchu a komisia nám povedala, že tu môžeme svätiť všetky sviatky aj nedele a môžeme sa modliť. Ale vec sa má tak. Príde nedeľa a nás vyháňajú do práce. Dokonca sa nepozerajú, či je človek chorý alebo invalid, je im to jedno...“. Teda najdôležitejšie pre presídlencov bolo chodiť do cerkvi a modliť sa. Či pri službe v rodnej obci spomínali pápeža alebo patriarchu, si Lemkyňa Mária Biško z Blechnarky, dnes Prešovčanka, nie je istá.

Keď optanti spomínajú na vzťah miestneho obyvateľstva k nim, vzniká dojem, že horšie to už byť nemohlo a že samotná fyzická prítomnosť Rusínov vyvolávala u Volyňanov prinajmenšom alergiu. „Presídlencov všade nazývajú „Huculmi“ a tí to vnímajú ako najväčšiu urážku. Pôvodné obyvateľstvo sa vysmieva jazyku presídlencov a tí každý takýto výsmech veľmi hlboko prežívajú“, – písal Mikuláš Mušinka predsedovi KZUP (Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich v ČSSR) Vasiľovi Kapišovskému po návšteve optantov. „Prečo ste sem prišli, kto vás tu volal, bodaj by na vás cholera prišla, aby ste zdochli...“ – vymenúva kliatby zo strany volyňských „bratov“ Mikuláš Škurla: „Nazývali nás prelietavými vtákmi“, – dodáva. Mária Kotár, ktorá sa dostala do Novosielok Českých, spomína, ako jej vyčítal dokonca aj opitý Volyňan ležiaci v mláke pri ceste: „Čo si, – vraj, – Huculka, načo si prišla na našu zem?“.

Aké závery možno vyvodiť z uvedených príkladov? Po prvé, že optanti videli iba vonkajšie prejavy agresie miestnych a nesnažili sa pochopiť jej príčiny. S „Huculmi“ je to akoby jasné: Peter Zakuťanský takto vysvetľuje túto prezývku pre Rusínov z Československa: „Niektorí presídlenci prišli v oblečení vyrobenom z vlny a domáceho plátna, priviezli drevené vozy, pluhy, brány. Miestni obyvatelia vedeli o tom, že v Karpatoch sú obyvatelia, ktorí nosia podobný odev a používajú drevené poľnohospodárske náradie, a nazývajú ich Huculmi“. Tu máme dočinenia s odvekou nepriazňou medzi obyvateľmi hôr a rovín, pričom tí prví boli tými druhými vždy hodnotení ako primitívnejší a menej kultúrni. Táto diskriminácia mimoriadne silno vplývala na ďalšie generácie optantov: M. Mušinka svedčí, že deti zakazovali rodičom chodiť na schôdzky do školy, aby sa nevedelo o ich presídleneckom pôvode; jedna z optantiek vyhlásila, že jej rodičia boli v Československu počas vojny na prácach, a preto sa tam narodila. „Takých prípadov by sa dali uviesť desiatky“. Nie náhodou bola asimilácia Lemkov na Volyni Štefanom Kruškom označená ako „akulturácia“.

Pocit vlastnej menejcennosti bol vyvolaný nielen tým, ako správne poznamenal Mušinka, že medzi presídlencami nikto nevykonával osvetovú prácu, ale tiež tým, že miestne obyvateľstvo nikto nepripravil na príchod československých presídlencov. „Problém spočíval v slabej informovanosti sovietskych úradov a jednotlivých výkonných orgánov o tom, že na Volyň príde 12-tisíc „akýchsi“ presídlencov z Československa“, – píšu autori „Opcie“. 

Dochádzalo k tomu, že optantov občas vnímali ako prisluhovačov slovenského fašizmu, hoci v skutočnosti boli z presvedčenia väčšími komunistami než miestni Volyňania. Samotní optanti mali nesformované národné povedomie a nemohli sprostredkovať „svoju pravdu“ miestnym škodcom. Predseda výboru reoptantov vidí istý problém v tom, ako sám definuje, „že nás nikto neviedol, – nebol medzi nami kňaz, ani jeden nechcel ísť. Len štyria učitelia sa presídlili, a tí, tešiac sa, že dostali prácu, sa veľmi nemiešali, aby im „neprišili“ nejakú agitáciu“. Potláčanie Rusínov z Československa miestnymi viedlo k tomu, že títo nepovažovali za potrebné poskytovať svojim deťom vyššie vzdelanie – ako poznamenal M. Mušinka v 60. rokoch.

Jednou z hlavných príčin patologickej nenávisti miestnych Ukrajincov k prichádzajúcim bolo vedomie, že Rusíni prišli „na ich zem“. Tento faktor zdôrazňuje väčšina optantov v spomienkach. Otázka pôdy bola pre volynských Ukrajincov skutočne bolestivá. V časoch medzivojnového Poľska bolo ukrajinské obyvateľstvo v pozemkovej otázke utláčané, veľké prídely dostávali osadníci z centrálnych oblastí Poľska. V roku 1943 sa rozhorel obrovský národnostný konflikt, v dôsledku ktorého zahynulo podľa rôznych odhadov od 15 do 36-tisíc Poliakov z Volyne. A keď Volyňania vyhlasovali Prešovčanom: „Na kieho čerta ste sem prišli, a ešte na našu otčinu, my sme za ňu krv prelievali!“, tak sa to týkalo s najväčšou pravdepodobnosťou tej poľskej krvi, a nie ako uvádza v jednom z materiálov Štefan Kruško krvi na fronte. Autori „Opcie“ uvádzajú: „Na novom mieste čakalo presídlencov nemálo nečakaných prekvapení. Bez nadšenia ich vítali miestni obyvatelia a funkcionári, ktorí len zriedka vedeli, že na miesto odchádzajúcich Čechov prídu noví presídlenci. Išlo im predovšetkým o obhospodarované a (na tú dobu) kvalitné české majetky, o ktoré mali výrazný záujem“.

Južní Lemkovia, ktorí sa ocitli v takej ťažkej dobe v cudzej krajine, nemohli nič urobiť s negatívnym vzťahom miestnych. Vrodená dobrota Lemkov im nedovoľovala ani len predstaviť si, čo sa mohlo diať počas vojny na zemi, ktorú im tak štedro ponúkali k dispozícii sovietski agitátori. Mohli sa len sťažovať úradom na výpady miestnych, v ktorých zneli hrozby typu, že „naša krv bude tiecť potokom, keď tu zostaneme, a budú nás hádzať do studní“. Jeden z reoptantov neskôr povie o Volyňanoch: „Spredu „Bože“, a zozadu reže!“. Ján Kaliňák spomína slová otca: „Chráň sa Ukrajinca!“.

Ďalšou z príčin vnútorného diskomfortu bola introvertnosť, uzavretosť rusínskeho prostredia. To, čo oni podávajú ako úspech – existencia oddelených „huculských“ častí, ulíc z presídlencov, to, že „sme boli za železnou oponou ako bratia a sestry, slovo nášho Rusína z Československa znamenalo, že mu môžeme veriť a na neho sa spoľahnúť, že to je náš človek – čestný, pracovitý a uvedomelý“, – miestni hodnotili negatívne. Celé roky jedni s druhými nekomunikovali – kvôli vzájomnému neporozumeniu a posmeškom. V jednom z listov optantov úradom čítame: „Život náš je natoľko stlačený zo všetkých strán, že nemôžeme sa vrátiť ani vzad, ani vpred, ani vpravo, ani vľavo, len musíme počúvať rozkazy a pracovať telom a dušou, a hynúť tu, vidieť v poslednej chvíli, ako tunajší ľudia sa tešia a radujú našim mukám". Fakticky sa optanti na Volyni nikdy necítili doma, čo nie náhodou zdôrazňuje Štefan Kruško, kvôli čomu sa nikdy nestotožnili so spoločenstvom miestneho obyvateľstva, rozdeľujúc Rusínov (ako Slovákov) a Ukrajincov.

Konflikt presídlenecko-presídlenecký
Vzťahy medzi presídlencami z Poľska a presídlencami z Československa nemožno nazvať otvoreným konfliktom, ale súperením a konfrontáciou áno. Zdroje tejto konfrontácie ležali v bytovom probléme, s ktorým sa stretli presídlenci z oboch krajín po príchode na Volyň. Na konci rokov 1946 – začiatkom 1947, keď sa stalo známym, že volynskí Česi odchádzajú, Ukrajinci z Poľska sa masovo začali pod rôznymi zámienkami sťahovať k nim do domov: na byt, najímali sa do práce a pod. Takýmto spôsobom boli "Ukrajinci" zo Slovenska vopred vystavení bytovej neusporiadanosti, nehľadiac na im garantované prednostné odovzdanie majetku volynských Čechov.

Celkový počet presídlencov z Poľska len vo Volynskej oblasti (spolu s utečencami z juhovýchodných oblastí Ukrajiny) predstavoval okolo 53-tisíc osôb. Prevažnou väčšinou presídlencov boli rodáci z Cholmštiny (Chełmska). Prieskum pôvodu prichádzajúcich vykonaný v lete 1946 ukázal, že z 12 139 vtedy prítomných hospodárstiev bolo z Cholmského okresu presídlených 1929, z Hrubieszowského 5934, Tomaszowského 1258, Włodawského 1467; z okresov Nadsania podstatne menej – od 33 hospodárstiev z Łańcutského okresu po 231 z Jarosławského. Tieto údaje dovoľujú označiť presídlencov z Poľska na Volyni podmienečne ako Chełmčanov.

Paradoxne sú v „optantskej“ literatúre presídlenci z Poľska nazývaní „poľskými Lemkami“. Nielenže sa autori optantských spomienok, podobne ako väčšina ukrajinských publicistov do určitého času, mýlia pri označovaní akcie „Visla“ z roku 1947 na pomenovanie výmeny obyvateľstva medzi Poľskom a Ukrajinou v rokoch 1944–1946, ale navyše nazývajú poľských Ukrajincov, ignorujúc ich delenie na Podlašanov, Chelmčanv, Nadsancov, Bojkov a Lemkov, všetkých súhrnne Lemkami. Píšuc o bytovom probléme, Štefan Kruško poznamenáva: „...negatívnou stránkou bolo to, že namiesto pripravených českých hospodárstiev a domov optantov neprívetivo privítali poľskí Lemkovia, ktorí už žili v domoch Volyňákov“. Ako bolo možné si všimnúť z vyššie uvedeného prieskumu, okresy Lemkoviny vôbec neboli menované medzi tými, odkiaľ vysídlenci žili na Volyni. Avšak optantských autorov to nezaujíma: píšuc o svojom priateľovi Stanislavovi Litvinčukovi, Mikuláš Škurla takto podpisuje jeho fotku: „Poľský Lemko z obce Verchoviny Lubelského vojvodstva“. Skutoční Lemkovia by sa určite potešili.

Jacek Nowak, ktorý skúmal Lemkov v Poľsku, na Slovensku aj v lemkovských presídleneckých dedinách na Ivano-Frankivsku, vysvetľuje tento fenomén takto: „Väčšina tých, ktorí prišli z Poľska, sú pre pôvodných Ukrajincov Lemkovia, aj keby nimi neboli. Čo prekvapuje, z rozhovorov s mojimi respondentmi vyplýva, že samotní Lemkovia nedávali Ukrajincom podnet nazývať sa Lemkami. Lemko vo Východnej Haliči sa stal synonymom prišelca z Poľska, keďže všetci presídlenci boli pre tradičnú vidiecku komunitu fakticky „cudzími“. Pre nich nebolo podstatné, či „cudzí“ prišiel z Jarosławi a cítil sa Ukrajincom, alebo z Krynice a bol Lemkom. Nenazývali ich Poliakmi, hoci prišli z Poľska. Názov Lemko sa v haličskom regióne udomácnil vďaka prišelcom z Lemkoviny v 40. rokoch“. Všimnime si, že ide o Halič, – a odkiaľ tento termín prenikol na Volyň, nie je známe. Nie je tiež známe, nakoľko bol okrem optantského prostredia rozšírený medzi Volyňanmi na označenie „Zabužanov“ (ľudí spoza rieky Bug).

Štefan Kruško na otázku o nesúlade nazývania Chelmčanov a Podlašanov Lemkami odpovedal takto: „Áno, boli to naozaj Chelmčania, Zabužania, ale sami seba nazývali „Ukrajinci z Poľska“. Slovo „Lemkovia“ som tam nepočul a oni sa tak nenazývali“. Marta Kupko, optantka z Cigeľky, hovorí: „Poľských presídlencov nazývali „Poliakmi“ (pravdepodobne ide o označenie práve zo strany presídlencov z Československa, keďže „Poliakmi“ nazývali presídlencov z Poľska prevažne na východe a juhu Ukrajiny, zatiaľ čo na Volyni fungoval termín „Zabužania“. Nazýva „Poliakmi“ ukrajinských presídlencov z Poľska aj Michal Rybovič), ale oni hovorili po ukrajinsky, boli to Ukrajinci“. Ján Kaliňák, aktivista „Rusínskej obrody“, tvrdí, že o termíne „Lemkovia“ počul až po návrate na Slovensko, vo veku 14 rokov: „A keď som išiel na „Lemkovskú vatru“ do Michalova [na Západných zemiach Poľska – R.K.], tak som si prvýkrát uvedomil: oni predsa hovoria presne tak ako my!“. Teda, nestretnúc na Ukrajine skutočných Lemkov z Poľska, južní Lemkovia zo Slovenska omylom obdarili [neskôr] týmto pomenovaním susedov-presídlencov spoza Bugu. To, že sa ich susedmi stali práve Chelmčania a nie Lemkovia, dodalo pobytu na volyňskej zemi odcudzenosť a pocit odlišnosti a oddelenosti od „materských“ Ukrajincov.

Chelmčania sa správali voči prichádzajúcim Ukrajincom z Beskýd hrubo a nemaznali sa s nimi, keď išlo o privatizáciu domov odchádzajúcich Čechov. Kontrola pod vedením zástupcu vedúceho Oddelenia pre presídlenie pri Rade ministrov USSR V. Kosicina 8. mája 1948 ukázala, že len v Senkevičovskom okrese (Volynská obl.) je 7 rodín, ktoré nedostali svoje domy, a zároveň v českých domoch žije 28 rodín z Poľska, ktoré podľa rétoriky Kosicina podliehali vysťahovaniu. Dokonca aj keď bol dom oficiálne potvrdený pre Rusína, presídlenci z Poľska prirodzene kládli odpor ich vysťahovaniu a vyhrážali sa "slovenským Ukrajincom". 

V máji 1948 vedenie oblasti zaznamenalo skrytý antagonizmus medzi presídlencami z Poľska a Československa. Vysvetľovalo sa to tým, že naďalej existoval bytový problém, v ktorom Lemkovia na pozadí tisícok bezdomovcov Chelmčanv vyzerali ako privilegovaná skupina.
Okrem toho napríklad vo Volyňskej oblasti boli len dve dediny, kde Lemkovia tvorili väčšinu – Novosilky České (okr. Horochiv) – 106 rodín, a Hubin Druhý (vtedy Senkevičovský okr.) – 68 rodín. V poslednom menovanom okrese v ostatných obciach tvorili okolo tretiny, ba aj menej obyvateľov. Preto Chelmčania pociťovali svoju nadradenosť, – v obci Šklyn Druhý došlo k vražde rusínskeho chlapca S. Vavrika. Predsedom obecnej rady v obci a vedúcim klubu boli rodáci z Chelmska. To viedlo k tomu, že z tejto a iných obcí začali Rusíni odchádzať na Rovensko (Rovenská oblasť), kde žilo oveľa viac presídlencov z Československa.

Vo svojom boji o miesto pod volyňským slnkom slovenskí "Ukrajinci" vyhrali nad presídlencami z Poľska iba v zápase o bývanie, no prehrali vo vzdelaní, v zastúpení v orgánoch moci, a napokon v pocite „svojho domova“. Možno sa to stalo preto, že južní Lemkovia mali mnohopočetnejšie rodiny, a tým pádom menej možností na zabezpečenie života vlastných detí. Pre porovnanie: vo Volyňskej oblasti sa medzi Chelčanmi napočítalo 172 mnohodetných rodín, kým medzi Rusínmi – 168 (!), pričom celkový počet prvých bol 16-násobne vyšší než druhých. Klasickým príkladom osudu mnohodetnej rodiny bola rodina Rybovičovcov z Jakubian, ktorá sa usadila v Hrušvici pri Rovne. Prostredný syn Michal (spolu bolo v rodine 10 detí) musel od 16 rokov chodiť pracovať na šachty Donbasu a neskôr rodinná brigáda chodila na sezónne práce na celinu do Kazachstanu a na sever Ruska.

Zároveň presídlenecký osud začal spájal Chelmčanov s južnými Lemkami. Presídlenecká literatúra sa hemží spoločnými fotografiami a osudy jedných aj druhých sa občas spájali v manželstvách. Podľa údajov Š. Kruška sa len z jeho rodnej obce Komloša (Chmeľová) spojilo v rodinách s presídlencami z Poľska päť rodákov. M. Škurla uvádza príklad Chelmčanky Niny Lytvynčuk, ktorá sa vydala za južného Lemka „šuhaja“ Juraja Myška z Vyšného Orlíka a v rámci reoptácie prišla na Slovensko v roku 1967. Takéto príklady zjavne neboli ojedinelé. Hoci ukrajinskí presídlenci z Poľska a Československa sa navzájom nazývali „Poliakmi“ a „Slovákmi“, časom našli spoločnú reč a stali sa jeden druhému bližšími než vo vzťahoch s miestnymi Ukrajincami.

Konflikt demokraticko-komunistický
Autori knihy „Opcia“ Michal Šmigeľ a Štefan Kruško poznamenávajú, že „od prvých dní [pobytu optantov na Ukrajine] vznikol pocit zrady zo strany moci, ktorá ich priviezla do ZSSR“. Niet divu, veď očakávania od „Ruska“ sa ukázali byť ďaleko od tých, v ktoré optanti dúfali, a čo je horšie – rúcali stáročiami pestovaný obraz pozitívneho Ruska ako ochrancu ich záujmov pred cudzincami – Rakúšanmi, Uhorskom, Poliakmi. Vo vnútornom konflikte so sebou samými museli optanti zotrvať dlhé desaťročia, lebo vytlačiť zo svojej duše tento obraz, nazvať veci pravými menami, nebolo v ich silách – a niekedy je to tak dodnes. Michal Barnovský poukazuje na to, že medzi optantmi veľkú časť tvorili „tí, ktorí cítili svoju národnosť bez ohľadu a delenia na ruskú, ukrajinskú či rusínsku, lebo verili, že idú k „svojim“, predovšetkým slavianofili a sovietofili, ktorí si predstavovali Rusko ako veľkú slovanskú krajinu a Sovietsky zväz ako osloboditeľa, víťaza druhej svetovej vojny a socialistickú veľmoc“. A už po prekročení hranice, keď videli špinu a biedu, davy bedárov a zlodejov, pochopili, že predstavivosťou vykreslené obrazy sa líšia od reality „Ruska“.

Pre niektorých boli zážitky veľmi osobné: otec Márie Kotar, keď uvidel na stanici v Mukačeve kopy napľuvaných šupiek zo slnečnicových semienok, rozhodol sa vrátiť späť, no bolo neskoro („Do Zväzu ľahko, no odtiaľto cesty niet...“ – tak povedal jednej skupine optantov pohraničník na Zakarpatsku ); „Načo k nám vezieš tie muchy, u nás je múch aj tak dosť...“ – žartoval na účet otca M. Ryboviča colník, ukazujúc na úle s včelami. Michal spomína tiež, že na hranici stretli odchádzajúcich Čechov, ktorí ich odhovárali ísť na Volyň, no márne.

Zvláštnym spôsobom sa v opisoch prvých problémov optantov po odchode z Československa prídavné meno „ukrajinské“, „ukrajinskí“ objavuje v najnegatívnejšom kontexte: „optanti sa bez akejkoľvek ochrany stali počas presídlenia objektom lúpeží nielen zo strany hladných ľudí, ale aj ukrajinských železničiarov, vojakov, milicionárov...“  – akoby vtedy existoval nezávislý ukrajinský štát s vojskom a milíciou a dokonca „Ukrajinskými železnicami“; „vypálené ukrajinské dediny a mestá, rozbité mosty, fabriky a závody“, „hlboké ukrajinské studne“, „cudzia ukrajinská zem ich privítala chladne“  atď. Naproti tomu, keď sa objavujú isté pozitívne momenty, ten istý Mikuláš Škurla ich rámcuje slovami „ruský“, „Rusko“. Píšuc o svojom priateľovi na Volyni Vasiľovi Husákovi, ktorý hral na harmonike, autor poznamenáva: „harmoniky boli v Rusku, rovnako ako v Československu, veľmi populárne...“. Keď cituje špinavú ruskú nadávku majora v Sovietskej armáde, skromne ho nazýva „sovietskym“.

Upozorňujem na to nie preto, že by bol náhodou v jednej situácii práve takto sformovaný prístup k javom obklopujúcim optantov na Ukrajine. Upozorňujem na to preto, že láska k Rusku a viera v komunistický režim odvrátili od optantov miestne ukrajinské obyvateľstvo; kým tí prví často do konca nepochopili, v čom spočíva mentálny konflikt medzi západnými Ukrajincami a okupačnou sovietskou mocou. 

Dokument OUN takto hodnotí postoj presídlencov z Československa: „Dobre zaagitovaní boľševickou propagandou nás považujú za banditov...“. Vlaky presídlencov boli vyzdobené červenými zástavami a južní Lemkovia sa veľmi čudovali, keď im miestni radili, aby ich dali dole: akože, veď prišli do Ruska?!

Sklamanie na miestach presídlenci pripisovali na účet miestnej [ukrajinskej] lokálnej sémantiky. Avšak málokto z nich si uvedomoval, že všetci na prvý pohľad rovnakí Ukrajinci – bežní roľníci, či predsedovia obecných rád, alebo milicionári, mohli pochádzať z rôznych regiónov, čiže fakticky prišelci nevideli rozdiely medzi bývalou poľskou a sovietskou príslušnosťou občanov. Podľa údajov V. Tkačuka vo Volynskej oblasti k 1. marcu 1946 v straníckych organizáciách pracovalo len 4 % osadenstva z miestneho obyvateľstva, v sovietskych [úradoch] – 21,3 %. Do silových štruktúr oblasti pribudlo 1010 ľudí prichádzajúcich z Ruska. „Kádre z Východnej Ukrajiny [a Ruska – R.K.] neboli vždy pripravené na prácu na západe, – poznamenávajú autori „Opcie“: orientovali sa na využívanie hrubých, represívnych, príkazových čekistických metód“.

Uvedomovali si optanti vtedy, v ďalekých 40. rokoch, že to „milé Rusko“ stojí za každým „zlým“ milicionárom, brigadírom, predsedom obecnej rady? Na začiatku asi nie, lebo píšuc početné sťažnosti a listy úradom, prejavovali tým k nim dôveru. „Myslíme si, že toto podanie písať nikto nikdy nemôže zakázať, a dokonca to neodporuje zákonu“, – tak sa začína už niekoľkokrát citovaný list z Vovkovyjí. Všimli si to vo svojich pozorovaniach aj analytici OUN: „...s boľševickou mocou, svojvôľou a režimom sa [optanti] ešte nezoznámili, a preto vyjadrujú svoje myšlienky dosť demokraticky“. Pre niektorých sa táto demokratickosť skončila vo väzniciach a táboroch. Klasickým je príklad Petra Zakuťanskeho zo Svidníka, ktorého za agitáciu o návrate do vlasti zatkli a ako on sám žartom priznáva, „prisvojili“ mu tri tituly: právnik, poslanec a prezident. A zároveň burič, organizátor, diverzant a „anglo-americký špión“.

S každým ďalším dňom pobytu sa však Ukrajincom zo Slovenska čoraz viac otvárali oči. Citujúc Informátor OUN, „ružová pavučina, cez ktorú sa títo ľudia pozerajú spočiatku na boľševickú skutočnosť, sa celkom rozpadla pri stretnutí s tými početnými hladnými pútnikmi z VÚZ [Východoukrajinské zeme – označenie OUN], ktorí blúdia po ZÚZ [Západoukrajinské zeme] v nádeji dostať kúsok chleba. Vysvitla drsná a tvrdá pravda, ktorá presvedčila demokraticky naladených ľudí o lživej pretvárke boľševizmu“. Fakticky až pri bezprostrednom stretnutí so sovietskou realitou optanti pochopili, že rozprávania o ZSSR, ktoré počuli medzi ľuďmi u nich doma a ktoré boli oficiálne kvalifikované ako protisovietska propaganda, boli pravdivé.

Najväčšou hrozbou pre presídlencov z Československa sa stala kolektivizácia. Keď spočiatku počúvali od miestnych o neuveriteľných dodávkach (kontingentoch), ktoré sa odvádzajú z každého hektára, neverili a uisťovali, že z nich také dodávky zdierať nebudú , tak neskôr, napríklad z listu obyvateľov obce Krupa (dnes okres Luck) adresovaného kyjevským presídleneckým štruktúram sa dozvedáme, že oni, presídlenci z Československa, sú znepokojení situáciou s prichádzajúcimi z Chelmska, ktorých okresná moc rôznymi spôsobmi núti do kolchozu, kvôli čomu sa v dedine stávajú samovraždy. Rusíni, ktorým lehota úľav ešte neskončila, museli toto pozorovať zboku, vypočujúc si proroctvá predsedov kolchozov, že keď „skonči lehota úľavám, tak aj z nich kožu zderú“. „Prvým utrpením“ nazvali Rusíni organizáciu kolchozov na dedine  – a skutočne, ich utrpenie sa len začínalo. Prácu v kolchoze jedna z respondentiek nazvala horšou než v koncentráku: „Dreli sme ako kone na pracovné dni (trudodni), a  jedenie sme nemali. Držali nás tam ako v kliešťach. Hoci neskôr sme aj dobre žili, ale slobody nebolo...“.

„Život náš je natoľko zovretý zo všetkých strán, že sa nemôžeme pohnúť ani vzad, ani vpred, ani vpravo, ani vľavo, iba musíme počúvať rozkazy a pracovať telom aj dušou, a hynúť tu, vidieť v poslednej chvíli, ako sa tunajší ľudia vyžívajú a radujú z našich múk“  – sťažovali sa tej istej moci južní Lemkovia. Paradoxne, nikomu inému okrem komunistickej moci, ktorá kolektivizáciu zorganizovala, sa presídlenci sťažovať nemohli. S miestnymi boli mosty spálené ešte pred kolektivizáciou, a pri jej vykonávaní niektorí komunistickí aktivisti z optantského prostredia moci dokonca pomáhali. Zuzka Rybovič spomína, ako jej otcovi v čase kolektivizácie miestni vyhlásili: „Vy ste dobrý človek, Dušenko, ale ak pôjdete do kolchozu, tak budete visieť na tamtom dube...“. Niektorí presídlenci išli do kolchozu pod nátlakom: otca Márie Kotár zamykali niekoľkokrát v pivnici, ale on nikdy nesúhlasil: rodina sa zapísala do kolchozu až po jeho smrti.

Hoci autori „Opcie“ Štefan Kruško a Michal Šmigeľ píšu, že „kolektivizácia sa stala posledným činiteľom vo „vytriezvení“ presídlencov“, v reálne „vytriezvenie“ sa verí ťažko. Stačí si prečítať pár riadkov z predchádzajúcej knihy predsedu výboru reoptantov „Optanti“ (1997). Ukáže sa, že „keďže optanti boli zväčša chudobní roľníci, oni oveľa ľahšie pochopili výhody, prednosti kolektívneho hospodárenia“. Lemkovia sa zapriahli do im vnúteného jarma a vykonávali svoju prácu natoľko verne a kvalitne, že vyvolávali podráždenie medzi miestnymi. Báli sa kradnúť na kolchoznom poli, považujúc to za hriech a nehodné normálneho človeka. Mikuláš Škurla opisuje prípad s otcom Jána Kaliňáka na Chersonsku, keď toho dedinčania prinútili ísť kradnúť dyne. „Mama ostala doma a plakala. Na druhý deň všetci vedeli, že Kaliňák chodil kradnúť dyne a chválili ho za to. Otcovi to bolo veľmi nepríjemné“. Fakticky optanti uverili v perspektívu socialistického zriadenia a báli sa zničiť jeho svetlý obraz.

Avšak kradnúť sa predsa len muselo. Kradli, aby prežili, v noci, a cez deň pracovali na tom istom poli, bojujúc s vlastným svedomím. Tak to pokračovalo dve desaťročia, až kým viera optantov v „dobrú moc“ nebola korunovaná úspechom: touto mocou sa stali komunisti Československa, ktorí súhlasili s reoptáciou (návratom) jednotlivých rodín, čo prerástlo do masového javu.

d) Konflikt nacionalistický
O niektorých momentoch konfrontácie medzi predstaviteľmi nacionalistického podzemia a prichádzajúcimi som sa už zmienil vyššie. Zdroj tejto konfrontácie spočíval v tom, že optanti zo Slovenska boli takí, akí boli, a fakticky neboli sformovanými a uvedomelými Ukrajincami, neboli patriotmi Ukrajiny, a ako ukázal čas, ani sa nimi nestali. Fakt, že sovietska moc vyvážala tisíce rodín spojených s nacionalistami a celé dediny na Sibír, a sem priviezla „odnikiaľ“ 12-tisíc presídlencov, nemohol nevyvolať podozrenia u miestneho obyvateľstva a jeho vojenských formácií. Podozrenia sa potvrdili, keď sa ukázalo, že slovenskí "Ukrajinci" sú nositeľmi prevažne ľavicových názorov a tiež sympatizantmi Rusov.

Už citovaný nacionalistický dokument z roku 1947 uvádza, že optanti považujú UPA za banditov, ktorí „len rabujú, a predstavujú si nás ako zarastených, otrhaných, zavšivavených. Naivne vyhlasujú, že budú brať zbraň proti nám a budú nás vydávať boľševikom“. Problémom presídlencov bolo to, že nemali ani možnosť, ani ochotu vyznať sa v skutočných príčinách konfliktu UPA a NKVD, namiesto toho sa dostávali do situácií, ktoré im často nedávali na výber. Takmer všetci moji respondenti potvrdzovali, že boli obeťami lúpeží a hrozieb zo strany neznámych ozbrojených ľudí. Či to boli vojaci UPA alebo provokatéri z NKVD, nikto vysvetliť nevie. „Najhoršie sa správali ozbrojení banditi, ktorí nebojovali za žiadne politické ciele“, – s týmto záverom Mikuláša Škurlu ostáva len súhlasiť.

Avšak povedať, že optanti boli len pozorovateľmi konfrontácie moci a OUN-UPA, ako majú sklon usudzovať autori „Opcie“ (r.1997) nemožno. Optanti sa postavili na stranu moci, pomáhajúc jej v práporoch „strybkov“, ako nazývali sebaobranné stíhacie oddiely (z rus. istrebiť – zničiť). Dodnes sa niektorí z optantov pýšia účasťou v „strybkoch“, neuvedomujúc si doteraz ani cieľ vytvorenia týchto oddielov, ani to, prečo sa v nich ocitli práve oni a nie miestni. Štefan Kruško, píšuc svoju knihu v roku 1997, bez tieňa pochybnosti o aktuálnosti vlastnej rétoriky poznamenáva, že „...Ivan Masnica sa od prvých dní zapojil do nebezpečnej a zodpovednej veci: ochrany poriadku a boja s banderovcami. Bol členom dobrovoľného oddielu Ľudového komisariátu vnútra – „strybkom“; „...neohrozeným družiníkom-strybkom bol Andrej Olenčin [...]. Stal sa obeťou buržoáznych nacionalistov a ich prisluhovačov z miestneho obyvateľstva“. Prečo mali buržoázni nacionalisti prisluhovačov z miestneho obyvateľstva a spolu zabíjali chlapcov-Lemkov, na to ako vtedy, tak i dnes odpoveď nebola a nie je.

Agresívny postoj oun-ovského podzemia a bezradnosť presídlencov, z ktorých sa cestou hrozieb a vydierania snažili urobiť uvedomelých Ukrajincov, zapríčinili vzájomné odcudzenie jedných od druhých. Dokonca sovietske dokumenty zaznamenávali, že „v niektorých lokalitách sú fakty zjavne nepriateľského vzťahu k nim [presídlencov z Československa – R. K.], ktorý sa kultivuje zo strany zvyškov ukrajinských nacionalistov“. Následkom z opačnej, optantskej strany bolo to, že asociovať sa s ukrajinskosťou sa stávalo ťažším a nepríjemnejším. Presídlenci do obce Martynivka na Rovensku písali: „Nás na Ukrajine nemajú radi, nazývajú nás zachvatčikmi (okupantmi) [...]. A čím sme sa previnili? Komu sme čo zlé urobili? Na Slovensku zostali tisíce ruského a ukrajinského ľudu, majú svoje práva ako Česi a Slováci a žijú šťastne a veselo. A nám tu niet pokojného dňa ani noci“. Pritakávali im krajania z Vovkovyjí: „My sa túžime presídliť späť do Československa. My si budeme pokojne žiť na svojom majetku, s nikým sa nebudeme hádať a bojovať. Dokonca aj tunajší ľudia si pokojne oddýchnu“.

Autori „Opcie“ poznamenávajú, že presídlenci z Československa žili na Volyni v zložitom psychologickom fenoméne, ktorým je fenomén neustáleho strachu. Zrodenie niečoho nového a pozitívneho, ako napríklad lásky k novej vlasti, bolo zložité – naopak, presídlenci zakonzervovali svoje staré, rusínske, z milovaného Československa privezené hodnoty. Vlastnú komunitu definovali práve na základe geografického princípu pôvodu – československého. 

Po príchode na Volyň sa v prostredí Rusínov začali nostalgické tendencie, vyhlásenia, že sú vôbec československí občania, nazývali sa „československým národom“. Za dvadsať rokov života na Ukrajine toto vymedzenie len zosilnelo. Keď sa Mikuláš Mušinka dostal na Rovensko s expedíciou, bol šokovaný, že „naši presídlenci sa považujú za Slovákov a československých občanov. Odôvodňujú to tým, že oni prišli zo Slovenska („Ako môžeme byť Ukrajincami, keď sme od deda-pradeda žili na Slovensku?“). Sovietskych občanov zo seba robiť nechcú preto, že vraj nikdy nepodávali žiadosť o vystúpenie z československého a udelenie sovietskeho občianstva. Mám taký dojem, že nikto tu vysvetľuje tieto otázky“. Nasledujúce desaťročia zotreli akúkoľvek skupinovú pamäť a potomkovia optantov – reoptanti z 90. rokov už bez akýchkoľvek pochybností vyhlasovali, že ich predkovia sú Slováci, a práve preto sa vrátili do ich vlasti.

Tento materiál (r. 2012) bol pripravený v rámci projektu podporeného Vyšehradským štipendijným fondom.

O autorovi: Roman KABAČIJ – historik, publicista. Doktor filozofie (v odbore najnovších dejín).

zdroj:
https://uamoderna.com/md/142/

preklad: jLai

foto: Rodina Kupkovcov na Volyni pred českým domom