Pamätné dni očami frontových novinárov

V mimoriadnom vydaní denníka 1. ČSAZ zo 6. októbra 1944 je na titulnej strane publikovaná reportáž „Sme doma - prápory ŠR vlajú nad našim pohraničím,“ v ktorej sa píše: „Dokázali sme to, sme doma. S bratskou pomocou víťaznej červenej armády sme si vybojovali posledný najťažší, najväčšími obeťami vykúpený kúsok cesty do vlasti. Nad rodnou pôdou, ktorú nám ukradli, pošliapali a vydrancovali fašistickí votrelci, zaviali opäť červeno-modro-biele vlajky ČSR, prápory demokracií a pokroku.“ Zvlášť dojímavým článkom v tomto mimoriadnom vydaní denníka je odkaz veliteľa 1. ČSAZ generála Ludvíka Svobodu „Moje veliteľské ďakujem všetkým vojakom,“ ktorý generál tlmočil vojakom pri vztyčovaní československej vlajky v Duklianskom priesmyku: „Nech si naši vojaci pri tejto príležitosti uvedomia koľko námahy, krvi a obetí stojí našich spojencov a nás pri prekročení hraníc a oslobodzovania nášho územia. Toto je treba pripomínať aj našim doma, aby sme už nikdy viac nemuseli dobývať naše hranice... Pri príležitosti prekročenia hraníc blahoželám všetkým vojakom, vyslovujem im svoje veliteľské ĎAKUJEM. Nehynúca česť a sláva tým kamarátom, ktorí položili svoje životy za oslobodenie našej vlasti. Ich mená zostanú napísané v našich srdciach a v srdciach vďačného ľudu...“

Po prechode cez hranicu generál L. Svoboda na otázku, aké pocity prežíva v tento pamätný deň, odpovedá: „Je ťažké hľadať slová, aby som vyjadril to, čo dnes sa odohráva v mojom vnútri. Je to predovšetkým nevýslovná radosť. Veď sme prežili deň, po ktorom sme túžili, pre ktorý sme neustále pracovali a bojovali... Myslím si, že medzi tým, čo dnes cítim ja a každý vojak jednotky, ktorej velím, nie je najmenšieho rozdielu. Nikdy sme si neboli tak blízki ako dnes. Druhý pocit, ktorý ma ovláda, je vďačnosť za všetko čo pre nás urobil najmocnejší spojenec ZSSR.“ V denníku „Za slobodné Československo“ z 8. októbra 1944 sú publikované aj krátke články vojakov priamo z bojiska. Podporučík Vendelín Opatrný v článku „Pokračovať v boji“ svoje pocity tlmočí: „Hraníc sme dosiahli v boji. Pri prečesávaní lesa, tesne za hranicou preblesla mi mysľou spomienka na môjho najlepšieho priateľa Ignáca, s ktorým som bojoval po prvýkrát v španielskych horách proti nemeckým fašistom. Ignác bol zabitý nemeckou guľkou, keď pri kostole v Sokolove s ťažkým guľometom bránil stanovište veliteľa - hrdinu ZSSR O. Jaroša. On nedošiel, aj keď tak veľmi túžil vrátiť sa do vlasti. Možno, že niektorí z Nemcov, ktorí práve utekali, mierili na neho pri Sokolove. Niet času rozmýšľať. Treba pokračovať v boji. Vrah ešte žije a snaží sa uniknúť. Musíme ho dostať, musíme sa pomstiť za naše trápenie, za našich kamarátov.“

A ako vyzeral kraj pod historickou Duklou po tieto významné dni? Na titulnej strane denníka „Za slobodné Československo“ z 8. októbra 1944 je publikovaný článok „Chlieb a soľ,“ v ktorom autor reportážnou formou popisuje kraj pod Duklou v októbri 1944. „Malá neznáma dedina v hustom karpatskom lese - Vyšný Komárnik. Nebýva tu veľkých blýskajúcich sa parád, nebýva vznešených hostí. Ľud žije skromne, pracovito, v každom dome množstvo pracovitých rúk, v každom dome množstvo hladných úst aj v najhorších dobách sa však vždy našiel kúsok chleba pre unaveného pútnika. Teraz Vyšný Komárnik je kus novej histórie, vedľa neho vedie hlavná cesta, po ktorej sa vracajú domov synovia národov Československa, po nej kráčajú nepretržitým prúdom víťazné kolóny Červenej armády, po nej sa vracia ČSR. Vyšli z lesov dedinčania, vyšli vítať zriedkavých a vzácnych hostí. Chceli ich vítať podľa starodávneho slovanského zvyku chlebom a soľou. Celého bochníka chleba však v dedine nebolo. S námahou zobrali v polorozbitých, biednych hospodárstvach suchý kus chleba. Soli v dedine sa nenašlo ani zrnko.“

V týždenníku „Naše vojsko v ZSSR“ osvetový dôstojník škpt. Dr. Jaroslav Prochádzka píše: „6. október 1944 sa stal významným dňom v histórii nášho národno-oslobodzovacieho boja, hlavne však v histórii našej armády v ZSSR. Tohto dňa prekročili vojská nášho zboru čs. hranice a vstúpili na územie našej vlasti. Uskutočnilo sa to, o čo sme sa usilovali, po čom sme tak dlho túžili. O 6. október bojujeme na rodnej pôde, na území ČSR... Urobili sme len prvý, malý krôčik k novému dielu. Prekročili sme hranice a máme prejsť celou republikou. Čakajú nás ďalšie boje. Spomienky na padlých kamarátov nech zocelia naše srdcia a nadchnú našu vôľu tvrdosťou potrebnou k dokončeniu diela.“ V článku „V prvej slovenskej dedine“ autor tlmočí svoje pocity pri vstupe do Vyšného Komárnika slovami: „Pred nami je dedina Vyšný Komárnik, prvá oslobodená obec na našej ceste. Ráno tu boli ešte Nemci, potom prišli naši vojaci. Zo strednej školy vlaje veselo československá vlajka. Medzi chatami vidíme postavy našich vojakov. Sú to jednotky, ktoré prečesávali susedný les a postupujú cez dedinu ďalej. Mŕtvo je v dedine, nevidím veselých tvárí obyvateľstva, nepočujem smiech žien a detí. Mŕtvo je tam, kde bol Nemec. Konečne vidíme prvých slovenských obyvateľov. Medzi niekoľkými spálenými domami sa stretávame so starcom, ženou a štyrmi malými deťmi. Je to 61-ročný sedliak Mikuláš Larinec. Hovorí nám: „Bojoval som v I. svetovej vojne, mnoho som videl a skúsil, ale nikdy som nevidel, aby vojaci lúpili tak, ako to robili Nemci. Pozrite sa na naše prázdne stodoly a chlievy, ukradli všetok dobytok, hydinu a obilie.“

Takto vyzeral kraj pod historickou Duklou, takto vyzerali významné októbrové dni pred vyše šesťdesiatjeden rokmi, takto prišla sloboda... toto sú autentické úryvky z článkov frontových novinárov.

Mgr. Vladimír HOSPODÁR,
Vojenské historické múzeum Svidník
(redakčne krátené)