PÁN KALIŇÁK ZAVÁDZA A KLAME

 
V posledných číslach našich regionálnych novín sa objavujú výzvy, návrhy, vyjadrenia a poďakovania z pera Jána Kaliňaka, ktorými rozosieva zlobu, rozdúchava národnostné vášne a nenávisť medzi občanmi Svidníka a okolia. Tie isté, respektíve podobné štvavé články uverejňuje aj v kultúrno-spoločenskom mesačníku Rusínov SR Národne novinky.

Svoje nezmyselné návrhy predložil podpredsedovi Vlády SR a predsedovi Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády SR Rudolfovi Chmelovi. Pán Kaliňák, ako člen uvedeného výboru navrhuje: Zmeniť súčasný názov festivalu: Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov Slovenska na: Festival kultúry Rusínov a Ukrajincov: Zmeniť hlavného organizátora festivalu: Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenska so sídlom v Prešove na: Mesto Svidnik: Zmeniť názov SNM - Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku na SNM - Múzeum rusínskej kultúry vo Svidníku a SNM -Múzeum rusínskej kultúry v Prešove na SNM - Múzeum ukrajinskej kultúry v Prešove,
 
Prijať za člena komisie na hodnotenie projektov a prideľovanie štátnych príspevkov pre jednotlivé národnostné menšiny všetkých členov výboru pre národnostné menšiny (t.j. v prvom rade p Kaliňaka - pozn. M S). Každý súdny človek hneď na prvý pohľad pochopí, že tu máme do činenia s nekompetentnosťou autora predkladaných materiálov. Neskromnosť, intolerantnosť a zlomyseľnosť sú ich ďalšími sprievodnými znakmi. Svoje návrhy na prijatie uznesení, sformulované v hore uvedených prvých dvoch bodoch, p.Kaliňák predložil aj Mestskému zastupiteľstvu vo Svidníku. S „pokorou" jemu vlastnou tvrdí, že chce splniť svoje povinnosti voči občanom mesta Svidník, voči rusínskej národnostnej menšine, ale aj voči ukrajinskej národnostnej menšine".
 
Som presvedčený, že drvivá väčšina našich občanov (nielen vo Svidníku) si neželá takéto vtieravé služby od p. Kaliňaka. Je až nechutne a priam zarážajúce, ako sa táto osoba vytrvalo a bezohľadne vnucuje do role zástupcu rusínskej národnostnej menšiny, ba dokonca akéhosi novodobého "národného buditeľa". Veď aj do spomínaného výboru sa navrhol sám, resp. prostredníctvom separatistický odčlenenej Okresnej organizácie Rusínskej obrody, ktorú si špekulatívne založil, keď ho vedenie Rusínskej obrody na Slovensku odkoplo pre špinavosti, ktoré stváral vo vnútri organizácie Takto vyriešil situáciu po svojej totálnej prehre vo voľbách na funkciu predsedu Rusínskej obrody na Slovensku, o ktorú sa veľmi drzo uchádzal. Teda p. Kaliňak nemá právo hovoriť ani v mene Rusínskej obrody na Slovensku, ani v mene rusínskej národnosti, a už vonkoncom v mene ukrajinskej. Pán Kaliňak sa vo svojich absurdných požiadavkách nehanebne oháňa uznesením Komunistickej strany Slovenska (KSS) z roku 1952, ktoré podľa neho „nariaďuje, že všetko rusínske sa ma prezentoval navonok ako ukrajinské ."
 
Samozvaný zástupca rusínskej národnosti sa rozhodol metódou lži a demagógie zotrieť Ukrajincov a všetko, čo s nimi súvisí, z povrchu zemského. Paradoxne, že to robí bývalý súdruh predseda straníckej skupiny KSS pri Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku, kde inkriminované uznesenia presadzoval a sám realizoval v praxi (v rokoch 1976 -1986). A čuduj sa svete v tomto múzeu napísal aj svoju diplomovú prácu na tému Funkcia piesni a inštrumentálnych melódii v svadobnom obrade Ukrajincov východného Slovenska (1982), ktorú teraz totálne popiera.
 
Máme ešte v čerstvej pamäti, ako náš bývalý kolega veľmi túžil po funkcii a práve kvôli kariére odišiel z Múzea ukrajinskej kultúry na Okresný národný výbor (ONV), kde z pozície zástupcu vedúceho odboru kultúry dôsledne presadzoval jednu z prioritných úloh KSS - vybudovať v priestoroch Múzea ukrajinskej kultúry samostatnú Expozíciu výstavby socializmu v okrese Svidník (uznesenie prijaté 30. júna 1989 - archív SNM-MUK). Lenže v roku 1989 jeho kariérny postup sa v štátnych orgánoch definitívne zastavil.

Pozrime sa teraz, akým že to uznesením KSS z roku 1952 šermuje p. Kaliňak. Toto uznesenie riešilo neúnosnú situáciu v národnostných školách na východnom Slovensku. Vyučovacím jazykom v tom čase bola prevažne ruština, alebo tzv. jazyčije (umelá zmes miestneho ukrajinského dialektu, cirkevnoslovanštiny a ruštiny), nie rusinština. Súčasná mladá slovenská historička Anna Virostková zo Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v tejto súvislosti uvádza: „Pozitívom uznesenia bolo, že sa jednoznačne vyslovila potreba zaviesť do všetkých škôl ukrajinský vyučovací jazyk a skoncovať s chaosom, ktorý tu existoval. Jazyková neujasnenosť bola veľkou brzdou kultúrneho rozvoja a školstva zvlášť" (referát bol prednesený na tohtoročnej medzinárodnej vedeckej konferencii vo Svidníku). Avšak podľa "logiky" p.Kaliňaka zrušiť alebo zničiť by sme mali všetko, čo vzniklo v období socializmu, teda zanechať za sebou púšť. Veď KSS ako jediná vedúca sila spoločnosti sa prostredníctvom svojich uznesení vyjadrovala ku všetkým dôležitým záležitostiam v oblasti spoločenského a hospodárskeho diania. A čo sa týka tzv. násilnej ukrajinizácie, doporučujem p. Kaliňákovi kvôli dôslednosti pripraviť taktiež návrh na zrušenie Českej akadémie vied, ktorá už v r. I919 dospela k záveru, že zakarpatskí Rusíni komunikujú jazykom, ktorý patrí k maloruskej (ukrajinskej) dialektickej skupine, teda literárnym jazykom tohto obyvateľstva je literárny jazyk maloruský (ukrajinský). Zrušiť by sa mala aj Slovenská akadémia vied, ktorá aj v súčasnosti v duchu uznesenia KSS z r. 1952 vydáva publikácie o rôznych ukrajinských prejavoch ľudovej kultúry (architektúre, krojoch, stravovaní, výtvarnom umení (napr. M. Sopoliga: Tradície hmotnej ľudovej kultúry Ukrajincov na Slovensku, Veda, vydavateľstvo SAV, 2006, 294 strán)

Napokon zrušiť by sa mal aj diplom magistra p Kaliňaka, ktorý ho získal na základe práce o ukrajinskej kultúre na východnom Slovensku. Veď on sám už takmer dvadsať rokov vytrvalo dokazuje nezmyselnosť obsahu tejto diplomovej práce, najnovšie aj vo svojich primitívnych zlátaninách pod názvom Moje vyjadrenie k riešeniu Návrhu na zmenu názvu a organizátora svidníckeho festivalu na zasadnutí Mestského zastupiteľstva vo Svidníku (Dukla a Podduklianske novinky z 10.10.2011). Práve v tomto výtvore, zrejme na základe „hlbokých analýz" dospel k záveru, že „výsledok riešenia tohto spoločensko-právneho problému (festivalu – pozn. M S.) vo vzťahu medzi Rusínmi a Ukrajincami má vyzerať tak. aby rusínsky folklór sa na pódiu konferoval a prezentoval ako rusínsky a po rusínsky a rusínske ľudové staviteľstvo na skanzene, aby sa prezentovalo ako práca a výsledok staviteľstva umenia Rusínov a nie Ukrajincov."
 
Táto práca okrem iného prináša "veľmi zaujímavé a úplne nové poznatky" o sťahovaní Ukrajincov do našich končín. Tento proces rozčleňuje do niekoľkých vĺn. Prvé ich sťahovanie podľa tohto "experta" bolo po revolúcii v roku 1917. Druhá vlna, ako tvrdí autor, bola v časoch socializmu, keď sa vracali poukrajinčení Rusíni, ktorí v akcii Interhelpo v roku 1947 odišli do bývalého Sovietskeho zväzu. Tak toto je ale objav! Autor ho pravdepodobne uskutočnil na základe doposiaľ "prísne utajených archívnych dokumentov" a takto zároveň vyvrátil" tvrdenia renomovaných historikov o optácii rusínsko-ukrajinského obyvateľstva v r. 1947, tzv. volyňskej akcii a pod. Je to skutočne "vedecká bomba".

Snáď by sa žiadalo spomenúť ešte jednu vlnu. V rámci ktorej privandroval z Ukrajiny aj p. Kaliňák, kde sa narodil. Avšak neskôr po neúspešnej kariére v oblasti ukrajinskej kultúry a na ONV, zo dňa na deň sa chameleónsky premenil na úhlavného nepriateľa svojej rodnej vlasti a všetkých Ukrajincov - stál sa zúrivým deukrajinizátorom.
 
Takéto bludy a nezmysly, aké sú v článku J.Kaliňaka som ešte nikdy nečítal. A sú tam aj mnohé ďalšie pikantérie, ktorými sa, žiaľ, nemáme čas zapodievať. Nedivím sa, že väčšina poslancov odmietla schváliť nezmyselné uznesenia navrhované p.Kaliňakom. Veď nikto nemá právo brániť Ukrajincom hlásiť sa ku svojím historickým koreňom a používať svoje historické názvy, ku ktorým nesporne patri aj etnoným Rusín. Tento termín sa traduje na všetkých ukrajinských územiach ešte z čias slávnej Kyjevskej Rusi. Termín "Rusín" sa ešte donedávna používal aj v haličskej Rusi, ktorá dnes tvorí najuvedomelejšie jadro ukrajinského národa. A práve odtiaľ začali prichádzať naši predkovia, ktorí v rámci stredovekej (tzv. valašskej) kolonizácie postupne založili takmer tristo obcí na severovýchode Slovenska. Tento osídľovací proces sa v podstate zavŕšil v 16. storočí. Je len prirodzené, že naši predkovia doniesli zo sebou z terajšej Ukrajiny aj svoju reč, kultúru a vieru. Patria medzi nich aj vzácne pamiatky - ikony, liturgické knihy (písané vo Ľvove, Kyjeve, Dermani. Počajeve a iných ukrajinských mestách) a samozrejme aj iné prejavy ľudovej kultúry. Mestskí poslanci, okrem troch „zvestovateľov národnej slobody Rusínov" (takto ich vo svojom poďakovaní velebí p Kaliňak) pochopili, že Zväz Rusínov-Ukrajincov má výsostné právo na organizovanie Slávnosti kultúry Rusinov-Ukrajincov a nikto mu to nemôže ukradnúť.  Toto občianske združenie započalo najstarší festival na Slovensku a úspešne ho organizuje už 57 rokov. Ak je to pravda, čo sa píše vo vyjadrení a poďakovaní Okresnej organizácie Rusínskej obrody vo Svidníku (Dukla, Podduklianske novinky z 10. 10 2011). Tak je to skutočne hanba. Ľutujem primátora, že má takýchto poradcov a preto by sa mal poistiť prijatím uznesenia v zneni: CHOROMYSEĽNÉ NÁVRHY NA PÔDU MESTSKÉHO ZASTUPITEĽSTVA NEPATRIA

Hanbiť by sa mal aj známy podnikateľ v oblasti stavebníctva v Humennom pán Milan Mňahončák, ktorý asistuje p. J.Kaliňákovi v jeho "národobuditeľských“ iniciatívach a vypracoval dokonca akýsi "program" riešenia problémov v rusínskom kontexte v deviatich bodoch. Jeden z nich sa týka aj nášho múzea. Domnievam sa, že najmä v tomto prípade by mala platiť ľudová múdrosť: "Šuster, drž sa svojho kopyta!"  Lebo, ako dosvedčuje rozsiahle interview v poslednom čísle Národných noviniek z 5. októbra t.r., ktoré si p. Mňahončák skôr kúpil ako sponzoroval, v oblasti národnostnej politiky a kultúry sa prezentuje ako namyslený diletant. Zrejme preto neuspel aj vo voľbách na funkcie predsedu politickej strany „Náš kraj" a primátora Humenného. Kultúru a národnostnú politiku je možne robiť iba s citom a rozumom. Peniaze na to nestačia. Tie ich môžu iba zdeformovať. Vrelé doporučujem obom pánom (J. Kaliňakovi aj M. Mňahončákovi) nechať konečne múzeum vo Svidníku na pokoji. Táto ukrajinská inštitúcia má vysoký kredit vo vedeckých a kultúrnych kruhoch doma i v zahraničí.

Pán Kaliňak má výrazný podiel na tom, že nášmu múzeu osemkrát oficiálne menili názov s cieľom potrieť jeho doterajší národnostný charakter. Príznačné je najmä to, že pri každom pokuse odvolať riaditeľa práve on, ako prvý sa uchádzal o túto funkciu. V r. 2007 minister kultúry nám vrátil pôvodný názov - Múzeum ukrajinskej kultúry.

Pán Kaliňak v jednom so spomenutých svojich návrhov sa vystatuje, že v r. 2006 s exministrom kultúry dojednal založenie Múzea rusínskej kultúry v Prešove. Aj v tomto prípade sa prihlásil do konkurzu na funkciu riaditeľa. Žiaľ, ani v tom prípade neuspel. Snáď aj preto v súčasnosti vyhlasuje, že SNM - Múzeum rusínskej kultúry "nemá vykonanú žiadnu zbierkovú činnosť z rusínsky hovoriacich obcí a pre rusínsku prezentáciu v súčasnosti nemá takmer žiadny spoločenský prínos". Takto sa uvádza v jeho odôvodnení návrhu na premenovanie múzeí. Myslím si, že k tomu nie je potrebný žiadny komentár. Je to len ďalší dôkaz o vážnej diagnóze autora týchto výplodov. Celé toto nechutné dejstvo J.Kaliňaka považujem za zúfalú snahu aspoň čiastočne vykompenzoval svoje nenaplnené ambície, komplexy a frustrácie v celoživotnom zápase o akúkoľvek funkciu a osobný prospech.

Miroslav Sopoliga,
riaditeľ SNM - Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku