PÁSLI OVCE VALASI... (časť druhá)

Na východnom Slovensku sa tento proces doosídľovania najviac spája s obyvateľstvom, ktoré súdobé uhorské pramene nazývajú Rusínmi – Ruthenmi. Pozrime sa na ich život bližšie.

Pastiersky spôsob života valachov – Rusínov. Obyvateľstvo využívalo horské, riedko obývané oblasti na extenzívny chov valašského dobytka. Jeden valašský gazda často choval až 100 oviec a vojvodovia a šoltýsi aj 200 – 300 oviec. Hlavným produktom z nich boli mlieko a z neho vyrábaný syr, bryndza, žinčica, parenice a oštiepky. Ďalšími bola vlna upravovaná na hrubé súkno, z ktorého sa zhotovoval tradičný valašský odev. Časť z týchto produktov odpredávali na domácich trhoch.

Ako vzniká dedina na valašskom práve? Keď prišli valasi na východné Slovensko slobodne si pásli svoje stáda oviec a iného dobytka v lesoch. Tu prišiel zemepán a poskytol valachom vhodné územie, kde by mohli žiť. Za túto možnosť bolo povinní držať zbroj, chrániť horské priechody, cesty a pod., ale aj odovzdávať špeciálne tzv. valašské dávky. Ozbrojenosť valašského obyvateľstva vyplývala zo života v horských oblastiach, kde bolo treba chrániť si vlastnú bezpečnosť a stáda pred divou zverou. Dohoda prebehla (či už písomne alebo ústne) medzi zemepánom a človekom, ktorý zastupoval komunitu našich pastierov, knezom (šoltýsom). Šoltýs priviedol usadlíkov, a títo si začali stavať domy, premenili pôdu na pasienky. Počas tohto obdobia budovania novej dediny (lehota trvala 6 – 24 rokov podľa dohody so zemepánom) boli valasi oslobodení od povinností voči zemepánovi (s výnimkou ozbrojenej služby) a až po uplynutí tejto lehoty mu platili daň a valašské dávky.

Základné prvky valašského práva. Na rozdiel od nemeckého práva mohli slobodne disponovať s nehnuteľným majetkom (t. j. kupovať, predávať...) len predstavitelia samosprávy (šoltýs, vojvoda), ostatné valašské obyvateľstvo mohlo svoj majetok scudziť len so súhlasom zemepána. Nám sa to zdá dnes čudné, ale v stredoveku to bolo tak, že poddaní nemohli len tak slobodne disponovať s majetkom, tento pokrok na územie Slovenska priniesli až v 12. stor. Nemeckí hostia – „kolonisti“. Ozbrojená služba, daň zemepánovi a valašské dávky to boli základné povinnosti valachov – Rusínov. Výhodou bolo, že valasi - Rusíni neplatili daň kráľovi (do polovice 16. stor.) a cirkevný desiatok keďže boli pravoslávni. Naturálne dávky boli presne určené a limitované zamestnaním valachov – Rusínov, a teda boli oslobodení od rôznych poľnohospodárskych dávok. Navyše nemuseli robotovať. Až od konca 16. a začiatkom 17. storočia usadené valašské obyvateľstvo postupne začínalo aj obrábať pôdu – roľníčiť. Vo vzťahu k obrábanej pôde však nadobudlo len užívacie právo. Spoločnosť valachov – Rusínov v 14. až 16. storočí. Dedina mala svojho starostu – šoltýsa.

Valašskí šoltýsi za svoj podiel na založení novej osady dostali od zemepána právo na slobodnú držbu majetku (mlyn, valcha, píla, krčma, vydržiavanie želiarov – remeselníkov). Šoltýsi neplatili krajinskú daň kráľovi. Povinnosťou šoltýsa k zemepánovi bolo každoročne platiť daň (až oveľa neskôr, azda v 16. stor. k nej pribudli dávky). Právom šoltýsa bola správa dediny, no na nej sa podieľali tiež prísažní – zástupcovia poddaných. Hlavnými povinnosťami valašských (poddanských) domácnosti k zemepánovi boli ročne: daň; dvadsiatok z ovčiny (každý dvadsiaty kus zo stáda oviec), prípadne aj deviatok zo svíň (alebo namiesto neho mohli dať peniaze za každé deviatkové prasa), až neskôr pribúdali aj iné dávky. K zdaneniu rusínskych valachov voči kráľovi došlo až v roku 1557. Rusínske valašské obyvateľstvo sa vyznačovalo tým, že ich náboženstvom bolo pravoslávie, ich dedinách sa stavali pravoslávne drevené kostolíky, v ktorých vysluhovali bohoslužby baťkovia – pravoslávni farári. Feudál poskytol baťkovi farské hospodárstvo (pozemky, dom, záhradu) a farár ho s rodinou obhospodaroval, čo bolo základom ich živobytia. Baťkovia nemali v 14. – 15. storočí povinnosti ani voči zemepánovi, ani voči kráľovi. Koncom 16. storočia boli farári zdanení a museli dávať aj isté dávky.

V roku 1646 došlo k uzavretiu cirkevnej únie v Užhorode medzi jágerským biskupom a 63 baťkami v Užskej, Zemplínskej a Šarišskej župe. V rodinách pravoslávnych i uniatských farárov, bolo časté, že synovia farárov sa tiež stali farármi. 10 až 20 susediacich valašských dedín alebo zväčša valašských dedín tvorili vojvodstvo (krajňu), ktoré podľa dohody so zemepánom spravoval vojvoda (krajník). Vojvodu si spomedzi šoltýsov – richtárov volili sami valasi, no musel ho potvrdiť aj zemepán. Vojvoda zastupoval valachov pred vrchnosťou. Každý šoltýs a poddanská domácnosť mu musela dávať hrudu syra, patril mu peňažný podiel z preplácaného deviatku zo svine, smel využívať lúky opustených usadlostí. Vojvoda mal právo súdiť šoltýsov i valachov za zmrzačenie, zajatie niekoho, bitky, neoprávnené sťažnosti a za drobné priestupky. Peňažné pokuty previnilcov boli vojvodove. Povinnosťou vojvodu bolo dbať aby boli splnené všetky povinnosti valašskej spoločnosti voči zemepánovi a kráľovi, a teda zhromažďoval stanovené poplatky a odovzdával ich zemepánom.

Mgr. Gabriel Blaško