PÁSLI OVCE VALASI.... (časť prvá)

Valasi žijúci v horských oblastiach vytvorili jedinečné prvky hmotnej a duchovnej kultúry. Prejavilo sa to napr. v piesňach a koledách (Pásli ovce Valasi, pri betlehemskom salaši...; Po valašsky od zeme!...); turicných, jánskych a iných zvykoch; povestiach, výšivkách, ručných prácach a pod. Rumunskí valasi k nám priniesli valašku (sekierku s dlhým poriskom); výrobu bryndze a slovenskú lexiku obohatili slovami ako sálaš (slovenský predvalašský názov bol košiar); bača; žinčica a pod.

Prenesme sa spolu do prvej polovici 14. storočia na východné Slovensko. Práve v tomto období prichádzajú sem Valasi z rumunského Valašska (Sedmohradsko, Transylvánia). Títo priniesli so sebou osobitný spôsob hospodárenia, spočívajúci v chove dovtedy u nás neznámeho vysokohorského valašského dobytka, predovšetkým oviec, i vlastnú právnu sústavu – valašské právo. Spolu s Valachmi prišlo na východné Slovensko aj obyvateľstvo z ukrajinského prostredia v Uhorsku nazývané Rusíni, ktorí si už začiatkom 14. storočia osvojujú valašský spôsob života. Teda Valasi a Rusíni spolu prenikajú na Slovensko, a preto písomné pramene nazývajú týchto chovateľov oviec Valachmi i Rusínmi (obe etniká mali navyše spoločné to, že sa hlásili k pravosláviu). Na východnom Slovensku od 15. storočia sa na doosídlovaní na valašskom práve najviac podieľajú Rusíni pretože, pôvodní nositelia valašského práva rumunskí Valasi sa postupne asimilovali.

Na doosídlovaní na valašskom práve sa v 14. až 17. storočí zúčastňovali aj obyvatelia z Poľska a Slováci. Slováci si osvojovali tento život preto lebo sa chceli vyhnúť poľnohospodárskym dávkam, daniam, robotám a službám. Samozrejme valasi prenikli aj do horských oblastí západne od Šarišskej stolice až k Morave, ale to už nie je predmetom tohto článku, lebo sa chcem zamerať na východné Slovensko. Len dodám, že čím ďalej na západ, tým viac sa u Valachov stráca etnická zložka Valachova a Rusínov a medzi Valachmi nadobúda prevahu slovenské etnikum. Preto východný rítus (pravoslávie), ktorého nositeľmi boli Valasi a Rusíni sa na západ od Spiša neprejavil. Podstatným znakom valašskej kolonizácie bolo úsilie zo strany štátu resp. zemepánov doosídliť horské oblasti na Slovensku, ktoré boli riedko osídlené, a teda naši kolonisti museli dané územie doslova skultúrniť. Totižto valasi prinášajú so sebou proti zime odolné ovce nazývané valašky. Na Slovensku sa odpradávna chovali ovce domáceho, nížinného typu nazývané birky, ktoré neznášali vysokohorskú klímu a v zime ich bolo potrebné ustajniť. Ovce valašky naopak aj v zime ostávajú v lesoch – v tzv. mrazniciach. Preto sami feudáli valachov s radosťou prijímajú a aj povolávajú na svoje riedko osídlené majetky a udeľujú im výsady v súlade s valašským právom. Na humenskom panstve vzniklo na valašskom panstve postupne od 14. stor. 65 nových dedín.

Ďalšie nové dediny vznikajú valašskou „kolonizáciou“ na prítokoch Ondavy na stropkovskom a čičavskom panstve. Takto vzniká v Šariši na zborovskom hradnom panstve postupne, hlavne na sever od Svidníka vyše 50 dedín. Najväčší rozvoj zakladania nových osád na tomto právnom systéme nastal až koncom prvej a začiatkom druhej polovice 16. storočia. V priebehu nasledujúceho polstoročia zemepáni humenského a makovického panstva na základe písomných a pravdepodobne i ústnych dohôd so šoltýsmi a ďalšími valašskými gazdami doosídlili svoje majetky početnými sídliskami tak husto, že v tejto oblasti už neostalo žiadne miesto pre vznik neskorších kopaničiarskych osád s výnimkou niekoľkých, ktoré vznikli pri výrobných a kúpeľných strediskách (Livovská Huta, Sninské Hámre, Bardejovské Kúpele). Zaujímavé je zistenie, že z osád založených na valašskom práve výsady poddanských mestečiek získali neskôr len Námestovo a Bobrov na Orave a Čadca v Trenčianskej stolici. Postupným vývojom tento charakter nadobudli aj Svidník v Šariši a Medzilaborce v Zemplíne.

Nabudúce si povieme niečo bližšie o živote valachov – Rusínov. Poznatky o valašskej kolonizácií som čerpal azda od najlepších regionálnych mediavelistov píšucich aj o východnom Slovensku: prof. Ferdinanda Uličného, DrSc. (môjho učiteľa, autora takých kníh ako Dejiny osídlenia Šariša a Dejiny osídlenie Zemplínskej župy) a žiaľ už nebohého, môjho rodáka z Mestiska Doc. PhDr. Jána Benka, DrSc., autora knihy Dejiny osídlenia severného Slovenska.

Mgr. Gabriel Blaško