Pavel Hapák *1931 †2024

(*25. 12. 1931, Pinkovce, okr. Sobrance – †24.12.2024, Bratislava)


Slovenský historik, odborník na hospodárske, sociálne a politické dejiny Slovenska, najmä na dejiny robotníckeho hnutia a obdobie novoveku a moderny. Narodil sa v roľníckej rodine v obci Pinkovce (okres Sobrance). Stredoškolské štúdium ukončil maturitou na Ruskom štátnom gymnáziu v Humennom (1950).

V rokoch 1950 – 1954 študoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Filozofickej fakulte Univerzity Eötvösa Loránda v Budapešti. Po absolvovaní štúdia pôsobil ako pedagóg na Pedagogickej fakulte v Prešove a neskôr ako vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Vo svojej vedeckej činnosti sa zameriaval na dejiny robotníckeho hnutia, vývoj priemyslu a sociálne pomery na Slovensku, ako aj na regionálne dejiny východného Slovenska. Je autorom viac než 300 vedeckých prác, štúdií a publikácií. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria Dejiny železiarskeho priemyslu na Slovensku do konca 18. storočia (1967), kolektívna práca Dejiny robotníckeho hnutia na Slovensku (1968) a Dejiny Prešova (1971).

Ako spoluautor sa podieľal aj na syntetickom diele Dejiny Slovenska IV: od konca 19. storočia do roku 1918, v ktorom spracoval problematiku spoločenského a politického vývoja Slovenska v období neskorej industrializácie, národného hnutia a rozpadu Rakúsko-Uhorska. Za svoju vedeckú činnosť získal titul DrSc.

Jeho dielo predstavuje významný prínos k výskumu moderných a sociálnych dejín Slovenska. Súrodencami mu boli prof. Štefan Hapák (1921 – 1997), maliar, grafik, sochár a pedagóg, a doc. Zuzana Hapáková-Osavčuková (1934 – 2020), maliarka a pedagogička.