Perverzné priame platby v poľnohospodárstve

Miliónové agrodotácie pre firmy spájané s talianskou mafiou odkryli najväčší paradox nášho poľnohospodárstva: hoci doň tečú milióny, často končia v autosalónoch, a nie na poliach.

výsledkom je, že niektorí „podnikatelia” jazdia na najnovších modeloch Ferrari, ale ich podniky takmer nič neprodukujú. Nie je to však vina Talianov. Systém agrodotácií pokrútili slovenskí agrobaróni. Ten náš je, na rozdiel od západnej Európy, založený na tom, ako nevyrábať a napriek tomu zarábať.

Priblížim na jednoduchom príklade. Čo by ste napríklad povedali, keby vám niekto ponúkol nasledovné: „Prenajmem vám svoj byt za 30 eur. Ak si ho budete upratovať, budem vám za upratovanie platiť 200 eur.”

Takáto ponuka, samozrejme, nedáva žiadny ekonomický zmysel. Náš štát však funguje často bez logiky. Čo sa nám, bežným ľuďom, zdá normálne, pokladá štát za nenormálne, a naopak, čo my považujeme za ekonomický nezmysel a hlúposť, štát považuje sa správne a zmysluplné. Platí to aj o spôsobe, akým vláda a štát cez Slovenský pozemkový fond nakladajú s našimi spoločnými štátnymi nehnuteľnosťami. Podľa zákona práve SPF „spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ako aj nakladá s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy”.

Ako teda vyzerá nakladanie so štátnymi (našimi spoločnými) poľnohospodárskymi pozemkami v praxi? Nuž, presne ako som opísal v úvode. Štát prenajíma súkromným obchodným spoločnostiam či družstvám jeden hektár poľnohospodárskej pôdy v priemere za 30 eur. A obratom ruky každému, kto sa zaviaže prenajaté pozemky aspoň „upratovať“ (legislatívne: „zabezpečovať udržiavanie; t. j. činnosť, ktorá zabráni rozširovaniu samonáletov drevín, inváznych druhov rastlín a húževnatých burín”) vyplatí z tzv. agrodotácií prostredníctvom štátnej Pôdohospodárskej platobnej agentúry 200 eur za každý hektár (130 až 253 eur v praxi).

V kumulatívnych číslach tak štát nielenže na vlastníctve vlastných nehnuteľností nič nezarobí, ale desiatky miliónov eur prerobí. Z prenájmu pôdy s výmerou vyše 400 tisíc ha (viac ako pätina všetkej poľnopôdy v SR) totiž SPF zinkasuje ročne len 12 miliónov eur. Agrodotácie na uvedenú výmeru, ktoré štát vyplatí jej nájomcom (nie vlastníkom!), predstavujú každoročne 100 miliónov eur. Takže pre štát – pre nás – čistá strata vyše 88 miliónov eur ročne. A čo sme tým získali?

Agrodotácie v zmysle pôvodných cieľov Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ sú určené na plnenie a dosahovanie jej hlavných cieľov. Tými sú potravinová sebestačnosť, kvalita potravín, primeranosť cien potravín a zamestnanosť v poľnohospodárstve, respektíve na vidieku. Napĺňa sa takýmto účelovým „dotovaním nájomcov pôdy“ niektorý z týchto cieľov? Motivuje tým štát vlastníkov pôdy na zamestnanosť či produkciu? Rastie poľnohospodárska výroba, posilňuje sa naša potravinová sebestačnosť či zamestnanosť v poľnohospodárstve, podporuje štát ekologické poľnohospodárstvo na svojich pozemkoch? Ani náhodou. V skutočnosti ide len o priamy presun spoločných, štátnych peňazí k súkromným osobám. Pod pokrievkou akože „agrodotácií“.

Uvediem konkrétny príklad – reálne existujúca spoločnosť, ktorú teraz nazvem X, je jedným z TOP desiatich prijímateľov slovenských agrodotácií. V roku 2016 „užívala“ 3 893 hektárov, z toho skoro polovicu (1 637 ha) v prenájme od štátu. Nájomné pre štát? Menej než 50-tisíc eur. A koľko jej štát vyplatil agrodotácií? Až 1,4 milióna eur. Výsledok? Spoločnosť vykázala produkciu 700-tisíc eur (áno, ani nie polovicu z dotácií), pričom zamestnala len 27 ľudí! Teda na každé jedno euro poľnoprodukcie spotrebovali 2 eurá zo spoločných peňazí! Nonsens. A zamestnanosť – 1,4 milióna eur na 27 zamestnancov znamená, že na každého z nich sme každý mesiac prispeli vyše 4 200 eurami. Samozrejme, k zamestnancom sa tých 4 200 eur nedostalo ani náhodou. Na mzdy šla za celý rok len štvrtina – 400-tisíc eur (1 200 eur mesačne vrátane odvodov a platov manažmentu). No dobre, ale kam sa tie dotačné peniaze podeli? Hádate správne – čistý zisk pre súkromných majiteľov viac ako 600-tisíc eur. A to už dáva logiku, nie?

Systém prideľovania agrodotácií v sume 500 miliónov ročne je dnes najväčšou kliatbou nielen pre slovenské poľnohospodárstvo, ale pre celý slovenský vidiek. Obzvlášť pre ten vidiek, kde – slovami nášho premiéra – „nič nie je”. Preto je dnes u nás na vidieku nezamestnanosť okolo 15 percent, a teda 3- až 4-násobne viac ako v mestách, kým vo vyspelých európskych krajinách (Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Británia) je nezamestnanosť na vidieku takmer neznámy pojem. Úplná katastrofa, o platoch ani nehovoriac. Obzvlášť, keď je Slovensko najvidieckejšou krajinou EÚ (spolu s Írskom).

Dnes je, žiaľ, Slovensko aj v oblasti agrodotácií, ale aj celej štátnej správy, placebo krajina. Všetko sa tu deje „akože“. Akože tu funguje justícia, akože tu funguje zdravotníctvo, školstvo, no pritom sú v rozklade.  Akože tu podnikajú nejaké finančné či „podnikateľské” skupiny, no pritom sú to iba prísavky vysávajúce náš spoločný štátny majetok.

Dá sa to zmeniť. Podpora musí smerovať tam, kde vznikajú pracovné miesta a zvyšuje sa produkcia. Mechanizmus musí byť motivačný, viazaný na konkrétny cieľ, a nie na veľkosť obrábanej plochy. Presne tak to funguje v krajinách i firmách, ktoré sú úspešné. A motivačný dotačný systém spolu s ďalšími opatreniami symbolického štvorlístka Potravinovej miliardy, ktoré opisujem vo svojej knihe, nám otvorí cestu k desiatkam tisíc pracovných miest na vidieku, k miliarde eur v HDP (vo forme vyššej produkcie domácich potravín), k vyšším platom aj k potravinovej sebestačnosti.

Marcel Klimek

Autor je makroekonóm a autor publikácií Nemecký štandard pre Slovensko a Potravinová miliarda pre Slovensko.

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/spolocnost/47153/perverzne-priame-platby-vpolnohospodarstve/

Foto:
Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná tvrdí, že pri prideľovaní agrodotácií zlyhal výskumný ústav
DIANA ČERNÁKOVÁ/SITA