Perzekvovali ho pre názory

Roku 1956 pri príležitosti 100. výročia narodenia Alexandra Duchnoviča Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich v Prešove usporiadal vedeckú konferenciu o tomto významnom rusínskom národnom buditeľovi. Na konferenciu pricestovala sovietska delegácia na čele s J. P. Kyryľukom, ktorý predniesol referát. Odsúdil používanie termínu „bývalé Uhorsko“ a tvrdil, že to bola pradávna ukrajinská krajina, ktorá v 10. a 11. storočí bola súčasťou Kyjevskej Rusi a v 11. storočí sa jej zmocnili maďarskí feudáli. Ďalej odmietol rozlišovanie východného Slovenska a Zakarpatska, pretože to takisto bola ukrajinská krajina, ktorú opanovali Maďari a umelo rozdelili na komitáty alebo župy. V 19. storočí to bol jeden celok. 

 

Toto tvrdenie pobúrilo mladého, v tom čase 28-ročného Ľudovíta Haraksima. Dovolili mu, aby sa proti tomu dodatočne ohradil zrejme len v podobe poznámok, ktoré vyšli v zborníku materiálov z vedeckej konferencie. PhDr. Ľudovít Haraksim, CSc., pekný a vysoký muž, bol známy rusínsky historik. Zaoberal sa sociálnymi a kultúrnymi dejinami Ukrajincov na Slovensku (až po roku 1990 sa začal používať pojem Rusíni). Veľkú pozornosť venoval buditeľskej činnosti, národnému obrodeniu Rusínov v Uhorsku a činnosti jeho hlavných predstaviteľov A. Duchnoviča, A. Dobrjanského, A. Pavloviča a ďalších. 

 

Narodil sa 1. augusta 1928 v Užhorode. Rodina Haraksimovcov pochádzala z Vyšnej Jablonky, ale jeho otec počas tridsiatych rokov minulého storočia pracoval na stavbe československej železnice, ktorá mala základňu v Užhorode. Tu spoznal manželku (slovenského pôvodu) a tu sa Ľudovít narodil a získal vzdelanie. (Mimochodom, po vojne sestra Ľudovíta bola učiteľkou manželky P. R Magocsiho v ľudovej škole vo Vyšnej Jablonke.) V Užhorode Ľ. Haraksim ukončil ľudovú školu. Strednoškolské štúdium absolvoval v tamojšom Ruskom gymnáziu. Po vojne jeho rodina optovala do Československa (prijala štátne občianstvo tohto štátu). Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študoval históriu a ruský jazyk. Ako tému svojej kandidátskej práce si zvolil vzťahy medzi Slovákmi a Ukrajincami v 17. a 18. storočí. Bol asistentom na Katedre dejín FF UK, neskôr pracoval v Inštitúte dejín európskych socialistických krajín Slovenskej akadémie vied a v Historickom ústave SAV. Ako výborný odborník na medzinárodné vzťahy bol roku 1968 členom vládnej komisie pre federálne usporiadanie ČSSR. Je autorom niekoľkých historických kníh a článkov. Venoval sa najmä problematike medzislovanských vzťahov v prvej polovici 19. storočia. V Martine vydal publikáciu: Z dejín Ukrajincov na východnom Slovensku (1957). V Historickom časopise, roč. 1960, uverejnil článok Hnutie ukrajinského Zakarpatska a východného Slovenska, myšlienka slovanskej vzájomnosti. Významným činom bolo vydanie knihy K sociálnej a kultúrnej histórie Ukrajincov na Slovensku do roku 1867 (1961). V Čechách publikoval prácu Slovanství v dějinách Čechů a Slovaků, Od Kollárova slovanství k slovenství 1835 –1848 (1968). 

 

Roku 1970 sa začali politické čistky vo všetkých inštitúciách v Československu. Konali sa aj v Historickom ústave SAV. Jeho neprajníci mu vyčítali, že revolučné roky 1848–1849 vysvetľoval nemarxisticky a nesúhlasil s vojenskou intervenciou 21. augusta 1968. Zakázali mu publikovať. Vyhodili ho z práce v ústave a bol rád, keď sa mu podarilo zamestnať sa v Slovenskom národnom múzeu ako archivár, úradník a znalec múzejných zbierok. Jeho meno sa nesmelo uvádzať v katalógoch výstav, ktoré pripravoval. Napriek zákazu publikovať naďalej sa venoval historickému výskumu rusínskeho národa. Osobitosť jeho vývinu videl v tom, že Rusíni na severnom Slovensku sa nikdy v minulosti neocitli v jednom štátnom útvare s väčšinou svojho národa, ako to bolo na Podkarpatskej Rusi. V Zemplíne, Šariši a na Spiši tvorili Rusíni menšinu a prevahu malo slovenské obyvateľstvo. 

 

Po prevrate roku 1989 vydal vo Vydavateľstve Veda v Bratislave publikáciu Národnosti na Slovensku (1993). Bol aktívnym členom Matice slovenskej a roku 1990 jej predsedom. Angažoval sa v historickom odbore Matice slovenskej, za čo mu udelili najvyššie ocenenie za prínos v rozvoji historickej vedy – Cenu Daniela Rapanta. Bol podpredsedom Slovenskej historickej spoločnosti, členom Rady vlády SR pre národnosti, členom Kolégia ministra kultúry SR a členom Slovenského helsinského výboru. Patril k najlepším odborníkom na históriu Rusínov na Slovensku, ale pre svoje názory ho perzekvovali, čo nebolo voči nemu čestné. Zomrel 18. novembra 2008 v Bratislave.

 

MAGDALÉNA LAVRINCOVÁ

 

Foto: 

Ľudovit Haraksim /prvý zľava/, Alexander Duleba, Ivan Pop

www.rusyn.sk

 

 

ĽUDOVÍT HARAKSIM

01.08.1928 narodil sa v Užhorode, dnes Ukrajina, Ľudovít Haraksim, slovenský historik. Ukončil Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Pracoval v Ústave dejín socialistických štátov SAV, neskôr v Historickom ústave SAV a Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Uznávaný špecialista na históriu Rusínov a rusínsko-slovenské vzťahy. Autor fundamentálnej monografie zo sociálno-kultúrnej histórie Rusínov "K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do r. 1867" (1967). Významná je štúdia "Obrodenie Rusínov", publikovaná v knihe "Rusíni: Otázky dejín a kultúry" (1994), s. 79-94. Zomrel 18.11.2008 v Bratislave.