Pestujú slamu a hostia ľudí na gazdovstve - príbehy aktívnych ľudí z Polonín

Ako to vidia remeselníci a drobní podnikatelia.

Daniela a Marián Kulikovci pochádzajú z Košíc a Michaloviec, no pred dvoma rokmi si kúpili dom v Topoli. Rovno za ním majú výhľad na najtmavšiu oblohu na Slovensku a na neďalekej lúke viackrát spozorovali medvede.

Predtým pracovali v Anglicku, on ako šéfkuchár, ona na recepcii. Tam sa rozhodli, že by chceli skúsiť žiť na Slovensku na gazdovstve z toho, čo si vypestujú a dochovajú.

"Starý dom sme zrekonštruovali z prírodných materiálov. Minulý rok sa nám nechcelo ísť odtiaľto preč. Bolo tu ohlušujúce ticho," spomína Marián.

S dvoma deťmi sa sem raz do roka presťahujú na pár mesiacov aj s celým gazdovstvom - kozami, kačkami, sliepkami, psami i mačkami.

Toto leto prvýkrát začali ponúkať ubytovanie pre turistov cez portál airbnb. Za mesiac sa u nich vystriedalo päť skupín hostí.

Priamo v Národnom parku Poloniny sú na tomto portáli len tri ponúkané možnosti ubytovania, takže konkurencia nie je veľká. Pár ďalších je v neďalekej Snine.

V celom okrese je podľa správy Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj z roku 2019 len 23 ubytovacích zariadení, teda hotelov a penziónov, s asi 1600 lôžkami. V samotnom národnom parku je ubytovacia kapacita minimálna.
 
Pre Danielu a Mariána je ponuka ubytovania cestou, ako si zarobiť na rekonštrukciu druhého domu na pozemku na drevenicu. Tam by časom mohli bývať celoročne a ponúknuť turistom ubytovanie aj so stravou.

Majú vlastné mlieko, vajíčka, vyrábajú kozí syr aj bryndzu a dosť dopestovanej zeleniny, takže majú hosťom čo ponúknuť. V malom domčeku je to však pre turistov spolu s nimi trochu stiesnené.

Predtým chceli získať na rekonštrukciu druhého domu dotáciu z eurofondov, no podmienky boli pre nich nesplniteľné.

Mohli si o ňu požiadať len malé firmy alebo živnostníci, ktorí majú nehnuteľnosť ako sídlo podnikania a účtovníctvo po roku fungovania so ziskom. "Kto to v Poloninách má? Nikto," hovorí Daniela.

Niekto to musí zachovať
Potrebovali by skôr štartovací podnikateľský kapitál, no také možnosti sa tu zatiaľ nevyskytli. Viacerí aktívni miestni ľudia by boli radi, keby mali možnosť ako v poľskom národnom parku, kde štát dal dotáciu na rekonštrukciu domu na turistické bývanie fyzickým osobám.

Vidí to tak aj Jaro Lechan z Topole, ktorý sa snaží v obci vytvoriť remeselný areál. "V našej dedine bola výroba drevených šindľov, varešiek, všade sa tkalo," vypočítava.

Narodil sa tu a neskôr sem chodieval zo Sniny na víkendy za starými rodičmi. Keď cez koronu stratil prácu, presťahovali sa do Topole aj s deťmi.

Má občianske združenie zamerané na kultúru a remeslá. Najprv sa venoval pestovaniu ražnej slamy a vlani urobil ukážku spracovania slamy pre verejnosť.

Neskôr ho inšpirovala hlinárka, vďaka ktorej si postavil pec na vypaľovanie keramiky. Usporiadal akciu, kde si každý mohol vyrobiť napríklad vlastný hrnček.

Potom prišiel nápad, že pri spracovaní slamy vzniká múka, tak ju treba nejako využiť. Tak si postavil pec na chlieb a usporiadal podujatie, kde si popri spracovaní slamy ľudia mohli sami vymiesiť a upiecť chlieb. Boli nadšení.

Vynikajúci chlieb z ražnej múky s čiernymi zrniečkami, pohánkou alebo ako miestni hovoria "tatarkou", ponúka aj nám. Pohánka sa tu pridáva aj do pirohov, ktoré sú strakaté a volajú ich "tatarčene".

Ražná slama, konkrétne stará odroda kribica, ktorú zachránil Peter Brada, je Jarovou srdcovkou. Tradične slúžila ako krmovina, chlebovina aj na stavebné účely.

Pestovanie slamy je však veľmi ťažká práca a Jarovi väčšinou nemá kto pomôcť, chlapi sú buď na fuškách v zahraničí, alebo sa im nechce lopotiť.

"Keby sa niekto z miestnych naučil viazať slamu, mohol by sa uplatniť v skanzenoch. Aby sme nemuseli nosiť slamu z Poľska. Naša je hrubšia aj dlhšia, dorastie do dvoch metrov," opisuje.

"Mávam dni, napríklad aj dnes, že vezmem benzín a tú slamu zapálim, ale o dve minúty sa upokojím. Niekto to musí zachovať. Keby som nezasial, kým moje deti vyrastú, už ani v skanzene neuvidia slamenú strechu," hovorí Jaro.

Verí, že práve zážitkový turizmus pomôže pohnúť Poloniny dopredu. "Keď sem príde turista, chodí dva dni po lese a je mŕtvy. Hľadá niečo oddychovejšie. My mu ponúkame možnosť si upiecť chlieb. Tak si môže tretí deň oddýchnuť a ďalej ísť na turistiku," hovorí Jaro.

Stany na záhrade
Mária Mandzáková vďaka turizmu môže potenciálne pomýšľať na návrat z mesta do rodnej dediny. Narodila sa v Novej Sedlici a strávila tu detstvo. Do dvanástich rokov bývala na gazdovstve s množstvom zvierat.

"Otec chodil kosiť, my sme chodili hrabať, kravy sa vyháňali. Ako desaťročná som si sama nadojila mlieko do pohárika, aby som sa mohla napiť. Keď je raz tak človek vedený, aj mu to chýba."

Pred tromi rokmi začali organizovať súťaž vo varení pirohov. Keď ju oslovila Eva Kocanová, povedala si, že taký zážitok sa pokúsia ponúknuť aj turistom. Dovtedy jej nenapadlo, že by niečo také mohlo byť zaujímavé.

Trené pirohy sú špecialitou Uličskej doliny. Robia sa z treného zemiakového cesta, do ktorého nejde vajíčko, len zemiakový škrob.

"Moja babka natrela zemiaky a cesto vložila do plátenného mieška z domáceho plátna, položila ho na kameň, priložila druhým kameňom a škrob, čo sa v miske vytvoril naspodku, sa použil do cesta."

Mária už zvažuje, že by v budúcnosti turisti u nich mohli bývať v stane na záhrade. Momentálne žije s rodinou v Stakčíne a pracujú v Snine. Do Novej Sedlice chodia len na víkend za otcom.

Zvažujú, že by sa sem presťahovali, keby tu bolo viac pracovných príležitostí. "Už dávno som rozmýšľala nad koňmi a manžel by chcel gazdovstvo s dobytkom."

Teší sa, že turistov je viac a vďaka nim vôbec môžu uvažovať nad takou alternatívou. "Tento rok len pre koronu ľudia zistili, čo tu je a že je to tu fakt krásne. Tu počujete vietor spievať."

ELA RYBÁROVÁ

Zdroj:
https://plus.sme.sk/c/22468437/pestuju-slamu-aj-hostia-ludi-na-gazdovstve-pribehy-aktivnych-ludi-z-polonin.html

Foto:
Jaroslav Lechan z Topole sa venuje pestovaniu a spracovaniu ražnej slamy, pečie chlieb a robí keramiku.
(zdroj: SME - Jozef Jakubčo)