Peter Bebjak: Na východe sa ľudia radujú úprimne, pijú veľa a smútia naplno

Slovenský režisér nakrúca na hraniciach s Ukrajinou medzi pašerákmi svoj štvrtý celovečerný film.

 

Ste uprostred natáčania filmu Čiara z prostredia slovensko-ukrajinských hraníc. Prípravy naň vraj trvali tri roky.

Áno, od prvého námetu, s ktorým prišla Wanda Hrycová, až po scenár, ktorý napísal Peter Balko.  Spoločne sa stretávali s tamojšími ľuďmi, počúvali ich historky a nasávali ich príbehy ako huby. Celý vývoj bol dosť zdĺhavý, pôvodne sme film chceli začať nakrúcať už minulý rok, ale nedalo sa dokopy toľko financií, aby sme boli schopní vyrobiť podstatnú časť, čakalo sa až na tento rok. Ide o koprodukciu medzi Wandal filmom a Slovenskou televíziou, predpokladá sa, že do tohto projektu vstúpi aj ukrajinská strana.

 

Ide zatiaľ o váš najväčší filmový príbeh?

V rámci postáv a náročnosti a aj toho, čo sa v ňom odohráva, by sa to tak dalo povedať. Nie je taký intímny ako moje tri predchádzajúce filmy.

 

O čom bude?

Film sa odohráva v roku 2007, tesne pred vstupom do Schengenu. Život ľudí v tomto regióne je však doteraz pre ostatných Slovákov veľmi tajomný. Málokomu zo západného či stredného Slovenska sa tam podarí dostať. Všetci si myslia, že republika sa končí v Košiciach, no na hranice je ešte hodina a pol cesty, až do Sobraniec, Uble a prihraničných miest.

Film rozpráva príbeh ľudí, ktorí sa živia pašovaním cigariet či alkoholu, niektorí dokonca prevádzajú ľudí cez hranice. Patrilo to ku koloritu a zvyku tohto regiónu. Film je o rodine človeka, ktorý podobné ilegálne veci organizuje a zároveň o jeho páde a aj páde celej rodiny. A nemyslím len biologickú rodinu, ale aj tú, ktorá vzniká z jeho priateľstiev a vzťahov.

 

Čím vás oslovil tento námet?

Veľmi zaujímavá sa mi zdala najmä tá téma a prostredie, v ktorom sa všetko odohráva. Ďaleký východ, ukrajinská hranica, Rusíni, celé to zmiešané prostredie. Predtým, keď som natáčal Marhuľový ostrov, bol to tiež špecifický kraj - juh Slovenska. Takže to bolo v niečom podobné, ale v niečom sú títo ľudia iní, sú živší, priamejší. Keď sa radujú, tak úprimne, keď pijú, pijú naozaj a veľa, keď smútia, tak naplno. To mi na nich pripadá čarovné. A navyše, západná Ukrajina, ten zabudnutý kus zeme, je neuveriteľne  fotogenická.

 

Vo filme hrajú aj ukrajinskí herci, ako ste ich vyberali?

Dovtedy som žiadnych nepoznal, bola to preto čisto záležitosť kastingov. Odleteli sme do Kyjeva a s vybranými hercami sme sa stretli. Pre nás tí ľudia nie sú hviezdy, no pre Ukrajincov áno, a obrovské. My sme však nemali pocit, že sme sa stretli s národnými hereckými pokladmi, preto aj naša voľba bola oprostená od týchto nánosov.

Vyberali sme na základe toho, kto sa nám naozaj páčil – a vybrali sme veľkých a známych hercov Stanislava Boklana a Rimmu Ziubinovú a potom ešte Aleksandra Piskunova, veľmi talentovaného mladého herca. Absolútne zapadli do našej predstavy o postavách, ktoré sme potrebovali obsadiť.

 

Celý film bude teda dvojjazyčný, slovensko-ukrajinský?

Aleksander Piskunov sa musel učiť aj slovenské texty a musel sa ich nadrilovať, zohnali sme preňho rečovú pedagogičku, ktorá ho bičovala, aby rozprával bez chyby. Akcent síce ostal, ale to je v poriadku, pretože je Ukrajinec. Naši herci, napríklad Tomáš Maštalír, sa musel učiť dlhé dialógy a zvládol ich bravúrne. Aj Milka Vášáryová má jeden dlhý dialóg v ukrajinčine, ale ten nás ešte len čaká.

 

Čo ste museli absolvovať pred natáčaním?

Veľakrát sme cestovali na východ, hľadali sme vhodné priestory. Lokačný manažér tam strávil tri týždne, všetky miesta najskôr obehal, robil si tam kontakty a posielal nám fotografie zaujímavých priestorov. My sme tam potom išli na týždeň a prezerali sme si miesta, ktoré navrhol. Takto sme to absolvovali asi štyrikrát.

 

Cítiť na ukrajinských hraniciach politické napätie a to, ako situáciu prežívajú domáci?

Cítiť najmä tú hranicu. Stávalo sa nám, že sme čakali tri hodiny, kým nás cez ňu pustili. Od toho sme si už inde odvykli, do Poľska, Maďarska či do Česka prechádzame bez akýchkoľvek problémov. Tam, keď to nejde, tak to nejde, musíte jednoducho čakať. Stalo sa aj to, že jeden z našich ukrajinských hercov sa v období natáčania dozvedel, že na východnom fronte zastrelili jeho priateľa.

To sú emócie a ľudia sú s tým mysľou spojení, cítia to ako krivdu, nevedia to len tak potlačiť. Každý pozná niekoho, kto na fronte bojuje, takže napätie v pozadí cítiť stále. Aj keď na západnej Ukrajine otvorený konflikt nie je a skôr je to o jednotlivých osudoch ľudí.

Mnohí režiséri majú hereckých obľúbencov, ktorých obsadzujú do viacerých svojich filmov. Vy ste dosiaľ v každom filme dali priestor niekomu inému. V prvom to boli Szidi Tobias či Attila Mokos, v ďalších Kamil Kollárik či Noël Czuczor.

Aj ja mám svojich obľúbených hercov či herečky, napríklad Zuzanu Mauréryovú či Rebeku Polákovú, s ktorými rád spolupracujem, ale nevyberám si hercov podľa obľúbenosti, ale podľa toho, aký sa na danú postavu hodí, čím bude pre ňu prínosom. V Čiare je to o komunikácii producenta a režiséra, je to prvýkrát, keď robím film pre niekoho iného než domovskú produkciu. Všetko je však o vôli.

 

Ako vnímate situáciu slovenského filmu, raz ste povedali, že natáčať slovenský film je zabijak. Je to tak stále?

Slovenskému filmu veľmi pomohlo zavedenie Audiovizuálneho fondu. Zrazu bolo podporených viac projektov. Zabijak je to vtedy, ak do toho vrážate iba vlastné peniaze, sám ste producentom a nedostávate podporu z iných zdrojov. Sme taký malý trh, že finančne sa to jednoducho neoplatí. Tým, že vznikol fond, ročne sa vytvorí aj päť - šesť hraných filmov, ďalšie dokumentárne či krátkometrážne. Zároveň sa rozvíja kinematografia v rámci tém a žánrov, čo film robí zaujímavým aj pre diváka. Navyše, slovenský film si začínajú všímať aj na európskych festivaloch. 
 

Vykročil teda za väčšími  výzvami a úspechmi?

Podľa toho, čo berieme ako veľkú výzvu - či to je úspech na veľkom festivale, alebo päťstotisíc divákov. Dôležité je vôbec to, že sa robí a že tvorcovia dostávajú príležitosť.

Okrem réžie sem-tam aj sám hráte, naposledy vo filme Učiteľka. 

Je to pre vás oddych po režisérskych projektoch?

Bol to zážitok, najmä spolupráca s režisérom Honzom Hřebejkom. Zrazu som ho mal možnosť vidieť detailne pri práci, bol som na pľaci niekoho iného, čo sa podarí máloktorému režisérovi. Mohol som  pozorovať, ako vymýšľa, stavia a mení situácie a mizanscény, to je vždy zaujímavé. Veľmi som si to užíval a veľmi ma po dlhom čase bavilo hrať vo filme, nemal som obavu. Bavilo ma hľadať si vo svojej postave veci, ktoré zrazu môžem dávať najavo ako interpret. No mojou profesiou aj vášňou ostáva réžia.

 

Študovali ste však najskôr herectvo, réžia prišla až potom. Kedy sa to zmenilo?

Vždy ma to viac ťahalo k réžii. Keď som bol mladý, miloval som Kubrickove filmy, páčila sa mi rôznorodosť jeho žánrov a štýlov. Zo slovenských som zbožňoval Hanáka a jeho Obrazy starého sveta či Ja milujem, ty miluješ, to sú filmové skvosty dodnes. Počas štúdia herectva som cítil, že nechcem byť iba interpretom myšlienok niekoho iného. So spolužiakom Braňom Mišíkom sme sa rozhodli, že spolu skúsime réžiu, a dostali sme sa tam obaja. Bol to splnený sen.

 

Vo vašich doterajších filmoch akoby prevládali ponuré témy. Prečo?

Zaujíma ma, čo sa v ľuďoch skrýva. Ľudia nie sú len usmievavé tváre, každý z nich má niečo hlboko v sebe skryté a stačí jediný okamih, keď to z nich vystrelí von. Ten okamih zrazu môže zmeniť život im aj  ostatným okolo. Fascinuje ma práve ten okamih rozhodnutia. Či už v Marhuľovom ostrove, keď sa hlavná postava rozhodovala, či odíde, alebo zostane na dvore dvoch bratov, alebo v Zle, keď sa hrdinovia rozhodli vrátiť späť do domu, v ktorom sa skrýva tajomstvo.

V Čističovi zas, keď sa Tomáš rozhodol vrátiť a pozorovať ženu, do ktorej sa postupne zamiloval, a bolo to vlastne prvýkrát, keď zistil, že životy iných ľudí mu napĺňali ten jeho, prázdny. Takže môj film je vždy o niečom, čo v sebe skrývame a bojíme sa to vypustiť von, lebo sa obávame toho, čo to s nami spraví.

 

Je žáner alebo téma, ktorú by ste ešte chceli sfilmovať?

Tých je vždy veľa. Chcel by som urobiť dobrú filmovú kriminálku, rád by som si vyskúšal aj rozprávku. Tam sa dá vyblázniť. Moja práca je o hľadaní a skúšaní, to je to, čo ma na nej baví. Na rôznych televíznych projektoch sme si vyskúšali, ako vytvoriť napätie či ako vyvolať strach.

Každý tento projekt sa odzrkadľuje v ďalšom, v každom sa učíme a keďže nemáme na čo nadviazať, musíme sa to naučiť. Je to kolektívna práca - je to o režisérovi, kameramanovi, scenáristovi aj hercoch a maskéroch. Všetci sa to musia učiť a hľadať najlepšiu cestu.

 

Nenastane po čase u režiséra moment, keď má pocit, že sa opakuje alebo sa jeho tvorba stane rutinou?

Pri filme to tak necítim. Snažím sa o to, aby každý môj film bol trošku iný. Marhuľový ostrov bol melodráma, Zlo bol horor, Čistič film noir, Čiaru sme si s kameramanom Martinom Žiaranom pre seba nazvali ako eastern. Snažíme sa hľadať niečo, čo nás na filme bude baviť, čo pre nás bude obohatením, niečím novým. Film preto pre mňa nie je niečím, čo by bolo opakované, ani v téme, ani z formálnej stránky.

 

A čo seriály?

Tam sa to môže stať, ale vždy, keď rozbiehate nový seriál, dávate doň nové podnety. Že vás môže po čase zvalcovať, je skôr otázka toho, ako dlho seriál vyrábate. Ak dva či tri roky neprestajne vyrábate jeden formát, stanete sa rutinným pracovníkom, ktorý bude spĺňať iba vopred dané a naučené pokyny.

 

Takže pri seriáloch treba v najlepšom prestať?

Našťastie, ja som sa nikdy nedostal do pozície, aby som vyrábal denné seriály, kde sa robí dvadsaťpäť obrazov denne. Väčšinou seriály, ktoré robím, či už na Slovensku, alebo pre Českú televíziu, sú exteriérové, natáčajú sa v reáloch a snažíme sa im vždy dať filmovejšiu podobu, aby sa vymedzovali oproti ostatným a bavilo to aj diváka.

 

Aký je rozdiel v spolupráci so slovenskými a s českými televíziami?

Česká televízia vyrába obrovské kvantum televíznych filmov, minisérií, seriálov, ktoré majú osem až trinásť častí, žánrovo úplne rôznorodých - od kriminálok cez hororovo ladené až po komediálne a historické. Oproti našim seriálom tam cítiť veľký prísun financií a veľkú rivalitu, každý chce urobiť lepší a väčší projekt. Už producenti vyberajú námety tak, aby sa vymedzili oproti ostatným a pritom myslia aj na to, aby to bolo zaujímavé aj pre diváka. U nás, bohužiaľ, RTVS vyrába jeden či dva seriály do roka, komerčné televízie mali doteraz tendenciu robiť najmä denné seriály. Našťastie, teraz prichádza v seriálovej tvorbe nový boom.

 

Aký?

Znovu vznikajú seriály, ktoré majú osem alebo trinásť častí, majú uzavreté príbehy a nejde o soap opery, ktoré sa ťahajú iks rokov, nikdy neviete, ako sa skončia, keďže v polovici sa dej môže úplne obrátiť. 

V zahraničí sú trendom seriály, kde sa riešia aj sociálne problémy či problémy menšín. 

 

Myslíte, že niečo podobné príde aj k nám?

Teraz je vo svete obrovský boom seriálov, za ktorý môžu menšie televízne spoločnosti alebo Netflix. Seriál v angličtine dokáže obhospodáriť nesmierne veľký trh, aj keď žánrovo či tematicky môže byť určený minoritnému publiku. Práve preto sa hľadali nové témy, nové postavy a súvislosti, aby vznikali originálne a iné projekty oproti tým, ktoré boli na trhu dovtedy.Vzniklo veľmi veľa seriálov, ktoré sa stali hitom. Ľudia čakajú, kedy ich odvysielajú, alebo si ich rovno stiahnu a dokážu stráviť víkend pozeraním celej série. Dovtedy to neexistovalo, a ani to, že seriály dnes vyrábajú špičkoví hollywoodski režiséri ako David Fincher či Agnieszka Holland a hrajú v nich špičkoví herci.

 

Chcú niečo podobné aj naši diváci?

Na Slovensku tento tlak nie je. Tu výrobu seriálov určujú tri televízie, nie je na ňu toľko peňazí, no napriek tomu majú aspoň snahu hľadať znovu cestu, akou to šlo kedysi, keď vznikali žánrovo rôzne seriály ako Odsúdené, Pod povrchom a ďalšie. Potom však zrazu nastúpili denné seriály, televízie zistili, že im vyhovujú a diváci ich sledujú. Teda nebola ani snaha niečo iné robiť. Bolo to jednoduché aj pomerne lacné, bolo zaplnené okienko v programovej štruktúre a v rovnakých kulisách sa dalo nakrúcať štyri roky. Medzi televíziami chýbala vzájomná konkurencia, nemuseli hľadať a tvoriť niečo nové. Teraz, keď začali vznikať uzavreté seriály, bude aj konkurencia vyššia. Markíza objavila Hornú Dolnú, ktorá bude fungovať, až kým iná televízia neprinesie nový produkt, ktorý zaúčinkuje lepšie.

 

Premiéru bude mať aj váš najnovší seriál Za sklom, kde hrajú Tomáš Maštalír, Ján Koleník, Milan Ondrík, Jiří Bartoška, Juraj Loj či Kamila Magálová. O čom je?

Je o dvoch policajtoch, ktorí vyšetrujú smrť svojho kolegu a sami sa pritom dostávajú na šikmú plochu, keď sa musia rozhodovať, kde je hranica spravodlivosti, ktorú majú chrániť, a kde sa už začína pomsta. Nový kriminálny seriál Za sklom je inšpirovaný skutočnými udalosťami.

 

Sú aj také programy v televízii, ktoré vám dvíhajú tlak?

Mňa rozčuľuje skôr to, že televízia sa stala pre Slovákov akýmsi objektívom, cez ktorý vnímajú umenie a kultúru. Ľuďom stačí to, čo si pozrú v televízii. Akoby ich už nezaujímalo, že existujú galérie, múzeá, divadlá či kiná. A práve v tom majú televízie veľkú zodpovednosť, mali by rozmýšľať nad tým, čo ľuďom ponúkajú.

 

Na ktorý seriál ste dnes najviac hrdý?

Už asi tri roky robím projekty pre Českú televíziu, diváckym megaúspechom bol seriál Prípady prvého oddelenia. Potom vznikol projekt Četníci z Luhačovic, ktorý je zas úžasný v tom, že to je historický seriál z roku 1918. Ide o dvanásť osemdesiatminútových filmov, ja som robil päť častí a bola to úplne iná práca. Na jednu časť sme mali až dvadsať dní, na Slovensku je na jednu časť seriálu vyhradených približne päť dní, to je veľký nepomer. Ale asi najviac si vážim trojdielnu minisériu Spravedlnost. Ondřej Vetchý v nej hrá policajta, ktorému raz v noci zabúcha na dvere jeho dcéra celá od krvi a povie mu, že zabila muža. On sa rozhodne, že ju bude chrániť a ututlá jej zločin. Dokonca sa stane jedným z vyšetrovateľov a bude sa snažiť dcéru z toho dostať a hľadať, na koho by zločin hodil. Na Slovensku bol pre mňa takým úspechom seriál Mesto tieňov, s ním sme sa dostali do televízie, lebo dovtedy sme robili najmä reklamu. 

 

Peter Bebjak (46)

18 na toľkých televíznych seriáloch sa už režisérsky podieľal. Sú medzi nimi seriály ako Odsúdené, Dr. Ludsky, Mesto tieňov, Nevinné lži, Nevinní, Prípady 1. oddelenia či Mordparta. Najnovší seriál Za sklom mal premiéru v stredu 28. septembra o 20.35 na TV Joj.

4 celovečerné filmy bude mať na konte po dotočení filmu Čiara. V roku 2011 debutoval filmom Marhuľový ostrov, neskôr predstavil ešte Zlo (2012) a Čističa (2015).

 

Monika Grešová

Zdroj: http://kultura.sme.sk/c/20290453/peter-bebjak-na-vychode-sa-ludia-raduju-uprimne-piju-vela-a-smutia-naplno.html#ixzz4LqJ8jGeL

 

Foto:

Režisér, scenárista a herec Peter Bebjak. (Zdroj: SME - Gabriel Kuchta)