Peter Soroka je kňazom v dedine Pánu Bohu za chrbtom

 

Ako malý chcel byť kuchárom, ale vie si predstaviť aj to, že by sa uživil ako fotograf, keďže rád fotí. Učaroval mu však úplne iný svet. Svet duchovný, ktorý sa mu stal povolaním na celý život. Známym sa stal až dokumentárnym filmom Marka Škopa o obci Osadné. Na začiatku vôbec nevedel, kde sa táto dedina nachádza, dnes ju už pozná takmer celý svet. Aj vďaka nemu. Peter Soroka je pravoslávnym duchovným v obciach Osadné a Hostovice. Pochádza zo Svidníka, kde chodil na strojársku učňovku. Tá však bola len akousi dočasnou náhradou pre duchovne založeného chlapca. Už odmalička túžil stať sa kňazom, čo sa mu splnilo štúdiom na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove. Bol tam šéfredaktorom fakultného časopisu. Po rokoch driny sa dočkal vysviacky, ktorá ho postavila pred hotovú vec. Stať sa duchovným otcom dediny „Pánu Bohu za chrbtom“. Išiel do toho a zbalil rodinu.

 

Čo pre vás znamená viera a kde bol prvý impulz stať sa kňazom?

– Narodil som sa rodičom po desiatich rokoch manželstva. Rodičia žili dlhé roky na Ukrajine, avšak bezdetní. Až keď sa vrátili na Slovensko, narodil som sa ja. A som rád, lebo ak by som sa narodil tam, nikdy by som nespoznal túto krásnu krajinu. Bol som takým vymodleným dieťaťom. Paradoxne si ma vymodlila babka, ktorá ma neskôr vychovávala. Práve ona mi do vienka zapriala, aby som sa stal kňazom, keď ma priviezli z pôrodnice. Bolo to zvláštne, ale už vtedy tam bol ten prvý impulz. Stále som bol vychovávaný v cirkvi, i počas komunizmu. Viera preto zohráva v mojom živote veľmi významnú úlohu. Dokonca až tak, že počas strednej školy som sa nevedel dočkať, kedy sa dostanem na bohosloveckú fakultu a budem študovať to, čo ma naozaj baví, a čomu som sa chcel celý život venovať.

 

Byť kňazom je celoživotná práca. Čo vám to dalo a čo vzalo?

– Nikdy som nechodil ako mladý po diskotékach, nebavilo ma to. Venoval som sa skôr duchovnej činnosti. Som konzervatívny v tomto zmysle, ale na druhej strane, tiež som mal svoje sny. Chcel som byť aj hercom a splnilo sa mi to v dokumente Osadné. Teraz, keď nad tým tak uvažujem, mohol som byť niekým iným, ale zisťujem, že toto je pre mňa to najlepšie. Napríklad počas štúdia som bol na výmennom pobyte v Srbsku s ďalšími dvoma kamarátmi. Tam sme navštevovali historické kláštory. Tieto pobyty nám úplne zmenili naše životy, veľa nás naučili, hlavne kultúre, cirkevnej histórii a umeniu. Ale zažili sme i ťažké časy, bombardovanie v Srbsku v roku 1992. To bola vec, ktorá nás zocelila. Pretože človek, ak počuje o vojne, je to iba nekonkrétne, ale ak vo vojne ste, ak vám lietajú nad hlavou lietadlá a vidíte bombardovanie mesta, to sú veľmi silné zážitky. Ak vám ide o život, viete viac prežiť tú vieru.

 

Máte nejaký nesplnený sen?

– Mojím snom bolo navštíviť svätú horu Athos v Grécku. Je úchvatná. Bol som tam a napísal som o tom aj cestopis. A určite sa chystám toto miesto navštíviť znova, ale chcel by som ísť niekedy do Jeruzalema – Svätej zeme. To je môj cestovateľský sen. Ostatné sny sa viažu s Osadným. Chcel by som, aby sme tu mali kláštor, monastir, také turisticko-duchovné centrum s informačnou kanceláriou a možnosťou ubytovania, ale tiež úzkokoľajný vláčik, ktorý by vozil turistov z pohraničných oblastí Poľska až ku krypte, respektíve slovenských turistov k náučnému chodníku za dedinou. 

 

Ste kňazom a otcom zároveň. Dajú sa skĺbiť tieto dve „povolania“?

– Ak kňaz prichádza na farnosť, stáva sa pre ľudí duchovným otcom. Je rozdiel vychovávať človeka telesne a duchovne. Duchovná výchova je dôležitejšia, preto by kňaz nemal opúšťať svoju farnosť. Obyvatelia si na neho zvyknú a zdôveria sa mu v ťažkostiach. Keďže som mladý, ľudia môžu mať v Osadnom problém zvyknúť si na mňa ako na duchovného otca. Väčšina „najmladších“ obyvateľov je totiž vo veku mojich rodičov. Odkedy mám však syna, vychovávam nielen duchovne, ale aj telesne. Je dobré mať takúto skúsenosť, človek môže v mnohých prípadoch aj poradiť, ak za ním prídu ľudia, ktorí majú napríklad problém v rodine. Myslím, že je dobré byť duchovným aj telesným otcom.

 

Čo vás robí šťastným v živote?

– Syn ma robí šťastným. To ostatné sú iba problémy a ťažkosti, ale syn je najväčšia radosť môjho života. Je to človek, ktorého mám najradšej na svete.

 

Čo vám dáva silu bojovať a posúvať sa ďalej v ťažkých životných situáciách?

– Byť kresťanom je dnes veľmi zložité a ťažké. Ak ale dodržiavate Božie zákony a pretrpíte si tu na zemi, v nebi bude potom ľahšie. Hovorí sa, že človek je otrokom pozemského života. V tomto prípade si myslím, že je dôležité bojovať za duchovnú slobodu.

 

Prečo ste sa rozhodli zasvätiť svoj život Osadnému?

– Rozhodol o tom biskup. Ja som ani nevedel, kde je Osadné. Dokonca som to hľadal na mape. Budúci rok to ale už bude 13 rokov, čo som tu. Ale som veľmi rád, že to dopadlo takto. Vybral mi to Boh a toto je pre mňa to najlepšie. Nemôžem sa sťažovať, zvykol som si, spropagoval som Osadné a malo to význam.

 

Ako vnímajú vás a vašu prácu obyvatelia dediny?

– Myslím si, že ako na človeka si na mňa zvykli. Oni sú podľa mňa radi, že som tu. Hlavne tí ľudia, ktorí odtiaľto pochádzajú. Napríklad jeden pán v Amerike sa dopočul o mne a o Osadnom a potešilo ho to. Je to milé. Možno mi ľudia aj niečo vyčítajú. Asi to, že som tvrdohlavý. V tomto by som sa mal zmeniť. Ale pre obec chcem len to najlepšie.

 

Vaša osveta o povedomí dediny Osadné a osobitne krypty je neprehliadnuteľná. Aký zmysel vidíte v tejto činnosti?

– Na jednej strane som nemohol vydržať bez toho, aby som niečo nerobil a na druhej strane bolo potrebné vzdať tým vojakom česť a úctu. Keď som sa dozvedel, že je to jediná krypta na Slovensku, chcel som to využiť a zviditeľniť dedinu. Naša obec potrebuje turistický ruch, aby sa rozvíjala. A čím viac budeme propagovať Osadné cez kryptu, prírodu alebo históriu, tým viac turistov tu príde. Mojím cieľom je, aby sa tu návštevníci zdržali, a aby im tu bolo dobre. Máme aj rezerváciu Udava i nádherné hory, toto by malo prežiť. Ak by sa sprístupnil aj vláčik ako atrakcia, obec by mohla prosperovať. To je tá svetská stránka. V rámci tej duchovnej tu chodia ľudia, či už Česi, Poliaci, Bratislavčania, ktorí nikdy napríklad neboli v pravoslávnom chráme alebo nepoznajú históriu. A radi sa pýtajú, z čoho som milo prekvapený.

 

Sú badateľné prvé úspechy vo zviditeľnení dediny?

– Áno, my po filme Osadné sme tu dokázali dostať veľmi veľa ľudí. Len teraz je otázkou, či to dokážeme aj udržať. Aby ľudia na Osadné nezabudli a chodili sem. A my im musíme na to vytvárať podmienky. Nedávno tu prišli dvaja motorkári, kožené bundy, vyholené hlavy. Nikdy neboli v chráme, ale keď sme sa začali rozprávať o viere a histórii, boli nadšení. Perfektne sme sa porozprávali.

 

Myslíte si, že je dôležité vychovávať nasledovníkov v rámci viery a osvety, ktorú robíte? Moderná spoločnosť je predsa len silným protivníkom.

– Ak človek žije bez Boha, je ochudobnený o veľa vecí. Je preto dôležité vychovávať v duchovne už aj deti. Človek by totiž nemal mať len vzdelanie, školy a hmotné prostriedky, ale aj to duchovno. Každý človek by proste mal v niečo veriť.         

 

 

Fakty

Osadné je malou dedinou s väčšinou staršími obyvateľmi, ležiace v severovýchodnej časti Nízkych Beskýd.

 

Vďaka dokumentárnemu filmu sa dostala do povedomia verejnosti na celom svete, a tak ju navštevuje mnoho turistov. Tí prichádzajú do tunajšej jedinečnej krypty, ako aj do nádherných hôr s unikátnym prírodným bohatstvom.

 

Film Osadné sa natáčal v obci v rokoch 2006 - 2009 pod vedením režiséra Marka Škopa. Pojednáva o snahe starostu Ladislava Mikuláška a pravoslávneho duchovného Petra Soroku, pozastaviť úbytok obyvateľstva v obci a turisticky ju zatraktívniť. Spoločne s Fedorom Vicom, rusínskym aktivistom, tak navštívia Brusel a predstaviteľov EÚ. Na festivale v Karlových Varoch získal tento dokument v r. 2009 cenu za najlepší dokumentárny film nad 30 minút.

 

Krypta vojakov z I. svetovej vojny je unikátom na Slovensku. Nachádza sa v tejto obci pod pravoslávnym chrámom a je v nej pochovaných asi 1025 vojakov.

 

Podstatne viac ich je pochovaných aj na miestnom cintoríne. Spolu je to 2 498 vojakov. Sú to kostrové pozostatky predovšetkým vojska rakúsko-uhorskej armády, ale aj českých či slovenských vojakov. Existujú o tom dobové zápisy.

 

Oficiálne sprístupnená (po rôznych rekonštrukciách) bola krypta 5. septembra 2004, kedy ju slávnostne posvätil najvyšší predstaviteľ Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku, blaženejší metropolita Nikolaj.

Z knihy Osadné, história a súčasnosť 2010 od ThDr. Petra Soroku

 

Autor: Michaela Dochánová

 

Zdroj: http://humenne.korzar.sme.sk/c/7513612/peter-soroka-je-knazom-v-dedine-panu-bohu-za-chrbtom.html