Piesne svojho srdca spieva Ľubomír Focko naozaj od srdca

Pochádza zo Sniny, ale dlhé roky žije v Prahe. Hoci lásku a vzťah k folklóru v ňom prebudil východ - veď každý poriadny východniar ľudové piesne nielen pozná, ale ich aj spieva - v rodnom kraji toho vela nenaspieval. "Potom som sa oženil. Manželka je od Stropkova, z obce Šandal. V jej rodine spievajú všetci a osemdesiat percent členov rodiny hrá na nejaký hudobný nástroj. Ako som išiel životom, východoslovenský folklór som postupne obohacoval o slovenský z rôznych kútov našej krajiny, moravský, český i rómsky," takto opisuje svoju cestu k vydaniu troch CD nosičov s obľúbenými piesňami úspešný podnikateľ, developer, manažér a vášnivý poľovník PhDr. Ľubomír Focko.

V "branži" sa prezentuje ako producent a spevák zároveň. Ako sám hovorí, jeho producentské dielo začalo tým, že východniarske piesne učil spievať Čechov. "Celé roky som im písal texty, učil ich. Pri vydaní prvého cédečka som sa veľmi natrápil. Nikdy som nič podobné nerobil a až neskôr som zistil, koľko práce si vyžaduje výber piesní, ich úprava, zorganizovanie ľudí na nahrávanie i samotné nahrávanie v štúdiu," hovorí.

V týchto dňoch v spolupráci s renomovaným hudobníkom Ondrejom Kandráčom a rozhlasáckou "pravou rukou" Danielou Palaščákovou v štúdiu v Košiciach dokončil nahrávanie tretieho cédečka Piesne môjho srdca (Písné mého srdce). Do takmer tridsiatky piesní sa zmestili moravské, rómske, rusínske, maďarské i židovské piesne, ale aj slávna Ukrajina na želanie českých priateľov. Moravské naspieva Jožka Smukaŕ. Jadro voľného zoskupenia spevákov - amatérov, ktorí spievajú hlavne srdcom - tvoria kamaráti poľovníci na osi Česko - Morava - Habura: Radomír Bžán, Dušan Zavacký, Pavel Šteňko, Alexander Černega. Na "veľké" umenie sa zo speváckej partie nehrá nik. Je to o láske k piesni, ale aj o zodpovednosti. "Na prvom cédečku som naspieval iba jednu pieseň. Dnes už si trúfam spievať. Mám veľký hendikep, že hudobná výchova nebola na základnej škole môj obľúbený predmet a nenaučil som sa poriadne ani noty," priznáva Ľubomír Focko s úsmevom.

Aj keď vydávanie cédečiek rozhodne nieje preňho výnosnou obchodnou záležitosťou, ako reprezentačný dar a spomienka pre priateľov poslúžia vynikajúco. "Ani náhodou som nechcel vydať tri cédečka. Je to prácne, nákladné a časovo náročné. Chcel som zostať pri jednom, ale vždy si spomeniem na ďalšie piesne, ktoré sú dobré, a treba ich naspievať," vraví. Tri nosiče za ostatných šesť rokov je vskutku slušný výkon a, zdá sa, že ich počet ani zďaleka nie je konečný. Rovnako ako cesty Pražana Focka do rodného kraja. "Na východe žije celá moja rodina. Sledujem, ako sa východ krajiny vyvíja, a myslím si, že z najhoršieho je už vonku, že sa vzmáha. Je tu veľa schopných ľudí a ja sa oň vôbec nebojím," dodáva s neskrývaným optimizmom.

Jana Otriová