Pietna spomienka na vojnovom cintoríne v Stakčíne

 

Stakčínsky vojnový cintorín patrí počtom vojakov i výmerou k najväčším vojnovým cintorínom v okrese Snina. Na výmere 6.621 m2 tu bolo pochovaných 949 vojakov z 13 štátov (Rakúsko. Maďarsko, Česko, Rumunsko, Slovensko, Srbsko, Ukrajina, Rusko, Poľsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Taliansko a Slovinsko). Tento počet súvisí s existenciou poľnej nemocnice s označením 1/8, ktorá bola zriadená počas prvej svetovej vojny na tunajšej parnej píle. Vojaci, ktorí v nej svojim zraneniam podľahli, boli pochovávaní na mieste zvanom Pánska hora, na dnešnom vojnovom cintoríne. Po skončení bojov sem boli do hromadných hrobov prenesené i ostatky vojakov z okolitých lesov.

 

O konečnú podobu cintorínu sa postaralo vtedajšie pohrebné komando, ktoré cintorín oplotilo, postavilo vstupnú bránku, malý pamätníček a zrealizovalo sadovnícke úpravy. Pochovávalo sa tu však i po roku 1917, pretože pozostatky vojakov sa stále nachádzali v okolí obce. Posledným pochovaným bol v roku 1921 lodný kapitán Ladislav Stach, syn tunajšieho správcu lesného majetku. O tom, že príbuzní navštevovali pochovaných vojakov v období prvej republiky, svedčí i torzo pomníka, ktorý dali postaviť Jánovi Kušnírovi (Kušniar) z Veľkého Lomu.

V roku 1938, pri príležitosti 20. výročia vzniku Československej republiky, bol na cintoríne Miestnou osvetovou komisiou zo Stakčína postavený a za účasti štátnych predstaviteľov, vojska a obyvateľov odhalený nový pomník. Slovenské tabule na ňom však boli nakrátko počas druhej svetovej vojny vymenené za maďarské. Na jej konci bol cintorín celý zamínovaný nemeckými vojakmi a priamo na ňom bol vybudovaný i vojenský bunker.

V období socializmu upadol cintorín do zabudnutia a navyše mu v 70. rokoch 20. storočia hrozil zánik, pretože sa v jeho areáli uvažovalo o výstavbe domu smútku. Napokon sa z dôvodu finančnej náročnosti stavby od uvedeného zámeru našťastie ustúpilo. Svitaním na lepšie časy malo byť jeho zaradenie do zoznamu kultúrnych pamiatok v 80. rokoch 20. storočia. V roku 1990 však nastala nová smutná etapa tohto cintorína, ktorá súvisela s požiadavkou obecného úradu na zarovnanie hrobov na základe žiadosti obyvateľov obce. Tak sa i stalo a dôsledkom bolo jeho vyškrtnutie zo zoznamu kultúrnych pamiatok. Nastalo obdobie, v ktorom sa začalo pochovávanie civilných osôb aj na ploche tohto cintorína.

 

Našťastie novoprijatý územný plán obce a jeho ohradenie železnými kolíkmi s reťazami zabránili postupujúcej likvidácii. V roku 2010 sa pristúpilo k spracovaniu projektovej dokumentácie jeho obnovy tak, aby zodpovedal ženevským konvenciám kladeným na vojnové hroby. Táto snaha bola čiastočne podporená v roku 2011 Ministerstvom vnútra SR, ktoré obci poskytlo mimoriadnu dotáciu na obnovu vojnového cintorína. Z uvedenej dotácie bol obnovený centrálny pomník, vstupné schodisko a označených 189 jednotlivých hrobov a štyri hromadné hroby. I keď je k celkovej obnove cintorína potrebné ešte veľa práce a financií, už teraz nadobudla časť vojnového cintorína nový vzhľad.
 

Dôstojnou bodkou za tohtoročnými zrealizovanými prácami bola pietna spomienka 1. novembra 2011, ktorú vykonal pravoslávny duchovný o. Ján Gliganič.

 

Miro Buraľ