PÍŠE EUGEN GINDL. Aké je Rusko pred zmenou ústavy

Podľa sociológov je pre Rusov stabilita väčšou hodnotou ako zmena.

V Moskve, na Námestí Krasnaja Presňa, stojí pôsobivá socha. Hranatý muž, rozkročený v nesúmernom predklone, pokúša sa zodvihnúť zo zeme veľký balvan.

Sochár vystihol moment, keď sa balvan už iba jedným z kantov dotýka zeme. Zlomok sekundy pred okamihom, keď muž s maximálnym vypätím premôže gravitáciu celej planéty.

Autor ešte za sovietskych čias svoju sochu na počesť povstania z roku 1905 nazval Dlažbová kocka, zbraň proletariátu (Bulyžnik, oružie proletariata). Kópie odliate z bronzu rozmiestnili vo viacerých mestách Sovietskeho zväzu.

Počas ostatných rokov však „Bulyžník“ akoby vyšiel z módy. Návrh na odstránenie však zatiaľ nikto nepodal. Na rozdiel od Kyjeva, kde tamojšiu kópiu nedávno demontovali.

Čakanie na zmeny

Rusko opäť raz očakáva zmeny. A prezident spolu s Dumou obyvateľom Ruska zmeny sľubujú. Pravdaže iba vtedy, ak svojimi hlasmi odobria zákon o zmenách v ústave. (Vrátanie tej, ktorá prezidentovi umožní zotrvať vo funkcii až do roku 2036.)

Ešte vo februári sa zdalo, že ľudia ústavné zmeny masovo podporia. Tak to aspoň vyplývalo z údajov, ktoré pre sociológov zbieralo viac ako 100-tisíc dobrovoľníkov. No panika okolo nezvládnutej pandémie a posun „referenda“ nálady verejnosti dramaticky zmenili.

Rusi zmeny očakávajú, ale nie od vynovenej ústavy. Sociológov šokuje, že iba 7 percent Rusov malo ústavu „aspoň raz v ruke“. (V tomto sa Slováci od Rusov asi príliš neodlišujú.)

Podľa komentátora týždenníka AiF: Načo meniť ústavu, keď v živote krajiny je aj tak všetko jasné? Všetci vedia, kto je režisérom, kto duje do najväčších trúb a tlčie do bubnov a kto iba v kútiku fidliká na husličkách. Skoro všetci si však želajú stabilitu. O európskej demokracii šemotí iba zopár liberálov.

Dajte nám stabilitu

Prospel by Rusku systém politickej konkurencie? Obnova dôvery v pravosúdie? Pýtajú sa analytici verejnej mienky. A odpovede ich privádzajú do rozpakov.

Čítame: väčšina voličov (i tých, čo očakávajú zmeny) sa pridŕža tradičných politických postojov a hodnôt. Bez ohľadu na všetky prevraty, revolúcie, odmäky, perestrojky či vlny glasnosti, chceli by to, čo bolo za cára i za Brežneva - akú-takú stabilitu.

Nespokojenci buntošiaci na internete či mládež v najväčších mestách však nemajú na politiku nijaký vplyv. Počet verejných protestov sa síce z roka na rok zvyšuje, ale počet účastníkov je neveľký. Podľa ministerstva vnútra počet demonštrantov v Moskve zriedka prevýši 20-tisíc. (Podľa opozície je ich v priemere 50-tisíc.)

V Rusku (aj v súvislosti so zmenami) sa čoraz hlasnejšie hovorí o potrebe „silnej ruky“. Opäť raz sa heroizuje Peter I.

Historici rehabilitujú aj Ivana Hrozného, ktorý „spôsobil viac dobra ako zla“. Rehabilitácie sa dočkal aj Nikolaj I, ktorý kruto potlačil povstanie dekabristov.

Zato o Nikolajovi II, poslednom cárovi Ruska, sa dnes hovorí ako o slabochovi. (Keby bol postavil niekoľko desiatok boľševikov k múru, revolúcia by sa nekonala.) A zdôrazňuje sa, že v 20. storočí Rusko „silnú ruku/ruky“ malo. V tomto prípade sa však mená „hlavných hrdinov“ až tak neomieľajú.

Podľa sociológov je pre Rusov stabilita väčšou hodnotou ako zmena. Zmenu vnímajú ako bránu k neistote. K rozvratu tradičných hodnôt. Povstanie Pugačova hodnotia dnešní historici tak ako kedysi Puškin: bol to ruský bunt, nezmyselná, krutá, krvavá vzbura.

Mení sa aj vzťah k revolučným pamätníkom. Zanedbávanie „Bulyžníka“ je a ostane iba jedným z množstva lokálnych loopingov v ruskej kolektívnej pamäti.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/22428612/ake-je-rusko-pred-zmenou-ustavy.html

Chýba vízia budúcnosti

Opoziční komentátori konštatujú: Ak sa ceny nafty opäť zvýšia, bojovníci za demokraciu budú ťahať za kratší koniec. Tichý konsenzus moci a národa, plávajúci na nafte viac ako dve desaťročia, ošetrovala propaganda ako „zlatý vek sociálneho hospodárstva“.

Väčšina Rusov mala donedávna pocit, že počas ostatných sto rokov sa nikdy nežilo lepšie „ako za Putina“.

Tri roky pred revolúciou napísal Lev Tolstoj Nikolajovi II. dlhý list. Oslovil ho familiárne „ľjubeznyj brat“ a upozornil cára na biedu národa i štátu. Vyzval báťušku, „aby sa oboznámil s potrebami a želaniami národa a spravoval Rusko v službe bohu a ľudí“.

Tolstoj v tom čase reprezentoval mienku väčšiny ruskej elity. O vlastnej predstave budúcnosti Ruska však nenapísal ani slova.

Podaktorí sociológovia i publicisti v predvečer hlasovania o ústave pripomínajú, že ani dnešné Rusko nemá víziu budúcnosti. Predstavy o budúcnosti nemá ani elita, ani národ, ani moc. Aj preto si väčšina želá, aby všetko ostalo aspoň také, ako je.

Stabilita stelesňovaná Putinom je však zaklínadlom nedvižnosti. Kam to povedie? Šiesti z desiatich Rusov snívajú dnes o vyšších dôchodkoch a mzdách, o bezplatnom zdravotníctve a vzdelávaní, o dostupných bytoch, o práve na prácu a znížení najrozličnejších poplatkov. Ak im to vláda zabezpečí, slobodu osobností a ľudské práva poľahky oželejú.

Rusi však veľmi presne formulujú to, čo nechcú. Oželeli všetky „oružia proletariátu“, odsudzujú Molotovove koktajly. Nechcú žiť pod policajným dohľadom, odmietajú útoky na Zimný palác. Boja sa vojny, chcú žiť v mieri.

Nevedno, či sa napokon ruský silák podujme zdvihnúť a uniesť bremeno reforiem.

EUGEN GINDL
Autor je scenárista a publicista

Zdroj:
https://komentare.sme.sk/c/22428612/ake-je-rusko-pred-zmenou-ustavy.html

Foto: Bulyžnik
moscowmap.ru