Píše romány plné lásky, ale aj temnoty

 
HUMENNÉ. V polovici januára 2019 sa začal nový cyklus besied a stretnutí na pôde Vihorlatskej knižnice. Prvým hosťom bola spisovateľka, ktorej korene sú trvalo zapustené v našom regióne. ANDREA RIMOVÁ - narodila sa v Humennom, vyrastala v Medzilaborciach a koncom uplynulého roka uzrel svetlo sveta jej desiaty román.
 
Prvotina vám vyšla v roku 2011 (Amnestia na zradu), dnes držíme v rukách desiatu knihu (Chodba hrôzy). Aká bola Andrea Rimová vtedy a aká je dnes?
„To je asi skôr otázka na mojich rodičov a blízkych... (smiech). Myslím, že som sa odvtedy veľmi nezmenila. Stále snívam, teším sa zo života, žijem ho naplno. Zažila som dobré aj zlé veci, asi ako každý a všetko ma niekam posunulo.“

Najnovšia kniha Chodba hrôzy sa začína prológom, ktorý je dosť desivý, už na prvých stránkach sa objaví smrť. Aj keď ste označovaná ako autorka temnej romantiky, predsa len, prečo práve takýto začiatok?
„Áno, môj žáner označujú ako temná romantika, vymyslel to jeden môj čitateľ v Česku a musím sa priznať, že sa mi to páči. Sama som sa nevedela plne zaradiť. Síce píšem romantiku, vždy je v mojich knihách aj láska, ale objavujú sa tam tiež veci temné, smutné, strašné. Takže označenie „temná romantika“ je veľmi výstižné.

A prečo taký prológ?
Obvykle je to tak, že keď svoju knihu dokončím, a potom si ju prechádzam, vyberiem z nej do prológu časť, ktorá má šancu vtiahnuť čitateľov okamžite do deja. Musí to byť niečo, čo ich presvedčí, že majú čítať ďalej, ale zároveň by to malo byť i niečo tajomné. A keďže mnoho ľudí sa rozhoduje na základe tých prvých niekoľkých strán, prológ jednoducho musí byť úderný.“

Hlavná hrdinka Saška je tridsiatnička, pracuje na pošte, býva v garsónke a je osamelá. Rodičia jej zomreli krátko po sebe ešte ako malému dieťaťu, preto ju vychovávali milujúci a milovaní starí rodičia. Ani tí však už nie sú. Človek má pri čítaní pocit, že Saške sa stalo hádam všetko zlé. Ako vznikla jej postava?
„Sašku som nosila v hlave už dlho. Nevychádza zo žiadnej skutočnej osoby, je to naozaj fiktívna postava. Je pravda, že predtým to nebola Saška, mala som ju v knihe najskôr označenú ako XY a vysvietenú na žlto, ale potom mi do života vstúpila jedna žena s týmto menom, ktorá sa pre mňa stala dôležitou a ovplyvnila ma. Práve na jej počesť som svoju hlavnú hrdinku premenovala. Navyše sa mi páči, že sa s tým menom dá hrať. Saška, Saša, Saši, Alexandra... Je to ohybné meno.“

V priebehu deja vstupujú do jej života ďalšie postavy. Traja muži, hoci dvaja z nich sú viac spätí s jej mamou a nepoznanou minulosťou, kamarátka, potenciálni svokrovci. Bolo jasné, že jeden z nich ukrýva temné tajomstvo. Od začiatku to bol práve ten človek, ktorého pohnútky ste na konci knihy odhalili alebo sa to v procese tvorby nejako menilo?
„Áno, od začiatku to bol tento človek. Základná dejová línia bola vytvorená od momentu, keď sa mi román začal rodiť v hlave. Vedela som, kto bude ukrývať svoju minulosť a zahladzovať stopy, ale snažila som sa, aby to nebolo jasné a čitateľné hneď od začiatku. Postavy, ktoré vstupovali do deja, mali za úlohu odpútať pozornosť a možno aj zmiasť čitateľov, snažila som sa, aby neboli ploché, aby „vinník“ mohol byť ktokoľvek.“

Takmer všetky vaše knihy je možné kúpiť nielen v klasickej papierovej forme, ale aj ako e-knihy. Čo vy a čítačka? Ako vnímate tento trend? Alebo si myslíte, že klasickú knihu nič nenahradí?
„Táto otázka je teraz veľmi aktuálna. Práve v sebe riešim dilemu či ísť alebo nejsť do kúpy elektronickej čítačky kníh. Klasickú knihu nič nenahradí, jej vôňu, dotyk s papierom, krásnu obálku, jej miesto na poličke, ale... Keď sa vrátim po materskej do práce, bude jednoduchšie vytiahnuť si v električke čítačku, v ktorej môže mať človek veľa kníh bez toho, aby ho to hmotnostne zaťažilo. Ale to neznamená, že si knihy prestanem kupovať, to určite nie. Taký príklad z rodiny: Mojou prvou čitateľkou je moja sestra. Tá si nový román vždy prečíta v mobile, inak sa to nedá. A ja jej vtedy, keď kniha vyjde aj v tlačenej podobe, jednu zabalím a pošlem. Aby ju mala aj fyzicky. A ona ju stále potom prečíta ešte raz. Keď som sa jej pýtala, prečo to robí, však tú knihu možno len pred pár týždňami čítala v mobile, odvetila mi, že pôžitok z čítania knihy, ktorou listuje, je úplne iný.“

Čítavate si svoje vlastné knihy?
„Nie. Už som si aj hovorila, že by bolo možno dobré prečítať si niečo z tých mojich začiatkov, ale minule, keď som jednu knihu otvorila a prečítala si prvú vetu, okamžite som vedela, aká bude tá ďalšia a potom ďalšia a ďalšia... Ja by som tie knihy úplne rovnako asi napísala aj dnes. Určite si ich prečítať chcem, ale zatiaľ nejako neviem uzavrieť tú časť vo svojej hlave, kde mi moje knihy ostávajú uložené.“

Nuž, ako to vyzerá dnes? Pracujete na niečom novom?
„Je to taký cyklus. Niekto si povie, tá Rimová má zasa knihu, nič nerobí len píše, ale je to trochu inak. Chodbu hrôzy som napríklad dokončila v lete. Nasledovali korektúry, úpravy, išla do tlače a k čitateľom sa dostala v novembri. Ja som však vlastne od leta nepísala. Preto už pociťujem potrebu opäť si sadnúť za stôl a nechať prsty behať po klávesnici. Nový príbeh nemám už len v hlave, prvé kapitoly sú už napísané. Opäť v tom bude láska, tá jednoducho musí byť, ja by som takú veľkú, skutočnú lásku dopriala každému človeku a keď to nejde inak, vkladám ju aspoň do svojich kníh, ale bude v tom opäť aj niečo temné. Viac neprezradím. Iba to, že hlavná hrdinka sa bude volať Anna,“ povedala Andrea Rimová.

Zuzana Švecová