Po rodných miestach sa v duchu prechádza v Prahe

 

„Človek, keď chce, tak dokáže veľa. A pokiaľ ho to baví, tak dokáže ešte viac,“ hovorí Vladimír Šuťák, rodák z Borova, ktorý už dlhé roky žije v Prahe. Odišiel tam ako chlapec študovať na FF UK španielčinu a dejepis. Neskôr absolvoval postgraduálne štúdium na Vysokej škole ekonomickej. Roky pracoval v zahraničnom obchode, zameranom na Latinskú Ameriku. Takmer šesť rokov pôsobil ako tlmočník na Kube.V súčasnosti sa venuje pedagogickej činnosti. Každé leto sa vracia do rodného Borova, kde sme ho zastihli.

„Moje pocity si dosť protirečia. Na jednej strane je to radosť, na druhej nostalgia, spomienky na tých, ktorí už nie sú s nami, na to, čo som tu prežil. Ale predsa len, prevažuje radosť zo stretnutí s príbuznými, starými kamarátmi. Po miestach, kde som pásol kravy, lovil ryby, hral futbal… sa v duchu prechádzam aj v Prahe a často sa delím o svoje zážitky z mladých rokov aj s mojou rodinou. Nechce sa jej veriť, že ešte po vojne bola v domoch bežná hlinená podlaha, slamené strechy, že sa z doma utkaného plátna šili “drilichové“ nohavice.

 

Žena mi hovorí, že som v zážitkoch spojil devätnáste storočie s kozmickým vekom,“ prezrádza s úsmevom. A ako sa s odstupom rokov pozerá na svoje rozhodnutie študovať španielčinu? „Na začiatku bolo „proroctvo“ môjho otca. Tesne po kubánskej revolúcii mi raz, len tak mimochodom, povedal: „Uč sa po španielsky, pojdeš na Kubu za Fidelom“. Mal som vtedy iné starosti, zaujímali ma dievčatá, šport a muzika. Až neskôr ma cestou zo školy vo výkladnej skrini kníhkupectva zaujalo české vydanie učebnice španielčiny pre samoukov. Presvedčiť mamku, aby mi dala peniaze, nebolo vôbec jednoduché, ale moje „diplomatické“ schopnosti napokon zvíťazili a s vervou som sa pustil do samoštúdia,“ spomína. Po absolvovaní vysokoškolských štúdií Vladimír Šuťák pracoval v zahraničnom obchode a zároveň učil španielčinu. „Škodaexport vypísal výberové konanie na tlmočníka na Kubu. Prihlásil som sa a o niekoľko mesiacov som s manželkou a dvomi deťmi sedel v lietadle smer Havana.

 

Mal som pôvodne zmluvu na jeden rok, nakoniec sme tam zotrvali takmer šesť rokov. Možno tomu mnohí neuveria, ale boli to najkrajšie roky nášho života. Napriek tomu, že zásobovanie základnými potrebami niekedy nebolo jednoduché. Nejedli a nepili sme dobroty z diplomatických predajní, z nášho Nuevitas do Havany to bolo 610 km. Ale na druhej strane sme si vyskúšali, ako sa dá žiť bez veľkého luxusu a pritom, alebo práve preto, spokojne a naplno. V živote som toľko nešportoval ako tam. Takmer na dennom programe boli zápasy v mini-futbale, nohejbale, volejbale, pin-pongu, tenise, šachové turnaje. A k tomu pekné výlety po Kube, kde je väčšinu roka príjemné podnebie. Vďaka nášmu kubánskemu priateľovi, profesionálnemu rybárovi Pan-čitovi i jeho dedovi sme víkendy trávili na mori, na korálových útesoch, jedných z najkrajších na svete. Ba-rakúdy, korytnačky, delfíny, ale aj žraloky, pestrosť veľkých i malých ryb... Fantastické obrovské akvárium. Nádherné pláže so zlatým pieskom, kde kilometre nestretnete „živáčika“. Do tejto chránenej oblasti turisti bežne nemajú prístup. Ani sa mi nechce veriť, že to nebol sen,“ podelil sa o jedinečné zážitky a dojmy.

 

A ako žijú obyčajní Kubánci? „Priemerná kubánská rodina žije veľmi skromne. Ale nevidel som tam podvyživených ľudí ani nikoho prehrabávať sa v odpadkových kontajneroch. Veľmi ma zaujala úroveň kubánského zdravotníctva - po odbornej stránke, i čo sa týka správania zdravotnického personálu k pacientom, aj k tým najobyčajnejším z najodľahlejšej samoty. Školstvo vychováva sebavedomé deti. Do školy chodia upravené, vo vyžehlených uniformách a súťažia hlavne o to, kto viac vie, a nie o to, kto má najnovší výkrik módy. Podľa celoamerického prieskumu UNESCO, spred asi desiatich rokov, kubánskí študenti skončili na prvom mieste v Latinskej Amerike,“ konštatuje.
 

Pobyt na Kube pokladá Vladimír Šuťák za veľkú profesionálnu školu. „Tvrdú, ale zaujímavú. Škodaexport tam budoval tri elektrárenské bloky. Keďže na vysokej škole som taký odbor neštudoval, musel som sa „za pochodu“ učiť veci, o ktorých som predtým nemal ani páru. A to nielen v španielčine, ale všeobecne - technicky. Aj vďaka našim technikom (zo Slovenska, SES Tlmače) ma celý technický „cirkus“ začal veľmi zaujímať a naučil som sa tam veci, ktoré po návrate do Škodaexportu som mohol uplatniť i v obchodnej praxi, neskôr pri obchodných rokovaniach v Prahe i na služobných cestách na Kube.“ Stretol sa tam aj so zaujímavými a významnými ľuďmi. „Kubánci sú vo všeobecnosti veľmi otvorení a prívetiví ľudia. Denne som spolupracoval s robotníkmi, vedúcimi pracovníkmi a niekedy i s osobnosťami z najvyšších miest vedenia štátu. Ako tlmočník som mal tú česť stretnuť sa aj so súčasným prezidentom Kuby Raulom Castrom. Naša stavba bola zaradená medzi prioritné energetické diela. Prišiel sa na vlastné oči presvedčiť, ako dielo pokračuje. Pôsobil na mňa ako sympatický, skromný, až plachý človek.“
 

Po návrate do Prahy bol V. Šuťák v Škodaexporte zaradený do obchodnej skupiny Latinská Amerika. „Práve začínali obchodné rokovania o výstavbe ďalšej elektrárne na východe Kuby, v mestečku Felton. Mal som tú česť, už ako poverený obchodný zástupca Škodaexportu, spolu s rôznymi českými a slovenskými subdodávateľmi zúčastniť sa na všetkých rokovaniach u nás i na Kube. Dnes obidve elektrárne, v Nuevitas i vo Feltone, sú vynikajúcou vizitkou našich technikov a nášho priemyslu.“

 

V Prahe V. Šuťák založil hudobnú skupinu Ignis. „Niekedy koncom šesťdesiatych rokov sa mi zhodou okolností dostala do rúk platňa jednej ukrajinskej hudobnej skupiny z Kanady, ktorá ma zaujala neštandardným spracovaním ľudových piesní. Bola impulzom, aby som začal zháňat muzikantov pre budúcu skupinu. Po mnohých peripetiách sa mi podarilo dať dohromady pár hudobníkov, ktorí mali vzťah k našej ľudovej piesni. Najprv sme si to skúsili na menších scénach, ale potom sme si trúfli aj na Žofín, Malostranskú besedu, Divadlo Bránik a iné. Za roky účinkovania sa v kapele vystriedalo niekoľko hudobníkov. Zaujímavé bolo to, že sa k nám pridali aj Česi (dokonca i jeden vynikajúci mladý hudobník z Českej filharmónie), ktorých naša pieseň veľmi oslovila a boli ochotní s nami hrať prakticky „za hubičku“, často aj na úkor vlastnej dovolenky. Hrali sme pre radosť publika i pre svoju. Nikdy sme z muziky nezbohatli.“

A čomu sa venuje dnes? „Pôsobím na jazykovej a tiež na strednej škole. Stále sa cítim mladý a zatiaľ si nedokážem predstaviť, že by som mal odísť do dôchodku, aj keď na to už mám nárok. Víkendy s manželkou trávime na chalupe. Máme pomerne veľkú záhradu, pečieme domáci chlieb, chováme mačky, už štvrťstoročie s manželkou aj včelárime. Proste normálni „sedliaci“ z Prahy. Naše dve deti, ktoré sú už dlho samostatné, nás rady navštevujú, aj široké príbuzenstvo z východu. Syn veľmi dobre rozpráva po rusínsky a rodina na východe sa čuduje, ako je to možné.“

 

- ml -