Po Slepých láskach je v kinách zase jeden poriadny dokument: Ako sa varia dejiny

Možno by vojny neboli
V izraelskej armáde sa tvárili rezervovane. Chceš si nakrútiť vojenskú kuchyňu? Tak si ju rýchlo nakrúť a choď domov. Nechápali, na čo toľko PETER KEREKES čaká. Čakal na tú chvíľu, keď sa spoza hrncov a nepreniknuteľných tvárí vynorí príbeh. Pochodil niekoľko krajín, ktoré zasiahli vojnové konflikty, a rozprával sa s armádnymi kuchármi. Nezbieral iba recepty – hľadal tie chvíle, keď sa jednotlivci dotýkali histórie. A mali možnosť ňou hýbať. Po niekoľkoročnej práci je jeho film Ako sa varia dejiny v kinách.

Jednu vojenskú scénu ste vo svojom filme zrekonštruovali aj pomocou tanku. To vyzeralo, ako by ste si spĺňali režisérsky sen.
Samozrejme, režiséri si stále spĺňajú detské sny. A viete, čo je na tom fantastické? To moje nadšenie sa prenieslo aj na druhých. Keby som prišiel do armády a povedal, že chcem nakrúcať film o vojne, hneď by boli všetci v defenzíve a dávali si pozor. Ale keď som povedal, že robím film o kuchároch, zrazu sa každý začal usmievať. Dostal som helikoptéru na osem letových hodín, to by som sa inak v živote nedoplatil. Nakrúcanie bolo síce náročné, pretože sme nemali americkú techniku - a chceli sme robiť americký film, ale vďaka takému ústretovému prístupu sme mali skvelý zážitok.

Je prirodzené, že ste do mechanizmu vojny chceli preniknúť cez jednotlivé osudy. Ale prečo vás intuícia neviedla k vojakom? Prečo vás viedla ku kuchárom?
Viete čo? Neviem. Môj tatko chcel kedysi nakrúcať o spišských párkoch. Vo svojich malých firmičkách ich vyrábali spišskí Nemci. Vedeli ich robiť tak, aby dlho vydržali. Nekonzervovali ich chemicky, len špeciálne korenili. Po vojne časť Nemcov musela odísť hneď a zvyšné firmy čoskoro znárodnili komunisti. Ibaže získali len stroje, nie výrobné tajomstvo. A začala sa šíriť legenda o kuchárovi, z ktorého to tajomstvo chceli eštebáci vymlátiť. On sa nedal a tajomstvo si vzal do hrobu. Je to legenda o hrdinstve a zároveň jednoduchý príbeh o jedle. Asi ten ma ku kuchárom priviedol.

Aký je rozdiel medzi angažovanosťou kuchárov a vojakov?
To je veľmi rozmanité. Stretol som sa s mužmi, čo boli kuchármi dušou i telom, stretol som takých, čo len hádzali do hrnca jedno cez druhé a boli radi, že sa vojaci najedli. Boli takí, čo sa v kuchyni radi skrývali, veď boli blízko jedla, boli medzi nimi aj svine, čo chceli vraždiť. A boli tam Švejkovia i zaslepení fanatici, čo bojovali za ideály. My sme na začiatku filmu nechali rozprávať ruského kuchára, ktorý sa dal vláčiť osudom a dnes hovorí, že všetko je jedno. A zakončili sme ho Nemcom, ktorý v roku 1963 ako jediný z posádky prežil potopenie ponorky. V jeho príbehu už nie je dôležitý ani politický, ani vojenský konflikt. On dokázal bojovať s osudom.

Francúzsky kuchár z alžírskej vojny vám nonšalantne rozpráva o kohútovi na víne. Nezdalo sa vám to trošku surreálne?
Zdalo a s takou atmosférou sme to aj chceli nakrútiť, pretože už vtedy sme vedeli, že do toho budeme strihať brutálne archívne zábery. Inak, ten kohút bol nakoniec príšerný. Kuchár ho pri varení korenil, ale my sme to mali neostré, preto sme ho vyzvali, aby to spravil ešte raz. To nemôžem! Protestoval a strašne sa bránil. Nakoniec poslúchol a výsledok chutil ako maďarský fastfood. On to však zahral tak, akoby mu to chutilo. Na začiatku mi bol veľmi sympatický, ako Švejk, lebo vojnou pohŕdal a v kuchyni sa skrýval. Čím sme však nakrúcali dlhšie, tým viac si ma získaval jeho kolega, čo variť nevedel. V podstate len otváral konzervy a snažil sa zachraňovať kamarátov. On cítil, že sú aj chvíle, keď treba vstať a vziať zbraň.

Zvlášť Francúzi sú špecialisti na dlhé spoločenské večery. Dokázali si ich uchovať aj vo vojne?
Väčšinou áno a boli to pre nich dôležité chvíle. Zistil som, že aký majú armády vzťah k stravovaniu, taký majú krajiny vzťah k jednotlivcovi. Napríklad v Rusku. Dôstojníci mali perfektnú stravu a vojaci, plebs, dostávali instantnú kašu s cukrom a masťou. Vo Francúzsku som sa zasa rozprával s dvadsiatimi kuchármi. Každému som dal rovnakú otázku: Boli chvíle, keď vojaci dostávali dobré jedlo za odmenu? Pozerali sa na mňa ako na blázna. Tam muselo byť jedlo vynikajúce vždy a pre každého.

Obyčajná slušnosť?
Presne. Úctu prejavovali aj k Alžírčanom, ktorí nepodporovali povstalcov a prešli na stranu Francúzov. Oni dostávali špeciálne hallal konzervy bez bravčového mäsa.
Vo Francúzsku som sa rozprával s dvadsiatimi kuchármi. Každému som dal rovnakú otázku: Boli chvíle, keď vojaci dostávali dobré jedlo za odmenu? Pozerali sa na mňa ako na blázna.

Prenáša sa tá úcta aj na nepriateľov?
Briti raz mali v Afrike spoločnú vianočnú večeru s Talianmi. Bolo prímerie, dali si teda čaj, keksy, zaspievali koledy. Kuchár Eddie je taký typický Brit, má dlhú tvár, krásne veľké ruky - a tým dôstojným hlasom mi nakoniec povedal: Bolo to veľmi krásne. A na druhý deň sme sa znovu začali zabíjať...

Ruská kuchárka, ktorá prišla do Československa v auguste 1968, rozpráva stále iba o hríboch. Ako by to bola jediná stopa, čo jej po okupácii v pamäti zostala.
Je to tak. Celý čas som do nej rýpal a pýtal sa: Ako ste sa cítili ako okupanti? Rozmýšľali ste, na čo ste tu? A ona odpovedala: Nu tak, nam skazali... ej, vot grib! Stále mi o nich hovorila, aj keď som ju bol pred nakrúcaním pozrieť v Petrohrade. V Československu bola nasadená v poľnom lazarete. Očakávalo sa, že my sa budeme brániť a bude veľa zranených. Ale nikto sa nebránil, lazaret bol prázdny a ona mohla chodiť na hríby. Rozhodol som sa, že na mieste toho lazaretu nakrútim jednu spomienkovú sekvenciu. Povedal som jej, aby chodila po lese, nerozprávala, len zbierala. A ju to potom už neprešlo. Aj keď rozprávala, stále zbierala. Všetky hríby si chcela vziať do Petrohradu, ale na letisku jej ich zhabali.

O čom by vaši kuchári rozprávali, keby ste ich neviedli otázkami?
Väčšina to brala ako profesijnú záležitosť, hovorili by o technických veciach - Nemci si dokonca pripravili body. Nikomu nenapadlo rozmýšľať nad tým, ako mohli okoliu pomôcť. Až náš film to spustil a vidno v ňom, akým procesom prešli.

Ako sa na nich prejavuje, že prešli niečím krutým?
Prejaví sa to vždy, keď zájdete hlbšie do osobných vecí. Napríklad srbské kuchárky sme vzali na miesto, kde bol kedysi bar a tancovalo sa tam. Dnes je z toho miesta ruina. Nechal som ich variť a keď krájajú cibuľu, na tvári im vidieť urputnosť. Radšej sa nesnažili rozprávať, pretože by sa rozplakali.

Na rozdiel od nich chorvátsky kuchár Mladen zarputilo tvrdil, že on by Srbom nikdy nevaril. Myslíte, že si to stále myslí? Odišiel po nakrúcaní rovnaký, aký bol?
Mladen odišiel presne taký, aký bol.

Nemecký kuchár z druhej svetovej vojny bol však zo svojho správania nešťastný. Za to, že odmietol dať chorému dievčatku kocku cukru.
On to hrozne ľutoval. A na to poznanie prišiel pred kamerou. Stále si čosi brblal do zeme, lebo si uvedomoval tú hrôzu. Nakoniec povedal: Hanba, hanba zostala pre mňa! Nič iné!

Pri všetkých kuchárskych príbehoch uvádzate recepty s nekonečným množstvom jedla. Všetky sa končia so štipkou soli. Prečo len štipkou?
To najprv vzniklo ako fór, celý čas sme si v strižni hovorili, že to vymažeme. Potom sme si však povedali, že to pri tých gargantuovských a pantagruelovských množstvách bude zrazu pôsobiť ako závan babičkinho receptu. Ako jemný závan ľudskosti.

Pred premiérou filmu ste položili otázku: Keby si všetci kuchári sveta povedali, že nebudú variť, nebude vojen? Myslíte si, že je to naivná otázka?
Je veľa vecí, čo nás hnevajú, ale nakoniec nespravíme nič, lebo si myslíme, že sami nič nezmôžeme. Ale to nie je pravda, sme len zbabelí. Keby sa dostatočný počet ľudí rozhodol, že nejakú činnosť nebudú vykonávať, systém sa zrúti. Je to naivné, ale možno, že by vojny naozaj neboli, keby si kuchári povedali, že nebudú variť.

Kristína Kúdelová

http://kultura.sme.sk/c/4316326/mozno-by-vojny-neboli.html