Pochovali ho, on však žil...

V dňoch 8.9. – 28. 10. 1944 sa uskutočnila Karpatsko-duklianska operácia, v ktorej 1. československý armádny zbor po boku Červenej armády vybojoval najťažšie boje v celej svojej histórii. V radoch 1. čs. armádneho zboru bojovalo veľa Rusínov. Jedným z nich bol Peter Roškanin.

 

Keď zahynul veliteľ mínometnej roty, Peter Roškanin po ňom prevzal velenie. Rota sa presúvala z Nižného Komárnika smerom na Kapišovú. Nad dedinou Medvedie sa stala udalosť, ktorá poznamenala jeho život.

 

Niekoľko metrov pred ním zašramotila mína – ozval sa ohlušujúci výbuch. Peter ležal na rozmočenej zemi a uvedomil si, že niečo nie je v poriadku. Telo mu zaliala nepríjemná horúčava. Stihol si len uvedomiť, že zrejme ho zranilo. O niekoľko sekúnd stratil vedomie. Na okamih sa z neho prebral v poľnom lazarete, nevie, či to bolo v Rzesówe alebo v Tylawe. Od nepredstaviteľnej bolestiopäť omdlel.

 

Prebral sa v sanitárnom vlaku. Spolu so zranenými sovietskymi vojakmi ho prevážali do nemocnice v Ľvove. Cítil strašnú bolesť v ľavom ramene a v pravej nohe. Vedel, že je zranený, ale nevedel presne, či je to ruka alebo noha. Mal celé telo zavinuté v obväzoch. Plášť bol zablatený, zakrvavený, prederavený črepinami a ľavý rukáv odtrhnutý. Uvedomil si, že s rukávom mu asi odtrhlo ruku – obrovská bolesť to potvrdzovala.

 

Pravdu sa dozvedel od lekára v nemocnici v Ľvove. Oznámil, že mína mu odtrhla ľavú ruku. Bola to preňho silná rana. Ešte pred niekoľkými dňami mal dve zdravé ruky. Ľavou pridržiaval mínomet a pravou stláčal spúšť. Pocítil ľútosť, že on, mladý človek, navždy zostal mrzákom. Vyhŕkli mu slzy. 

 

K lôžku podišla zdravotná sestra a začala ho upokojovať: – Neplač, hrdina, v živote vykonáš ešte veľa dobrého. Teraz mnohí prichádzajú o ruku či nohu, alebo o obe. Ty si stratil jednu ruku, ale veľa bojových druhov, doslova a do písmena, roztrhalo na kusy. Buď rád, že si mal také šťastie v nešťastí!

 

Neskôr nasledovalo dlhé liečenie na Kaukaze, v nemocnici v Tbilisi, ktorá sa špecializovala na ťažké zranenia a náročne liečiteľné zmrzačenia. Tu sa stretol s Jánom Novákom z Prešova, príslušníkom 2. československej paradesantnej brigády, ktorého tiež zranilo na Dukle. Aj s poručíkom Zubaľom z Michaloviec a poručíkom Galatinom zo Šanova. Všetci sa ťažko zmierovali so zmrzačeniami. Trápili ich aj spomienky na boje v Duklianskom priesmyku, kde sa prelialo priveľa ľudskej krvi. 

 

Až po vojne sa Peter Roškanin dozvedel, že jeho meno sa nachádza na pietnom cintoríne na Dukle. Šiel sa tam pozrieť a skutočne – na jednom z náhrobných kameňovzbadal svoje meno. Veľmi ho to šokovalo – veď ho pochovali. On však žije! Ale na cintoríne mu nikto nevedel vysvetliť, prečo na náhrobku sa ocitlo jeho meno. Pátral po vysvetlení a dozvedel sa ho od rotného Capa, rodáka z Ulič–Krivého. Aj on bol príslušníkom mínometnej roty, v ktorej bojoval Peter Roškanin. Rotný Cap bol pritom, keď došlo k jeho zraneniu.

 

Počas vojny bolo zaužívané, že vojaci nemali pri sebe žiadne doklady. Každý mal len plechovú známku s určitým  číslom. Na štábe zboru sa dalo zistiť, komu číslo patrí. Niekto známku nosil zavesenú na šnúrke, ďalší ju uložil do peňaženky. Podporučík Peter Roškanin známku mal na šnúrke. Pri poranení mu odtrhlo ruku a zároveň aj známku. Na priestor, kde sa nachádzali ranení a mŕtvi, najprv dorazili sovietski sanitári a vzali raneného Petra Roškanina. Bez akýchkoľvek dokladov a bez známky. Po nich prišli československí sanitári. Medzi potrhanými ľudskými telami našli jeho známku. Mysleli si, že časti niektorého z tiel patria aj jemu. Na štáb zboru oznámili, že pod Medveďovom našli známku Petra Roškanina a predpokladali, že tam zahynul. 

 

V Karpatsko–duklianskej operácii padlo asi 18 000 sovietskych vojakov a 1 800 príslušníkov 1. československého armádneho zboru. Pri inštalácii náhrobných kameňov na duklianskom cintoríne na jednom uviedli aj meno: „Podporučík Peter Roškanin“. 

 

Jedného z mnohých Slovákov a Rusínov, ktorí sa zúčastnili ťažkých bojov v Duklianskom priesmyku. 

 

Mgr. Magdaléna Lavrincová

Foto: obecvapenik.webnode.sk