Pod Pilíšom. Asimilácia Slovákov v Maďarsku sa dostala do nezvratnej fázy.

Priznávam, o Slovákoch spod Pilíša v Maďarsku som toho veľa nevedel. Zmenilo sa to, až keď som si prečítal zaujímavý text z pera Gregora Papučka. Tento slovenský básnik a publicista žijúci v Maďarsku písal o autochtónnom slovenskom etniku v okolí Plešských hôr, popretkávaných slovenskými aj staroslovenskými zemepisnými názvami. Pochopil som, že historické fakty o príchode našich predkov na vyplienenú Dolnú zem po tureckých vpádoch sú pravdivé iba spolovice.

Pomaďarčili by aj Pána Boha
Krajina v dolinách Plešského (Pilíšskeho) pohoria nebola nikdy ľudoprázdna. Už v 9. storočí tu v chotári obce Mlynky stála dedina Pleš a kláštor z čias panónskych kniežat Pribinu a Koceľa. Gregor Papuček o tom hovorí: „Naši predkovia tu boli už v 9. storočí. Boli to naši, boli sme to my... Toto je ten kraj, kde sme sa narodili, kde všetko malo odjakživa slovenské meno. Cítili sme sa vždy skôr vrchármi, a nemali sme pocit, že by v týchto miestach voľakedy bol aj niekto iný býval ako Slováci."

Dediny spod Pilíša, kde sa ešte pred päťdesiatimi rokmi nehovorilo inak ako po slovensky, sa zmenili navonok i vnútri. V Pilísszántó (v Santove), v Kesztölci (v Kestúci, predtým Kostelci), v Pilisszentléleku (Huti), v Piliscséve (Číve) a v iných pôvodne slovenských dedinách možno nájsť už len niektoré slovenské pomenovania ulíc a krčiem v maďarskom pravopise.

To je z pozostalosti po slovenských predkoch všetko. Staršia generácia, česť výnimkám, hovorí ešte trochu lámanou slovenčinou, ale mladí komunikujú už len po maďarsky. Počas prechádzky po Kossuthovej ulici v Santove mi zišli nevdojak na um slová známeho intelektuála a novinára Imricha Fuhla, žijúceho v susednej obci Mlynky, že maďarská vláda by pomaďarčila aj Pána Boha.

Príchuť odcudzeného domova
Do Santova v Peštianskej župe sme prišli na IV. pešiu túru na vrchol 1 756 metrov vysokého Pilíša, ktorý je symbolom tu žijúcich Slovákov, čosi ako Kriváň v povedomí našich vlastencov. Štafetu stretnutí Pilíšanov pod názvom „Spoločnými chodníkmi" prevzalo tento rok Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov, Slovenská samospráva v Santove a starostka obce Eva Čičmancaiová.

Na úpätí Pilíša v tzv. Divadle pod skalou vítajú domáci hostí z okolitých obcí i z Pešti pálenkou, ovocnými koláčmi a pagáčmi, ktoré vraj upiekla samotná starostka Santova. Ak nerátame dvoch Bratislavčanov, je tu aj zopár rozjarených Slovákov zo Štúrova. Podujatie Spoločnými chodníkmi má „vzdať poctu pamiatke našich predkov, upevniť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle". Tak sa aspoň písalo v pozvánke.

Slovo súdržnosť tu má zvláštnu nostalgickú príchuť odcudzeného domova. Ľudia sa navzájom vítajú, fotografujú ako známi, čo sa dlho nevideli, maďarčina sa mieša so slovenčinou a potom sa spieva. Na úvod stretnutia zaspieval hymnu pilíšskych Slovákov miestny spevácky súbor Studienka. V jej texte, ktorý napísal básnik Alexander Kormoš, sa hovorí o tom, ako predkovia Pilíšanov „prajúc si väčší kus chleba stratili z modrosti neba".

Nad Pilíšom, čo sa voľakedy volal Pleš, bolo nebo 12. mája modré, a slovenské piesne, ktorých slová a nápevy nám Bratislavčanom zneli ako vzdialená ozvena z Dobšinského rozprávok, rozozvučali v mnohých účastníkoch stretnutia struny spolupatričnosti, aké na Slovensku nepoznáme.

Výstup na vrchol hory pod pilíšskym slnkom bol s jarným deficitom kondície trochu namáhavý, ale výhľad na okolité slovenské dediny stál zato. Pani starostka nás ponúkla červeným vínom značky Cabernet Savignon, ktoré vyniesol v plecniaku jej manžel. Na počudovanie, víno bolo chladné, akoby ešte pred chvíľou ležalo v pivnici. Opäť sa spievalo. „Pilíšski Slováci na horách plakali, chceli si zaspievať, ale im nedali."

Riadený proces
Sedíme s Imrichom Fuhlom, bývalým šéfredaktorom slovenských Ľudových novín, pod jaseňom vo vysokej tráve a hovoríme o novom maďarskom národnostnom zákone, ktorým sa obmedzujú základné práva národností v Maďarsku. Na žiadosť Segedínskej slovenskej samosprávy sa ombudsman Máté Szabó obrátil na Ústavný súd, aby anuloval protiústavné ustanovenia tohto kontroverzného zákona.

Aké výhrady má ombudsman? - pýtam sa. „Technických aj obsahových výhrad proti mnohým paragrafom je veľa," hovorí. „Napríklad zákon hovorí o tom, že zápisnice zo zasadnutí slovenského zastupiteľského zboru sa musia vyhotovovať v maďarčine, čo je proti európskej Charte o menšinových jazykoch, ktorú sa Maďarsko zaviazalo plniť. Mne osobne sa nepáči celkový duch zákona, pretože v niektorých ustanoveniach nepriamo vyvíja nátlak na národnostné samosprávy, aby rokovacím jazykom bola maďarčina."

Nová Orbánova figúra v Sándorovom paláci - prezident János Áder sa pri inaugurácii vyjadril, že Maďari potrebujú konečne dosiahnuť vyrovnanie sami so sebou. Myslel tým aj na vyrovnanie Maďarov s nemaďarskými národnosťami? Imrich Fuhl má na to svoj názor: „Áder okrem iného povedal aj to, že je pekná vec, ak si národnosti pestujú svoju kultúru, lebo tým posilňujú svoje maďarstvo. Mal by som sa vlastne uraziť. Veď ja nepestujem slovenskú kultúru preto, aby som posilňoval svoje maďarstvo. Myslím si, že maďarskí politici to majú v hlavách pomiešané, nevedia rozlíšiť hranice medzi etnickým a politickým národom. Dávajú nás do veľkého klobúka politického maďarského národa a vlastne nás tým automaticky zaraďujú do maďarského etnika."

S Imrichom Fuhlom sa pod pilíšskym nebom zhodneme v tom, že asimilácia Slovákov v Maďarsku nebol prirodzený, ale riadený proces. Po dôkazy nemusíme chodiť ďaleko: Nadlak v Rumunsku je dodnes čisto slovenské mesto, kde aj mladí ľudia hovoria peknou slovenčinou a o kúsok bližšie, v Maďarsku je Slovenský Komlóš, totálne pomaďarčené mesto.

Akoby v tom priezračnom horskom povetrí znel smutno-sarkastický básnický refrén santovského rodáka Alexandra Kormoša: „Násilím pomaďarčovaní Slováci pražia fašiangové šišky, Maďarom núkajú čabianske klobásy. Ná­silím pomaďarčovaní školáci, dávno stratili rodnú reč, ani ich rodičia nie sú už Slováci..."

Čierna budúcnosť
Poludňajšie slnko je nemilosrdné. Schádzame k prameňu s nápisom Trezsi sztugyenka (Terezkina studienka) a osviežujeme sa chladnou vodou. Dolu strminou sa mi ide v kožených „baťovkách" ľahko. Pripojím sa k riaditeľke santovskej základnej školy a predsedníčke Združenia pilíšskych Slovákov Kataríne Kormošovej a púšťam sa do rozhovoru o problémoch slovenského školstva. Pred dvadsiatimi rokmi bolo v Maďarsku osemdesiat škôl, kde sa štyri hodiny vyučovala slovenčina, dnes ich je iba tridsaťsedem. Čo bude o ďalších dvadsať rokov? Odpoveď je priveľmi pesimistická, veď už ani teraz nejestvuje autonómne slovenské školstvo.

Pred dvoma rokmi vyhlásil maďarský parlament na návrh strany Viktora Orbána 4. jún za Deň národnej spolupatričnosti - pamätný deň Trianonskej maďarskej národnej tragédie. Na školy po celom Maďarsku prišlo pred týždňom nariadenie, ako treba žiakom pripomenúť tento štátny sviatok. Medzi názornými pedagogickými pomôckami sú mapy veľkého Maďarska s odtrhnutými územiami Felvidéku a Sedmohradska. Výchova slovenských detí k maďarstvu je dôležitejšia ako vyučovanie cudzieho jazyka - slovenčiny.

Cestou do Bratislavy začal fúkať spoza Dunaja nepríjemný vietor a spustil sa dážď. Nad Pilíšom zhustli mraky do čierňavy. Mnohí z pilíšskych Slovákov ešte zostali spievať na vrchole svojej hory. A bez dáždnika.

Ľudovít Števko

Zdroj: http://www.extraplus.sk/content/view/2118