Podkarpatskí Rusíni v čs. jednotkách a ich povojnové osudy

V čase 2. svetovej vojny väčšina Podkarpatských Rusínov odchádzala z domova pre teror a tiež aj preto, že maďarské úrady im sústavne znemožňovali existenčné podmienky. Veľa mladých ľudí taktiež utekalo pred vojenskou službou v maďarskej armáde a predovšetkým pred prvou mobilizáciou v r. l940, hlavne však pred mobilizáciou v roku 1941. Do Sovietskeho zväzu utiekli celé dediny a školy / mukačevské gymnázium, učiteľský ústav z Užhorodu a chustecké školy /. Niekoľko Podkarpatských Rusínov prišlo do Buzuluku preto, že počuli o organizovaní čs. vojenskej jednotky.

Títo občania prichádzali do ZSSR s dôverou, aby mohli bojovať proti fašizmu. Objavili sa však medzi nimi i špióni z Maďarska a Nemecka . Sovietske orgány bez akejkoľvek previerky v dokumentoch týchto emigrantov uvádzali, že sú utečenci z Maďarska a posielali ich do pracovných táborov. To vyvolalo patričné rozčarovanie a sklamanie u týchto ľudí .

Pracovný pobyt v týchto táboroch ich politicky dezorientoval. Pocit krivdy u týchto vojakov komplikoval celkovú prácu v záložnom pluku. Svoje predstavy o Podkarpatských Rusínoch / v arch. dok. sa uvádza aj Zakarpatskí Ukrajinci/ ktorí boli odosielaní k ich čs. jednotke v Buzuluku, náčelník československej vojenskej misie v ZSSR plukovník Heliodor Píka sa v hlásení do Londýna vyjadroval takto: „Dnes možno predpokladať, že väčšia časť týchto Podkarpatských Rusínov bude zmýšľať rozhodne československy .“ V depeši, ktorú zaslal do Londýna 31.júla 1943 sa pýtal, ako má pripraviť jednotku v ZSSR v konečnej fáze s využitím Podkarpatských Rusínov. Domnieval sa, že by bolo možné kádre tejto národnosti využiť na obsadenie Podkarpatskej Rusi.

V jednotke bolo vtedy asi 2000 Podkarpatských Rusínov, ktorí v prevážnej väčšine sa cítili československými občanmi a mohli byť podľa neho protiváhou inej politickej agitácie na Podkarpati . Podľa oficiálnych archívnych údajov z roku 1943 z 1438 príslušníkov záložného pluku v Buzuluku tvorili Podkarpatskí Rusíni väčšinu 94,7 % a podľa povolania bolo 738 roľníkov, 294 remeselníkov a kvalifikovaných robotníkov, 179 nekvalifikovaných robotníkov, 161 príslušníkov inteligencia a 66 iného povolania .

Väčšina týchto občanov v armáde nikdy neslúžila a bolo medzi nimi mnoho mladých ľudí, ktorí opustili republiku po okupácii. Mnohí z nich nevedeli čítať ani písať, čo v niektorých prípadoch v jednotkách to predstavovalo až l5 percent. Nepoznali situáciu , ktorá sa vytvorila v priebehu vojny a tiež náležitú mieru povinnosti národnooslobodzovacieho boja, čo bolo bezpodmienečne potrebné u každého príslušníka čs. vojenskej jednotky v zahraničí . Za takejto situácie sa začal výcvik a celková práca v záložnej jednotke v Buzuluku. To vyžadovalo veľmi intenzívnu prácu veliteľov , aby túto jednotku vojensky stmelili a pripravili na boj . Veľmi dôležitú úlohu v tomto smere zohrala vojenská tlač, ktorá vychádzala v čs .vojenskej jednotke . V tom čase to bol týždenník „Naše vojsko v ZSSR“ a strojom písané „Denní správy“.

Najprístupnejšie pre vojakov i pre tých, ktorí nevedeli čítať, boli „Denní správy“ , ktoré sa denne na rotách čítali . Vymedzená časť v týchto novinách sa písala v ukrajinskom jazyku , objavili sa však príspevky aj v ruštine . Po stránke obsahovej boli jednotlivé články zamerané na významné výročia a udalosti, správy zo sovietsko-nemeckého frontu , hovory z domovom a rôzne iné . V novinách sa objavovali aj články z pobytu Podkarpatských Rusínov v pracovných táboroch , čo u mnohých z nich vyvolalo nevôľu na tento pobyt. Prostredníctvom tejto informácie sa predstavitelia čs. vlády v Londýne dozvedeli o mnohých okolnostiach, ktoré im neboli známe. Okrem toho sa dozvedeli , že národnostná otázka nebola všetkým Zakarpatcom jasná. V hlásení npor. J. Dočkala zo dňa 6. 3. 1943 náčelníkovi vojenskej misie v ZSSR plk. H. Píkovi sa uvádzali národnosti Zakarpatskí Ukrajinci, Rusini, Rusi a Podkarpatorusi.

Náčelník čs. vojenskej misie v ZSSR plk. Heliodor Píka používal termín Podkarpatskí Rusíni – názov etnika, ktoré žilo na Podkarpatskej Rusi patriacej do Československa po jeho vzniku v roku 1918 až do júna 1945 , kedy Československo formálne odovzdalo Podkarpatskú Rus Sovietskemu zväzu .

V tejto otázke na začiatku nebolo jasné ani pplk. Ludvíkovi Svobodovi, ktorý sa v danej záležitosti 7. januára 1943 dotazoval na MNO v Londýne s tým , že pri prezentácii dobrovoľníkov z Podkarpatskej Rusi uvoľnených pre vstup do čs. vojenskej jednotky dochádza k nejasnostiam pri označovaní ich národnosti . Jedni sa hlásili ako Rusíni, iní ako Ukrajinci, ďalší ako Rusi . Preto žiadal o vysvetlenie, či sa má táto národnosť jednotne označovať alebo ju zapísať podľa vlastného údaja jednotlivcov a aký je v tomto smere názor vlády na označovanie obyvateľov z Podkarpatskej Rusi. Táto otázka nebola jasná ani ministrovi národnej obrany gen. Sergejovi Ingrovi, ktorý pplk. L. Svobodovi odpovedal v tom zmysle, že v právnom poriadku Československej republiky nebola otázka pomenovania národa žijúceho na Podkarpatskej Rusi nikdy riešená. Ministerstvo národnej obrany po súhlase ministerstva zahraničných vecí a ministerstva vnútra dospeli k názoru , že riešenie tejto otázky v tom čase nie je vhodné a táto otázka bude riešená až po skončení vojny. Preto pri oficiálnych prejavoch v dôsledku toho možno pre toto národnostné označenie použiť výraz „Čs. občania na Podkarpatskej Rusi“, alebo „Ľud Podkarpatska“.

V denníku „Naše vojsko v SSSR vo svojom článku sa tejto otázke venoval aj škpt. Koutný, ktorý napísal , že Podkarpatská Rus sa od začiatku vlastných dejín rozvíjala vo svojich zvláštnych , poľnohospodárskych, hospodárskych i politických podmienkach odlišných od tých, ktoré boli za Karpatami. Preto národná povaha jeho obyvateľstva je celkom iná. Má svoj vlastný národný charakter, ktorý sa po stáročia úplne oddelenie vyvíjal bez vonkajších vplyvov, za iných podmienok ako u susedov. Má svoje národné záujmy , za ktoré jeho ľud už dávno bojoval . Tento článok medzi zakarpatskoukrajinskou inteligenciou v jednotke vyvolal politické spory, čím sa chcelo dokázať, že Zakarpatskí Ukrajinci nemajú nič spoločné s komunistickou Ukrajinou. Po určitú dobu sa stal stredobodom politického záujmu celej jednotky. Išlo tu o úvahu časti inteligencie , aby v rámci propagovanej koncepcie mohla zohrať určitú politickú úlohu v oslobodenej Podkarpatskej Rusi. Je potrebné poznamenať, že v tom čase boli v jednotke stúpenci smeru rusínskeho, veľkoruského, československého, ukrajinského a komunistického.

Pri rozbore jednotlivých smerov je potrebné uviesť, že v jednotke mohli pôsobiť len tri ukrajinské politické smery . Boli to nacionalistický sičovský zameraný protisovietsky a protižidovský, čekoslovensko-ukrajinský – ten žiadal vytvorenie kapitalistickej ČSR, v ktorej mali mať Zakarpatskí Ukrajinci vlastnú národnosť, na školách sa malo vyučovať po ukrajinsky a posledný smer to bol komunistický s politickou orientáciou na ZSSR.

Časť zakarpatsko-ukrajinskej inteligenice, ktorá bola stúpencom československo-ukrajinského smeru sa spoliehala na podporu tých vojakov zo Zakarpatia , ktorí boli v sovietskych pracovných táboroch . Iní predstavitelia ako plk. H. Píka z čs. vojenskej misie alebo dr. Ciberi v Londýne chceli Zakarpatských Ukrajincov získať na rovnaké ciele za pomoci smeru rusínskeho . A tak sa vlastne tieto spory medzi časťou zakarpatskoukrajisnkej inteligencie viedli o to , ako najúčinnejšie čeliť komunistom a bojovať proti nim.

Vojenská tlač po tom všetkom sa už nezaoberala touto polemikou a rôznymi inými názormi, ktoré s tým súviseli . Pred začatím karpatsko-duklianskej operácie 8. septembra 1944 bolo v čs. armádnom zbore 4030 príslušníkov zo Zakarpatia /Rusíni, Ukrajinci/, čo predstavovalo 24,5 % z celkového počtu bojovníkov v našej jednotke. Bola to druhá najpočetnejšia skupina po Volyňskych Čechov. Počas tejto vojenskej operácie utrpel čs. zbor veľké straty a preto ďalšou úlohou bolo doplniť preriednuté rady .

Novší branci počas mobilizácie prichádzali jednak z oslobodeného územia východného Slovenska a z Podkarpatskej Rusi. Bolo potrebné ich vycvičiť a preto pri brigádach boli zriadené výcvikové prápory. V tom čase na oslobodené územie Podkarpatskej Rusi /Zakarpatskej Ukrajiny / prichádzala čs. vládna delegácia a bolo jej určených päť východných okresov Zakarpaťa , kde bolo povolené vykonávať štátnu správu . Ostatné okresy ostali v pásme vojenských operácii, a teda spadali pod správu sovietskeho velenia . Československí vojenskí činitelia sa nedohodli s veliteľstvom frontu o spôsobe mobilizácie a určovaní „komandantov“ v uvedených piatich okresoch alebo keď to urobili , tak bolo neskoro.

Predstavitelia vládnej delegácie, predovšetkým Hasal – Nižborský, nechceli posielať brancov, odvedených na Zakarpati do čs. zboru . Mobilizácia, ktorá tam prebiehala , bola neorganizovaná, branci utekali z transportov, nebola pre nich zabezpečená strava , nikto sa o nich nestaral a samotná mobilizácia sa robila opozdene. Súčasne sa uskutočňovala mobilizácia do Červenej armády , do ktorej mnohí vstupovali do jej radov . V tejto neprehľadnej situácii ešte predtým 20. októbra 1944, odišla na Zakarpatie zvláštna skupina škpt. Záhoru, ktorá mala vykonať nábor dobrovoľníkov. Cestou sa zastavila na veliteľstve 4. Ukrajinského frontu, kde zotrvala 5 dní . Tam mimo iného rokovala s gen. Mechlisom , ktorý bol prvým členom vojenskej rady. Ten pri jednaní poukázal na to, že v československo-sovietskej zmluve sa nehovorí o práci medzi civilným obyvateľstvom .Tento názor vyplýval zrejme z toho, že v tom čase odchádzala čs. vládna delegácia na Zakarpatskú Ukrajinu a už sa tam prejavovalo hnutie za pripojenie k ZSSR a pre vstup do Červenej armády. Vyslaná zvláštna skupina prišla 26.10.1944 do Jasiny a ešte v ten deň aj do Rachova .Vyskytovali sa tu rôzne nezdravé javy. Došlo k prípadu, že čs. vojak zobral Maďarovi hodinky pri zatýkaní, iný zasa vyzúval maďarské ženy a obúval Ukrajinky, z čoho vznikali nepríjemnosti. I keď sa zdalo, že sú to maličkosti, muselo sa proti takýmto neduhom tvrdo zakročiť.

Nová situácia vznikla, keď vojenská skupina prišla do Chustu, kde už sídlila čs. vládna delegácia. Hneď začali hádky, spory a aféry. Začalo sa to tým, že na okresný úrad prišla vládna delegácia i vojenská skupina. Vojaci zboru chceli vyvesiť sovietske i československé vlajky a vojaci z vládnej delegácie resp. z veliteľstva oslobodeného územia boli proti s tvrdením, že stačí československá vlajka. Došlo to až tak ďaleko, že minister Nemec rozhodol , že budú vyvesené obidve zástavy .

Bývalý príslušník čs. armádneho zboru Jozef Pilecký, ktorý sa narodil v Sevluši /teraz Vinogradov/ na Podkarpatskej Rusi , na toto obdobie po rokoch v Košiciach 20.2.1991 spomína takto: „...Odovzdanie oslobodeného územia do správy vlády sa uskutočnilo po naše mesto Sevluš a ďalej už nie, pretože začala propaganda na pripojenie územia k ZSSR . Iniciátorom bol predovšetkým Turjanica, inak príslušník našej armády, svojvoľne opustil rady armády, inicioval vydávanie novín Zakarpatská pravda , ktorá bola zameraná na pripojenie územia k ZSSR . Nálada bola z väčšej časti pre obnovenie ČSR.

Zintenzívnenie propagandy nastalo po oslobodení Mukačeva, Užhorodu, po prejave Turjanicu a pomocou tlače Zakarpatská pravda. I činnosť zástupcov čs. vlády v Chuste sa komplikovala, čo viem od nášho veliteľa pplk. Střelku, s ktorým som jazdil kratší čas autom do Chustu v rôznych záležitostiach. Konkrétne v jednom prípade pri vybavovaní veci zmiznutia . V meste zmizol nadporučík Drbal Miloš bezo stopy. Nepomohla intervencia u sovietskeho veliteľa mesta, ale ani v Chuste . Zadržali ho sovietske orgány a skončil svoj život niekde v tábore . V tomto období bolo charakteristické, že po vyhlásení riadnej mobilizácie do čs. armády, začala kampaň náboru „ dobrovoľníkov“ do sovietskej armády s mnohými sľubmi a výhodami . Jeden predstaviteľ nového národného výboru doviedol ľudí k nám a druhý k sovietom. Za takýchto okolnosti prebiehala mobilizácia. Osobne som pracoval počas celej mobilizácie na tomto úseku a viem preto, že ľudia pokiaľ mohli radšej vstupovali do našej jednotky.

K otázke plebiscitu treba konštatovať, že v pravom slova zmysle nič také nebolo . Pojem plebiscitu znamená , že by mal byť vyhlásený a občania by mali slobodne vyjadrovať svoju vôľu. Nič takéto nebolo. Boli navštívené rodiny s archami papierov a s dotazom , kto by chcel múku, cukor , soľ atd., nech sa na list podpíše. A tak boli pozbierané podpisy , ktoré boli prezentované, ako vôľa ľudu pripojiť sa k ZSSR , čo bolo prednesené na známom zhromaždení v Mukačeve.

Vozidlá Červenej armády do Mukačeva odviezli predstaviteľov miest a dedín, kde bol na tomto zhromaždení prednesený návrh na pripojenie Podkarpatskej Rusi k ZSSR podporený asi 245 podpismi pozbierané uvedeným spôsobom, ale rozhodne nie plebiscitom. Celý postup nie je možné nazvať , že bol legálny a podľa sprav pokiaľ rezolúciu neodsúhlasili dovezení zástupcovia z jednotlivých miest a obcí, nikto zo sály nevyšiel von.

Po príchode časti našej /rozumnej československej , pozn,. autora/ zahraničnej armády do Sevluša umiestnenej v kasárňach po maďarskej vojenskej jednotke, začali sa prípravy na mobilizáciu . Tento objekt za prvej republiky bol zberňou tabaku a za okupácie premenený na kasáreň . Bola vyhlásená – vybudovaná a plagátom oznámená mobilizácia určitých ročníkov. Ja som sa o tom , že naša armáda je už v meste dozvedel od svojho priateľa a ešte pred vyhlásením mobilizácie som sa hlásil dobrovoľne pre vstup do našej jednotky. Bolo to

16.novembra 1944 som sa sám do prezentačných listín zapísal ako ôsmy vojak. Pretože ovládam viacej jazykov, bol som zaradený do mobilizácie, ktorá prebiehala niekoľko týždňov. Ľudia sa hlásili prakticky z celého územia sami i predstavitelia jednotlivých obci ich priviedli k nám . Presne už neviem aký počet sme zmobilizovali, ale bol to nemalý počet. Do našej jednotky, ako bolo uvedené som vstupoval ešte pred vyhlásením mobilizácie, v pevnom presvedčení po zážitkoch z maďarskej okupácie, že budem žiť opätovne v slobodnom Československu. Bol to i názor môjho otca, že sa obnoví naša republika, ale bohužiaľ, sa toho už nedožil. Keď v lete 1945 bola podpísaná dohoda o tom, že Podkarpatská Rus nebude súčasťou našej republiky, bol som v pohraničí so svojou jednotkou v Bilině.

Otázka stala, čo ďalej, ako sa rozhodnúť? Na Podkarpatskej Rusi ostala matka, sestra s rodinou . Pre mňa i druhých tento akt znamenal rozhodnúť sa ako ďalej. Naša rodina je na Slovensku a tak i ja som sa rozhodol pre ďalší život v našej vlasti.

I ja občan ČSR som na konci musel optovať pre ČSR, pretože v dobe podpísania dohody som mal bydlisko na území Podkarpatskej Rusi. Narodil som sa v ČSR a v občianskom preukaze mám zapísané ZSSR i keď som tam prakticky nikdy nežil . I to bol jeden z nepochopiteľných záverov tejto dohody …“

Toľko z epizódy rodiny jedného človeka. Takýchto a podobných prípadov boli stovky . Prevážna väčšina Rusínov – príslušníkov čs. armádneho zboru zostala v Československu, ostatní sa vrátili k rodinným príslušníkom na Podkarpatskú Rus . Celé povojnové i ďalšie obdobie bolo známe popretrhávaním rodinných pút a zväzkov týchto ľudí, ktorých osud i životné príbehy boli neraz na hrane života a smrti. Rodinné kontakty s udržiavali cestou oficiálnych „pozvaní“, ktoré si vzájomne museli vybudovať na úradoch . Tým príslušníkom – Rusínom a Ukrajincovi čs. armádneho zboru , ktorí sa vrátili na Podkarpatskú Rus, v ďalšom období Zakarpatskú Ukrajinu , nebol priznaný status sovietskeho veterána 2. svetovej vojny, lebo bojovali v čs. zahraničnej jednotke.

Pri domáhaní sa týchto výhod ich sovietski predstavitelia odkazovali na československé orgány. Takže celé obdobie ostali „bojovníkmi“ nikoho. Finančne, ani vo forme iných výhod veterána ZSSR neboli nikdy zohľadnení. Obdobne otázka týchto veteránov nebola riešená ani v Československu.

Záverom niekoľko číselných údajov . Celkovo v čs. zahraničných jednotkách v 2. svetovej vojne bojovalo viac ako 14 800 Zakarpatcov, v tom v čs. armádnom zbore v ZSSR 14200 príslušníkov.

V povojnovom období mnohí z nich zostali slúžiť v československej armáde a veľa vojakov dosiahlo vysoké vojenské hodnosti, medzi nimi bolo 10 generálov, 96 plukovníkov, 102 podplukovníkov, 37 majorov, okolo 90 nižších dôstojníkov – kapitánov, nadporučíkov , poručíkov , podporučíkov. Celkovo však možno počítať viac ako 330 ľudí. Značná časť ich padla v karpatsko-duklianskej operácii a sú pochovaní na cintoríne Československej armády na Dukle.

Dr. Jozef R o d á k

Pramene a literatúra :
- VHA – Praha – SSSR – II/4/2
- VHA – Praha – SSSR – Čs. voj. misie v SSSR 1/5 č.j. 228/taj.1942
- VHA – Praha – SSSR – Čs. vojenská mise SSSR – S/5/depeše 31.7.1943
- VHA – Praha – SSSR – V/494/1-3 Zpráva o morálnim stavu zálož. jednotky a o stavu mravní a osvětové výchovy dne 22.3.1943.
- VHA – Praha – SSSR – Veliteľstvo čs. vojenských jednotiek v SSSR I/1/4 – Buzuluk 7.januára 1943
- Naše vojsko v SSSR , č. 9. dňa 25.3.1943
- AVHM Svidník , fond S, Na Ondave, spomienky arm. gedn. J. Procházku
- Jozef Pilecký , Spomienky, Košice , 20.2.1991, osobný archív autora