Podpisy bez hodnoty 

Všetko je lepšie najprv premyslieť, až potom dať na papier.

Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku je dlhodobý problém, ktorý sa snažia predstavitelia Rusínov dlhé roky riešiť. Aby sme boli presní, problémom nie je ukrajinské múzeum, problémom sú zbierkové predmety, ktoré vystavuje, a spôsob, akým ich prezentuje.

Existencia ukrajinského múzea sama o sebe problémom nie je, pokiaľ v ňom budú vystavovať materiálne dedičstvo ukrajinského národa. Ako však vieme, svidnícke múzeum je plné exponátov pozbieraných z rusínskych obcí východného Slovenska, ktoré sú navyše v múzeu prezentované ako dedičstvo ukrajinského národa.

Netreba ani pripomínať, že ako riaditeľ múzea – štátnej inštitúcie, tak aj niektorí jej pracovníci nemajú problém povedať aj dnes, že Rusíni neexistujú.

Stretnutí s rôznymi vládnymi garnitúrami zo strany rusínskych predstaviteľov bolo už toľko, že ich určite nespočítate na prstoch dvoch rúk. Na rusínske požiadavky, aby rusínske kultúrne dedičstvo nebolo majetkom ukrajinského múzea, ale rusínskeho, aby sa rusínske dedičstvo neprezentovalo ako ukrajinské, ale ako rusínske, bolo už niekoľko návrhov riešenia zo strany rezortu kultúry, pod ktorý obe múzeá patria. Čo však všetko spája, je fakt, že ani raz nedošlo k realizácii žiadneho z nich.

A dobre vieme, že pokiaľ Rusíni robia nejakú iniciatívu v tejto veci, komunikujú s príslušnými orgánmi, okamžite je atak z ukrajinskej ambasády v Bratislave, ktorá si na seba vzala právo rozhodovať o veciach, ktoré by sa jej nijako nemali dotýkať.

Napriek tomu Okrúhly stôl Rusínov Slovenska nevzdal boj v tejto záležitosti, chce sa naďalej usilovať o riešenie tejto otázky. Viem, že v diskusii sa objavila aj myšlienka petície, čo bolo verejne oznámené na zasadnutí, a čo nakoniec Svidníčania urobili sami, vyhlásili to počas tohtoročného festivalu bez toho, aby niečo s niekým konzultovali.

Samozrejme, nebudeme sa prieť o "autorské práva" na myšlienku petície. No nepremyslený text je nakoniec fiaskom, a nie niečím, čím by sme sa mohli chváliť.

Keď vychádzame z toho, že autor textu by zo školského diktátu odišiel s veľmi zlým hodnotením, v danej petícii nám zostanú „už len“ dva problémy.

Prvým je faktografia. Bolo by fajn, keby autor alebo autori aspoň pridali k textu fakty, pretože bez nich je celá petícia so všetkými podpismi spochybniteľná – jedna radosť. V petícii sa píše, že v 60. rokoch minulého storočia, citujem, „oni znovu rozhodli, že múzeum, v ktorom celý zbierkový fond bol zozbieraný len z rusínskych obcí na východnom Slovensku a uložený vo Svidníku, nazvú SNM – Múzeum ukrajinskej kultúry.“

Je tam toľko faktografických omylov, že za tým by už mohla rovno pokračovať teória plochej Zeme. Múzeum vzniklo v Prešove v roku 1956, od roku 1958 bolo súčasťou Krajského múzea v Prešove ako ukrajinské oddelenie, neskôr z toho vzniklo Východoslovenské ukrajinské múzeum v Krásnom Brode, a až od roku 1964 bolo múzeum vo Svidníku ako Múzeum ukrajinskej kultúry.

To, že múzeum sa stalo súčasťou Slovenského národného múzea, je omnoho neskorší proces, a ešte medzitým krátko, ako kompromis, bolo múzeum v 90. rokoch aj „rusínsko-ukrajinské“. Nakoniec, aby Rusínom zavreli ústa, Ministerstvo kultúry zriadilo samostatné SNM – Múzeum rusínskej kultúry v Prešove, a ukrajinizácia našej kultúry vo Svidníku mohla pokračovať.

Naozaj chceme, aby niekto bral petíciu vážne, keď my pristúpime k textu petície neseriózne?

Druhým problémom je, že daná petícia má názov Petícia za premenovanie Slovenského národného múzea – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku na Slovenské národné múzeum – Múzeum rusínskej kultúry. Lenže rusínske múzeum už existuje. Autori nijako konkrétne nenavrhovali v texte bližšie špecifiká takého procesu. Ono vlastne ani nie je čo špecifikovať.

Pretože petícia nemala byť za premenovanie, ale za to, aby buď zbierkový fond, alebo komplet zbierkový fond a budova prešli z Múzea ukrajinskej kultúry na Múzeum rusínskej kultúry. Mala sa navrhnúť napríklad delimitácia majetku. Ale načo by sme šli do detailov, však?

Namiesto toho sa budeme v petícii odvolávať na „Stvoriteľa a pravdu“, čo by bolo v poriadku v rámci nedeľnej kázne svidníckeho farára, ale určite to nestačí na riešenie, ktoré sa bude musieť urobiť na základe legislatívy.

To, že autori petície na ňu robia reklamu proruským aktivistom na Slovensku, taktiež nevytvára dobrý obraz nielen pre petíciu, ale ani pre Rusínov.

Úrovni petície zodpovedá aj počet získanych podpisov. Od mája sa im podarilo nazbierať „až“ 476. Takto sa petície jednoducho nerobia. Hlavným problémom celej veci však je, že aj keby tých podpisov bolo 500 tisíc, tento faktograficky nesprávny a prakticky nič reálne nenavrhojúci text môže aj ten najnižší úradník na ministerstve rovno vyhodiť do koša. Pretože tie podpisy pod takýmto textom nemajú žiadnu hodnotu/váhu.

V otázke našich zbierkových predmetov treba naďalej bojovať. Treba robiť v prvom rade diplomaciu, a ak to bude potrebné, môže sa urobiť aj petícia. Ale skutočná petícia, s kampaňou a zbieraním podpisov po dedinách, s vhodným textom.

Vždy je lepšie najprv premýšľať, až potom písať. Potom to nemusí skončiť fiaskom, ako to je v tomto prípade.

Článok bol napísaný ako komentár „Vstupná inventúra“ lemkovského rádia lem.fm.

Peter Medviď

preklad:  jL

zdroj:
https://www.lem.fm/pidpisy-bez-tsiny