Posledný nech zhasne

Nie je to tak dávno, keď rozvoj mesta Svidník rapídne napredoval. Na nárast počtu obyvateľov nestíhala reagovať výstavba bytov ani ďalšej infraštruktúry. V školách sa učilo na dve smeny. V priebehu niekoľkých rokov pribudli tri nové školy. Vybudovala sa moderná nemocnica a ďalšie zariadenia, ktoré slúžili obyvateľom nielen mesta, ale aj zo širokého okolia. Dodnes sa zásluhy za tento rozvoj pripisujú rodákovi z okresu Svidník, ktorý ani po vymenovaní na vysoké politické miesto nezabudol na to, odkiaľ pochádza.

 

Už málokto však za týmito úspechmi videl prácu čelných predstaviteľov okresu, mesta, ale aj ďalších inštitúcií pôsobiacich v regióne. Ich pravidelné cesty do Prahy a Bratislavy im zaberali viac času ako sedenie v teple kancelárií. Zohrievaním stoličky, ktorá síce znamená prestíž a nadštandardný príjem, sa len ťažko dajú získať finančné prostriedky do regiónu. Posledné volebné obdobie sa oproti predchádzajúcim vo Svidníku odviedol kus práce. Rekonštruujú sa základné školy, snáď sa podarí dokončiť dlho očakávaný obchvat, dostaval sa rozostavaný kultúrny dom, ktorý dlhé roky špatil centrum mesta a ako to na Slovensku od čias Schustera pred voľbami býva, začali sa práce na dokončení pešej zóny. Je to všetko pekné, no má to jeden háčik. Ľudia sa z pešej zóny nenajedia. Čo z toho, že budeme
mať krásnu pešiu zónu plnú kamenia a betónu, keď sa po nej o niekoľko rokov nebude mať kto prechádzať. Nedávno boli v regionálnych novinách publikované články o tom, ako vedenie mesta „hľadá“ investorov. Nie je už na takéto hľadanie neskoro? Veď už teraz je v ponuke minimum pracovných miest. Čo bude dovtedy, kým sa predstaviteľom mesta podarí nájsť investora? Najväčšia fabrika v regióne znižuje stavy a výrobu postupne presúva do oblastí, kde je lacnejšia pracovná sila. Kde si budú ľudia, ktorí tam doposiaľ pracujú, hľadať prácu pokiaľ sa podarí nájsť investora? Je škoda, že sa v článkoch nespomínalo aj to, kde všade predstavitelia mesta hľadali, alebo s kým konkrétne rokovali. Práca pre
obyvateľov je základom rozvoja každého regiónu. Ak majú ľudia prácu, darí sa aj podnikateľským subjektom a živnostníkom. Ak nie mestá chradnú.

 

Čo však možno očakávať od ľudí, ktorých značná časť sa blíži k dôchodkovému veku? Čo nové môžeme očakávať od ľudí, ktorí už niekoľko volebných období nič nové tomuto mestu nedali? Predávať už pomaly nie je čo. Cestovať, lobovať a zháňať financie, ako aj pracovné príležitosti pre obyvateľov je náročnejšie ako riešiť „veľmi dôležité“ každodenné maličkosti, alebo odovzdávať ceny pre zaslúžilých
obyvateľov mesta. Tadiaľto cesta k rozvoju a prosperite nevedie. Za dverami sú komunálne voľby, ktoré rozhodnú o smerovaní mesta. O tom, či budeme aj naďalej svedkami sľubov o vytvorených pracovných miestach, odovzdávania všakovakých cien, alebo sa niekto začne zaujímať nielen o tých, ktorí tu vzhľadom na svoj vek žijú, ale aj o tých, ktorí by tu chceli žiť, no súčasná situácia ich núti cestovať niekedy aj s celými rodinami za prácou. Vo volebnej kampani sa určite objavia staré známe tváre, no pribudnú aj nové. Každý z kandidátov by sa však mal zamyslieť nad tým, či má niečo, čo by voličom dokázal nielen ponúknuť, ale svoje sľuby aj následne zrealizovať. Vo voľbách sa totiž nerozhoduje o tom, kto bude zohrievať primátorskú stoličku, ale hlavne o osude obyvateľov regiónu. Ak bude mesto viesť niekto, komu
záleží len na prestíži a pravidelnej výplate, ktorej výška nezáleží od toho, čo dotyčný spravil alebo nespravil môžeme pokojne vyhlásiť „posledný nech zhasne“.

 

-f.-