Posolstvo mnícha Ignatija ukryté v siedmich stenách

REGIÓN. Úspešný seriál o spoznávaní histórie a odhaľovaní zaujímavostí z dielne HUMENSKEJ ZBERATEĽSKEJ SPOLOČNOSTI pokračoval tento raz v sninskom regióne, v Uličskej doline. Októbrové Potulky po drevených chrámoch opäť nesklamali: vzácne ikony, umelecká a jedinečná architektúra aj výzdoba, čaro okolitej prírody či tajomná atmosféra. Toto všetko vám predstavíme v jedenástej „topke“ mesiaca.

Chrámy v tejto časti regiónu sú bojkovského typu – trojpriestorové a trojzrubové. To znamená, že všetky tri časti: veža alebo babinec, loď (stredná časť) a oltárna, sú spojené drevenou konštrukciou, zrubovou stavbou od začiatku do konca. Po Užhorodskej únii (1648) sa začalo zasahovať do ich vzhľadu. Najviac to vidieť v Ublianskej doline.

JALOVÁ – najväčšia zmena
Rozsiahlou obnovou prešiel práve Gréckokatolícky chrám sv. Juraja, ktorý patrí k najmenším v regióne. „Prestavby spočívali v tom, že základná konštrukcia ostala bojkovská. Zrovnala sa veža a oltárna časť sa upravila, vytiahla vyššie. S cieľom priblížiť sa čo najviac k západným typom – rímskokatolíckym, začali drevené stavby omietať, aby vyzerali ako murované, lebo boli viac cenené ako určitý symbol pokroku. Omietnutý bol zvnútra (vápennou hlinenou omietkou), ale aj zvonku. V súčasnosti už vďaka rekonštrukcii nie je. Dnes je možné hovoriť skôr o replike ako o pôvodnej pamiatke,“ vysvetlil Miroslav Buraľ. Taktiež sa premaľoval ikonostas. V tom čase išlo o laicky spôsob obnovy. Súčasným reštaurátorom „padla sánka“. „Pod maľbou z roku 1831 bola ďalšia, až zo 17. storočia. Sú objavom storočia na Slovensku, pretože kompletne zachovaný ikonostas z tohto obdobia a z jednej dielne nie je nikde inde iba v Jalovej,“ ozrejmil Buraľ. V materiáloch sa píše rok výstavby chrámu 1792. Historici sa však dopracovali k staršiemu veku, o čom svedčí nájdený zvon v Nechválovej Polianke, na ktorom je nápis, že bol kúpený do Chrámu svätého Juraja v roku 1743. Doteraz bol trikrát prenesený, pôvodne stál oproti súčasnému miestu. Zaujímavosťou je, že nemá vlastný prístup a vchádza sa doň cez pozemok neobývaného domu.

ULIČSKÉ KRIVÉ – posolstvo v siedmich stenách
Miesto, ktoré sa nazýva Hôrka, z cesty nevidieť. Kto o ňom nevie, nenájde ho. Je nepísaným pútnickým miestom pre pravoslávnych veriacich, ktorí sa tam raz do roka stretávajú. Dýcha tajomnou a zároveň duchovnou atmosférou... V obci sa narodil Igumen Ignatij, svetským menom Ján Čokyna (1899 – 1976). „Ako pravoslávny mních vykonával svoju činnosť v medzivojnovom období. Na sklonku života sa vrátil do svojho rodiska a začal budovať skit – mies to na modlitby a dožitie podľa vzoru mníchov na ostrove Atos v Grécku,“ opísal Buraľ. V roku 1962 odkúpil od Miestneho národného výboru časť parcely vo výmere 569 m2, kde svojpomocne začal s budovaním skitu, ktorý je zasvätený Preobraženiju (Premeneniu) Hospodina. V spodnej časti by sa mala nachádzať krypta, v ktorej chcel byť pochovaný, čo vtedajšie úrady nepovolili. Avšak urobili ústupok a jeho posledné miesto odpočinku odsúhlasili mimo cintorína, pred skitom. Hrob si začal kopať a pripravovať sám, vlastnoručne si vytesal aj drevený kríž. V strednej časti je obývacia izba, v ktorej žil a nad ňou domáca kaplnka, kde vykonával bohoslužobné obrady. Obydlie je zakončené strechou s kupolou a krížom. „Ak sa dokážu všetky náležitosti cirkvi, bude to prvý pravoslávny svätý na Slovensku. Jedným z posolstiev, ktoré zanechal do budúcna pre veriacich aj neveriacich, je takzvaná časovňa – všetkých jej sedem stien má iný rozmer. Pôsobil vo viacerých farnostiach, predovšetkým na Dolnom Zemplíne, slúžil ako farár v okolitých dedinách. Keď zomrel, odkázal pozemok aj skit stakčínskemu pravoslávnemu duchovnému Jánovi Gliganičovi. V súčasnosti to má na starosti miestna farnosť,“ doplnil Buraľ. Igumen (mníšska hodnosť) Ignatij žil prísnym asketickým životom a za svoje náboženské presvedčenie bol dva mesiace väznený. Spomienky a svedectvá hovoria, že ľudia za ním chodili s prosbou o pomoc pri liečení či iných problémoch. Anna (63), rodáčka zo Stariny, ktorá bola pri jeho hrobe prvýkrát, si na mnícha spomína takto: „Mala som asi 10 rokov. Osobne som sa s ním stretla, ale nerozprávali sme sa. Len mama mi povedala: Pozri, tento kňaz ťa krstil. Šla som mu oproti, videla som ho, spoznala. Bol nizučký, mal dlhú prešedivelú bradu, čo mi veľmi utkvelo v pamäti. Znamená pre mňa niečo viac.“

NOVÁ SEDLICA s drevenou chalúpkou
Nenápadný domček so slamenou strechou, ktorý v sebe skrýva kus miestnej histórie i niekdajšieho vidieckeho života. Ide o jednu z posledných dreveníc v doline, ktorá je zároveň vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku, aby mladšie ročníky vedeli, ako sa kedysi bývalo. Postavená bola po vojnovom období v roku 1946. „V súčasnosti je v havarijnom stave. Strecha by sa mala prekryť, pretože dlhodobo zateká. Problém nie je v tom, že by sa nedal opraviť, ale vlastnícky. Je tu veľa vlastníkov, ktorí sú v zahraničí. Predpokladám, že v budúcom roku bude problém vyriešený. Sú pokusy, aby sa tu vrátilo pestovanie slamy a učilo sa viazať. Mnohí miestni to ešte vedia,“ objasnil situáciu Miroslav Buraľ.

RUSKÝ POTOK – pôvodný oltárny kameň
Pravoslávny chrám sv. Michala Archanjela pochádza z prelomu 17. a 18.storočia. Je unikátny tým, že je najmenší. „Takmer 400 rokov sa tu ľudia modlia.Má zvláštnu atmosféru i duchovnosť. Keď sem človek príde, cíti sa dobre,“ povedal Igor Kerekanič, duchovný správca Pravoslávnej cirkevnej obce v Snine. Ikonostas tu pôvodne ani nestál, pretože sa celý nezmestil a ikony nie sú z rovnakého obdobia (rozpätie 16 – 18. storočia). Postupne sa dokupovali. „Výnimočný je čierny stĺpik, o ktorom si reštaurátori mysleli, že len miestni niečo „nahrubo zbili“. Nakoniec zistili, že to je jeden z najstarších exemplárov na východnom Slovensku. Unikátny je svojím tvarom a čiernou farbou, ktorá sa veľmi málo vidí na ikonostasoch. Na doske pod ním našli pod zelenou farbou nádhernú ikonu - ako Abrahám obetuje svojho syna Izáka. To najdôležitejšie sa zachovalo. Nechali ju v pôvodnom stave,“ doplnil Igor Kerekanič. Zároveň je tu posledná šanca vidieť, ako vyzerali ikony, keďže proces opravovania ešte nie je dokončený. Podľa Buraľa by si zaslúžil byť v zozname UNESCO. V minulosti sa ikony premaľovávali z dôvodu obnovy, keďže boli zanesené od sviečok. Avšak išlo o laický spôsob reštaurovania. „Teraz ani netušíme, čo je pod niektorými maľbami,“ priznal. „Farby sú čisté minerály, ktoré sa drvia, sejú, čistia a spájajú sa s kriedou, vajcom. Postupy sa doteraz zachovali. Na Slovensku máme majstrov, ktorí si dokážu tieto farby vyrobiť,“ doplnil Kerekanič. Vo vnútri jeho svätyne sa nachádza nezvyčajný prestol – oltárny kameň, ktorý potvrdzuje, že chrám nebol nikdy prenášaný, čím je originálny. Hodnotný je žertveník z 18. storočia s ikonou Snímania Isusa Christa a liturgické knihy zo 17. storočia. V rámci exkurzie sa Igor Kerekanič spolu s veriacimi modlil moleben, evanjelium čítal z knihy, ktorá bola vydaná 25. mája 1644. V tom čase stála päť zlatých. „Keďže slúžime v cirkevnoslovanskom jazyku, evanjelium z roku 1644 dokážem prečítať aj dnes. Sú trochu iné tvary písmen, ale tradícia sa zachovala,“ zhodnotil Kerekanič.

TOPOĽA - trupáreň a podpis ruže
Gréckokatolícky chrám sv. Michala Archanjela sa nachádza na kopci, v nádhernom prostredí prírody. Celistvý ráz dotvára cintorín z prvej svetovej vojny, kde je pochovaných 240 vojakov rakúsko-uhorskej armády. Pri chráme sa nachádza aj takzvané torzo veže z Kalnej Roztoky, ktoré sa prenieslo do Topole. „Keď opra vovali drevený chrám v Kalnej Roztoke pred troma rokmi, dali dole vežu a urobili kópiu. Vtedy vznikla myšlienka zachrániť staré drevo, keďže ide o peknú tesársku prácu. Po troch rokoch sa naskytla možnosť zrealizovať to na mieste, kde bola takzvaná trupáreň v období cholery. Epidémie sa vyskytli v rokoch 1831, 1874, 1892. Vtedy boli rôzne opatrenia – nesmeli sa z titulu úradnej moci navštevovať kostoly. Keďže sa to prenášalo, nevedeli čo s nebožtíkmi. Preto sa budovali takéto zariadenia – trupárne,“ vysvetlil Miroslav Buraľ. Podľa dobovej fotografie postavili na mieste trupárne zachránenú vežu. „Na rozdiel od iných chrámov sa to urobilo tak ako v Nórsku, aby turista videl, ktoré je nové a staré drevo. Vo vnútri je minimálne dvesto ročné. Odlíšené je aj farbami. Zároveň sa zrealizovalo šindľovanie starobylým spôsobom – dvakrát na seba štiepané. Boli tu majstri z Ukrajiny, ktorí to ešte vedia robiť,“ ozrejmil Buraľ. Dobuduje sa ešte expozícia, ktorá bude informovať o problematike choler v tomto regióne. Pri tomto chráme sú evidované rôzne datovania. „Skúsili sme dendrochronológiu – určenie veku dreva vedeckými metódami. Zistilo sa, že niektoré trámy pochádzajú z roku 1670 až 1680. Z veže ostal kúsok dreva, ktorý sa datuje do roku 1776. Na základe týchto vzoriek možno potvrdiť, že spodok je zo 17. storočia a bol prenesený z nižného konca a následne upravený. V roku 1780 sa prerobila horná časť,“ objasnil históriu Buraľ. Zaujímavosťou je netradičný ikonostas, ktorý ma podobu ikony na plátne vytvárajúcu jeden celok. Ide o pôvodný a starobylý ikonostas zo 17. storočia – predchodca barokových. V našom regióne sa zachovali len dva. Runinský sa nachádza v múzeu vo Svidníku, druhý práve v Topoli na „choruši“. Zvláštnosťou je ikona Bohorodičky. „Atypickým prvkom je ruža. Je nezvyčajné, aby Bohorodička držala v ruke kvet. Ide o identifikačný a originálny podpis ikonopisca. Tí sú väčšinou neznámi, málokto sa podpíše. Niekedy sa vie autor posúdiť len podľa štýlu písania. Reštaurátorka našla identickú ikonu v jednej dedine v Poľsku, kde sa písala väčšina ikon nachádzajúcich sa u nás. Podľa nej dokázala zreštaurovať túto ikonu, lebo bola veľmi ničená,“ ozrejmil Miroslav Buraľ. V predsieni chrámu sa nachádza expozícia o histórii Gréckokatolíckej cirkvi a kňazovi, rusínskom buditeľovi Alexandrovi Duchnovičovi. Vo vitrínach taktiež možno obdivovať starý evanjeliár či knihy z obdobia 17. storočia, ktoré sa používali. Bolo zvykom, že chrámy sa takpovediac dedili. To znamená, že kňazi ako rodinní príslušníci sa dostávali na tú istú farnosť. Náš región v sebe skrýva veľký kus histórie, na ktorý by sa nemalo zabúdať.

-latt-