Posvätný obraz alebo len kultúrne dedičstvo

Fascinujúco komplikované dejiny Rubľovovej Trojice

Ikona Trojice nikdy nebola zvlášť uctievaná v Ruskej pravoslávnej cirkvi. O jej popularitu sa pričinili najmä svetskí odborníci.

Trojica od Andreja Rubľova je nepochybne najznámejšou ruskou ikonou. Jej reprodukcie možno nájsť v rôznych chrámoch po celom svete, nielen v pravoslávnych, ale aj v katolíckych, luteránskych a episkopálnych. Aj keď sa nejaký inteligentný človek nezaujíma o ikonopisectvo, Trojicu pozná.

V čom spočíva záhada všeobecnej známosti a popularity tejto ikony?

Počiatky Trojice
Ikona Trojice nikdy nebola zvlášť uctievaná ani považovaná za zázračnú v Ruskej pravoslávnej cirkvi. Do Trojicko-sergijevskej lavry, kde bola umiestnená až do revolúcie v roku 1917, si pútnici prichádzali uctiť relikvie svätého Sergija Radonežského, pričom prechádzali okolo ikony.

Prekvapivo, táto ikona dosiahla popularitu počas sovietskej éry, a to výlučne vďaka svetským odborníkom: reštaurátorom, historikom umenia a umelcom.

Zo svetských štúdií vieme, že Trojicu namaľoval začiatkom 15. storočia ikonopisec Andrej Rubľov v súvislosti s výstavbou Katedrály Presvätej Trojice v Trojicko-sergijevskom monastieri.

Ikona sa prvýkrát spomína v príspevkových knihách monastiera v roku 1639, potom v roku 1673. Tieto knihy sa odvolávajú na staršie záznamy z rokov 1574 až 1575. Svedčia o tom, že ikona sa po stáročia nachádzala v miestnom rade ikonostasu Katedrály presvätej Trojice, na tradičnom mieste pre ikony miestnych patrónov. A až do začiatku 20. storočia neopustila svoje miesto.

Meno autora Trojice, Andreja Rubľova, bolo jeho súčasníkom dobre známe. Spomína sa v kronikách z 15. storočia v súvislosti s majstrovými dielami v moskovskom Kremli a vo Vladimíre, ale o Trojici nehovoria nič.

Na prelome 15. a 16. storočia začal Jozef Volocký zbierať Rubľovove ikony, čím ho odlíšil od ostatných ikonopiscov. O aké ikony však išlo, to nie je známe. Rubľovova ikona Trojice sa prvýkrát spomína v rozhodnutiach Stoglavského koncilu (1551), ktorý nariadil, že obraz Svätej Trojice sa má zobrazovať tak, ako to urobil Rubľov, a nie inak.

Konciloví otcovia teda konštatovali, že hodnota ikony spočíva v jej teológii, v spôsobe, akým Rubľov vyjadril tajomstvo božskej Trojice vo farbách.

Ikona Trojice je opísaná aj v rukopise zo 17. storočia Legenda o svätých maliaroch ikon. Jej autor spresňuje, že Andrej Rubľov namaľoval Trojicu na žiadosť igumena Nikona „na chválu jeho otca Sergija Radonežského“.

Odhalenie autentického Rubľova
Svetskí bádatelia zhromaždili tieto dôkazy a vďaka reštaurátorom môžeme vidieť krásu ikony. Mimochodom, aj reštaurovanie ikony iniciovali svetskí odborníci, nie cirkev. V roku 1904 bol na žiadosť umelca a zberateľa Iľju Ostrouchova pozvaný do lavry reštaurátor a ikonopisec Vasilij Gurjanov, aby Trojicu očistil od neskorších nápisov.

Starobylé ikony boli pokryté olifovým lakom, ktorý časom sčernel. Ikony sa obnovovali, prepisovali a zakrývali rámami. Tak to bolo aj v prípade Trojice, obnovená bola niekoľkokrát. V tejto podobe – prepísaná, stmavnutá, prekrytá rámom – stála Trojica niekoľko storočí bez toho, aby pútala pozornosť. Až reštaurovanie ikony začiatkom 20. storočia umožnilo vidieť jej pravé farby.

Ale už prvé skúšobné odhalenie ikony vyľakalo cirkev. Keď Gurjanov odstránil rám, očistil tmavú olifu a otvoril malý fragment v pravom hornom rohu ikony, obraz sa stal viditeľným. Ako napísal: zrazu sa namiesto tmavých „zadymených“ farieb otvorili jasné farby, jednoducho „raj“. Gurjanov nedosiahol autorovu vrstvu, ale aj čiastočné odhalenie vyvolalo senzáciu.

Svetskí odborníci sa ponáhľali do lavry, aby videli „autentického Rubľova“. Igumen lavry sa však zľakol, zastavil reštaurovanie a nariadil ikonu opäť zakryť rámom. A tak sa Trojica vrátila na svoje obvyklé miesto v ikonostase vnútri pomerne tmavého chrámu a stála tam ďalších šestnásť rokov.

Až v roku 1918, keď sovietske úrady zatvorili Trojicko-sergijevskú lavru, bola ikona prenesená do reštaurátorských dielní a reštaurátori začali s jej vážnym čistením. Reštaurovanie ikony prebiehalo v dvoch etapách, od roku 1918 do roku 1926, a dnes môžeme vidieť autorovu maľbu, aj keď s pomerne výraznými stratami.

Odhalenie Trojice umožnilo bádateľom študovať ju spolu s celým dedičstvom Andreja Rubľova. O tejto ikone písali tí najautoritatívnejší odborníci: N. A. Demina, V. N. Lazarev, V. N. Sergejev, G. V. Popov, E. S. Smirnova a ďalší. Pravdepodobne o žiadnej inej ikone sa nenapísalo toľko, vďaka čomu sa Trojica stala celosvetovo známou.

Zahraniční odborníci Konrad Onasch, Henri Nouwen a Ludolf Müller pridali veľa k tomu, čo bolo o tejto ikone napísané. A dodnes historiografia o Trojici dosahuje tucet ťažkých zväzkov.

Len majstrovské dielo?
Štúdie o Trojici sa uskutočňovali v ťažkom období. Sovietsky zväz vyznával „vedecký ateizmus“, štúdium staroruského dedičstva nebolo vítané a publikácie podliehali najtvrdšej cenzúre. V sovietskych publikáciách sa napríklad nemohlo písať „pravoslávna ikona“, ale len „majstrovské dielo starobylého ruského maliarstva“.

Všetky monografie sa museli začínať citátmi z klasikov marxizmu-leninizmu bez ohľadu na tému vedeckej práce. Alexej Losev, najväčší ruský filozof, to žartom nazval „rituálnym sebaponižovaním“.

Prirodzene, nikto sa neodvážil písať ani o teologickom význame ikony Trojice; hoci kňaz Pavel Florenskij, jeden z objaviteľov ikony na začiatku 20. storočia, písal o ikone ako o zjavení a najjasnejšom dôkaze existencie Boha: Je tu „Trojica“, teda je tu aj Boh. Tento jeho výrok bol všeobecne známy.

Takýto pohľad na Rubľovovu tvorbu bol však pre sovietsku éru neprijateľný, a preto historikom umenia zostávalo zaoberať sa len ikonografiou, dejinami maľby a estetickou analýzou ikony. Popularitu Trojice zvýšili štúdie akademika Borisa Rauschenbacha, jedného zo zakladateľov sovietskej kozmonautiky, ktorý písal o fenoméne obrátenej perspektívy a problémoch priestoru.

Sovietski vedci vedeli, ako obísť mnohé prekážky cenzúry, a niekedy aj celkom šikovne. Napríklad v roku 1947, na vlne povojnového vlasteneckého vzostupu, vydal Stalin dekrét o vytvorení Múzea staroruskej kultúry Andreja Rubľova. No roky plynuli a múzeum zostalo existovať len na papieri.

Potom, v roku 1960, na návrh sovietskych historikov umenia a ich západných kolegov, UNESCO vyhlásilo Svetový rok Andreja Rubľova. A to prispelo k otvoreniu Rubľovovho múzea v Moskve a zároveň k rastu medzinárodného záujmu o ikonu Trojice.

Ikona vo filme
Ako je známe, kinematografia bola v Sovietskom zväze hlavným druhom umenia a práve v svetskom kontexte zohrala kinematografia obrovskú úlohu pri popularizácii Trojice.

V roku 1971 sa na plátnach kín objavil film Andreja Tarkovského Andrej Rubľov, v ktorého finále sa po pochmúrnych čiernobielych záberoch drsného života v časoch tatársko-mongolského jarma a kniežacích sporov objavujú na plátne jasné farebné obrazy: ikony Spasiteľa, archanjela Michala a, samozrejme, Trojice. To vyvolalo ohromujúci efekt a o Rubľovovom majstrovskom diele sa dozvedeli milióny ľudí.

Fenomén Trojice je nepochybne predovšetkým kultúrny. A jej sláva je celosvetová. Ikona patrí k svetovému umeniu a patrí do prvého radu kultúrnych artefaktov.

Cirkev sa nepodieľala na vzniku ani na budovaní tohto fenoménu, ak nerátame fakt napísania ikony. Ale podľa základov učenia o úcte ikon si pravoslávni kresťania uctievajú „nie dosku a farby, ale toho, kto je na doske napísaný farbami“. A práve preto po tom, ako bola Trojica prenesená do múzea, na jej miesto bola umiestnená kópia napísaná reštaurátorom N. Baranovom.

Mimochodom, v miestnom rade ikonostasu Katedrály Presvätej Trojice sa už nachádzala kópia, replika z Godunovových čias. A to cirkvi úplne stačilo, pretože pre cirkevné povedomie sa uctievanie originálu a kópie nelíši. Cirkev často zhotovovala kópie ikon dávnych svätcov a vystavovala ich na liturgickú úctu. Aj keď originály zanikli, obraz sa zachoval v kópiách a na ne sa preniesla sláva zázračných ikon.

Ale pre kultúru je to doska a farby, originál majstra. Preto reštaurátori, umeleckí kritici a predovšetkým správcovia Tretiakovskej galérie, kde sa táto ikona dlhé desaťročia uchovávala, s takou úctou zaobchádzajú s touto starobylou ikonou.

Po páde Sovietskeho zväzu a jeho ateistickej ideológie nastali nové časy. Včerajší sovietski ľudia sa prezliekli do nových šiat a vyhlásili sa za pravoslávnych. Začiatkom 90. rokov sa začalo hovoriť o reštitúciách, o vrátení cirkevného majetku, najmä ikon. Zo sovietskej minulosti si pravoslávni pamätali, že v múzeách skončili veľké mená maliarov ikon a významné predmety úcty. Jedným z nich bola donedávna Rubľovova Trojica.

Za kritiku odovzdania ikony Ruská pravoslávna cirkev postihla vlastného kňaza
Tridsať strieborných pre KirillaZa kritiku odovzdania ikony Ruská pravoslávna cirkev postihla vlastného kňaza
Christian Heitmann
Na Putinov pokyn musela Tretiakovská galéria v Moskve odovzdať Ruskej pravoslávnej cirkvi slávnu ikonu Trojica. Odborníci varujú pred...

Ruská pravoslávna cirkev 15. mája 2023 náhle oznámila, že na základe rozhodnutia prezidenta Ruskej federácie bude Trojica vrátená cirkvi. Patriarcha Kirill zároveň vyhlásil, že nechce ikonu natrvalo odstrániť z Tretiakovskej galérie a požiadal o jej dočasné odovzdanie. Putin sa však rozhodol dať ikonu na neobmedzený čas, údajne „v odpovedi na početné žiadosti pravoslávnych veriacich“.

V predvečer sviatku Päťdesiatnice bola ikona napriek nepriaznivému rozhodnutiu Rady pre obnovu z Tretiakovskej galérie vyňatá a vystavená v Chráme Krista Spasiteľa. Potom, ako sa uvádza v oficiálnych dokumentoch Ruskej pravoslávnej cirkvi, „sa ikona vráti na miesto, pre ktoré bola napísaná, teda do Katedrály Presvätej Trojice v Trojicko-sergijevskej lavre“.

Niet pochýb o tom, že je tu nebezpečenstvo zničenia tejto ikony. Muzeálna obec, reštaurátori a historici umenia bijú na poplach, pretože ikona Trojice bola už minulý rok na niekoľko dní prevezená do Trojicko-sergijevskej lavry a po tom reštaurátori zistili 61 poškodení dosky, základu a farebnej vrstvy.

Zdá sa však, že cirkev to veľmi nezaujíma. Výsledkom je paradoxný obraz: ukazuje sa, že ikona Presvätej Trojice je cennejšia nie pre cirkev, ktorá si ju váži ako posvätný obraz, ale pre svetskú spoločnosť, ktorá v nej vidí jedinečný artefakt kultúrneho dedičstva.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. 

Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/136472/fascinujuco-komplikovane-dejiny-rublovovej-trojice