Potlesk pre umenie Michaely Vasilenkovej

ZUBNE/PAPIN. V ostatnom čase som si po trojročnom pravidelnom počúvaní folklórnej relácie „Zahrajte mi túto" Rádia Regina začal klásť otázku, prečo je hlbokých mužských hlasov v tomto hudobnom odbore oveľa menej ako vysokých a prečo je to tak aj v prípade ženských hlasov. A dospel som k názoru, že mužské basy, podobne ako ženské alty, sú v dnešných časoch „de fakto" vzácnosťou. Tie isté myšlienky mi prišli na um, keď som si nedávno viackrát vypočul podmanivý spev altistky Michaely Vasilenkovej z jej druhého cédečka Kraju pid Beskydom vydaného minulý rok. 

 

Vedel som, že táto ľudová umelkyňa je umeleckou vedúcou DSS Dubrova v obci Zubné, ktorú by sme mohli zaradiť do papínskeho kultúrneho okruhu, podobne ako všetky obce, ktoré Papín zo všetkých strán obklopujú a sú až na dve výnimky /Slovenské Krivé a Jabloň/ rusínske. Aj napriek možným pochybnostiam holým faktom je, že DSS Dubrova ani na jednom folklórnom festivale v Papíne, nechýba. Aj v tomto roku tu obhájila svoje výrazné kvality. Nikdy som však nevedel, že umelecká vedúca tohto súboru je aj výbornou sólovou speváčkou a že má za sebou už dva vynikajúce albumy. 

 

Na svojom druhom cédečku sa Michaela spolu s tvorivým kolektívom reprezentuje trinástimi ľudovými rusínskymi, ukrajinskými, ale aj autorskými piesňami. Už samotné texty sú príťažlivo poetické a presvedčivo dokazujú krásu a zaujímavosť oboch jazykov. Dominantný je nesporne strhujúci sólový spev Michaely Vasilenkovej, v ktorom sa ako v zrkadle zračí čistota a veľkosť jej dievčenského, ženského a materinského srdca. 

 

Pri počúvaní prvých dvoch ťahavých smutnokrásnych piesní mi vytryskli z očí slzy, no speváčka mi ich veľmi rýchlo osušila tými ďalšími. Rýchle tempo poetického, žartovného a múdro optimistického charakteru je dôkazom, že nielen skutočne dôvodný smútok patrí k skúsenostnému a povahovému vybaveniu Rusínov. Je to aj viera vo vlastné tvorivé sily, pracovitosť, vzdor a odvaha čeliť miestnym, ale aj celosvetovým problémom, a to aj prostredníctvom ľudového umenia. 

Na záver mi napadla myšlienka, či by takéto hudobné klenoty nemali slúžiť ministerstvám Slovenskej republiky ako reprezentačné dary pre zahraničné delegácie ako živé dôkazy o obohacujúcom a inšpiratívnom význame kultúry Rusínov na Slovensku. Iste by to stálo za vážnu úvahu.

 

Milan Zelinka