Potomkovia slávneho Rusína Alexandra Pavloviča

 

ПОТОМКЫ СЛАВНОГО РУСЫНА А. ПАВЛОВІЧА
Знамы пряшівскы фотбаловы леґенды - Павловічовці – родина А. Павловіча
 

На єднім з минулорічных засідань выбору пряшівской МО РОС сьме ся першыраз пересвідчіли правду о тім, што многы з нас думали або лем так бісідовали.  А то, же пряшівскы фотбаловы леґенды – братя Ладіслав і Рудолф (в Пряшові знамы як Лацо і Рудо) Павловічовы походять з роду нашого славного Русина Александра Павловіча. Стало ся так завдякы Рудолфа Павловіча мол., значіть сына  знамого фотбалісты Р Павловіча ст., котрый ся вопросом їх роду – ґенеалоґії, зачав інтересовати як першый з їх великой родины (отець походить із 12 дітей – 6 хлопців і 6 дівчат). 

Р. Павловіч мол. ся народив 6. децембра 1955 р. у Пряшові родичам Р. Павловічови ст. і матері Ґабрієлі, родженій Гаузеровій. Дідо Едуард быв властником днесь уж неєствуючой корчмы У Павловіча на Сабіновскій уліці в Пряшові, бабка ся называла Юлія, роджена Войтекова. По професії є Р. Павловіч, мол. стройный інжінір. По скінчіню ВШТ в Кошыцях (1980) із заміряньом на роботізацію і автоматізацію 12 років робив у ВУКОВ-і  як конштруктер. Од 1992 р. робить в приватній обходній фірмі. Як сын фотбалісты, скоро ціле дітинство і молоды рокы Р. Павловіч мол. прожыв на гріску Татрана Прешов, де го отець (днесь 81-річный), єдна з леґенд пряшівского фотбалу, заучав до тайности той гры. Но на жаль, здравотны проблемы му нескорше не доволили присвятити свій жывот фотбалу. Діти Павловічовы выростали як Словаци а по матери і римокатолици, о славнім предкови ся гев-там споминало, же може то є родина... Але аж Р. Павловіч мол. ся з великов вервов пустив до гляданя свого коріня на властну пясть. А як то было, просили сьме ся самого Р. Павловіча мол. 
 
Aké boli vaše prvé informácie o spojitosti so slávnym Rusínom A. Pavlovičom, ako a od koho ste sa o tom dozvedeli?
- História ma lákala už od mladosti. Lenže bádať v archívoch za minulého režimu bolo takmer nemožné. Informácie o Alexandrovi Pavlovičovi som sa dozvedal len z dostupnej literatúry, pričom som si vôbec neuvedomoval možnosť rodinného spojenia. Často sme s rodičmi prechádzali aj cez Pavlovičovo námestie. Pri mojich otázkach, prečo je pomenované naším priezviskom, otec mi stále s úsmevom povedal: „Je to preto, lebo celý futbalový život aj s bratom Ladislavom (dnes 83 ročný) prežili v drese Tatrana Prešov, ktorý nikdy neopustili, okrem vojenskej prezenčnej služby. Samozrejme neskôr som sa dozvedel, že námestie je pomenované po rusínskom národnom buditeľovi, gréckokatolíckom kňazovi Alexandrovi Pavlovičovi. Až v neskorších rokoch som začal stále viacej otvárať otázku, či Alexander je naším rodinným príslušníkom. Z dostupnej literatúry som sa dozvedel, že Alexander bol vysvätený za kňaza ako neženatý t. zn. že nemohol byť mojím priamym rodinným predkom. Často som sa pýtal otca a vtedy ešte žijúcich otcových súrodencov, či vedia o nejakej spojitosti s Alexandrom. Odpovedali mi, že nemajú v rukách žiadne písomné dokumenty svedčiace o rodinnom spojení, ale ústne sa prenášala informácia, že Alexander je ich praprastrýkom. 
 
Čo všetko ste od tých čias podnikli, na čom a s kým (myslím na niekoho, kto vám bol nápomocný) ste pracovali?
- Prišiel rok 1999 a s ním spojené 180. výročie narodenia Alexandra. Vtedy som sa rozhodol, že sa pustím do bádania po mojich predkoch s cieľom zistiť, či Alexander bol naším rodinným príslušníkom. Bádanie začalo v matrikách mesta Prešov, kde som sa dopracoval až k môjmu prapradedovi Emanuelovi. Pri narodení dvoch Emauelových detí, bol krstným otcom aj Alexander, čo ma utvrdzovalo o možnosti rodinného spojenia.  Medzitým som sa snažil prečítať akúkoľvek literatúru zaoberajúcu sa Alexandrom. Literatúra však stále hovorila o troch Alexandrovych súrodencoch, a to Jánovi, Jozefovi a Márii (odvolávajúc sa na Alexandrom vlastnoručne napísaný životopis), pričom o Emanuelovi nebola žiadna zmienka. Neskôr som našiel dokument, ktorý potvrdzoval, že Emanuel prišiel do Prešova zo Šarišského Čierneho. To bola druhá indícia, že sme s Alexandrom v rodinnom spojení. V tomto čase mi cennými radami pomáhali dnes už nebohý Ištván Údvari z maďarskej Nyíregyhazy a môj bývalý triedny profesor PhDr. Michal Murcko, Dr. Pretože všetko robím len na úkor môjho voľného času, utvrdzovali ma o potrebe dotiahnuť do istých záverov moju započatú genealogickú prácu. 
 
K akým záverom ste pri svojom osobnom výskume o vašom rode Pavlovičovcov došli a čo na to vaša rodina?
- Ako som spomínal, všetko robím len vo svojom voľnom čase a vlastnom financovaní, preto bádanie je zdĺhavé. Avšak, ako sa hovorí, že trpezlivosť ruže prináša, aj moje bádanie bolo nakoniec úspešné. Našiel som dokument potvrdzujúci, že Alexander a môj prapradedo Emanuel sú bratia. Dokonca dokument uvádza, ešte ďalších súrodencov a to Petra a Annu. Mal som nakoniec aj možnosť prečítať spomínaný Alexandrov životopis a v ňom je uvedené, že má aj brata Emanuela. Nie je mi jasné, prečo autori tohto súrodenca neuvádzali. Autori sa neopierali ani o rodokmeň, ktorý uverejnil Ivan Polívka, jeden z najbližších priateľov Alexandra. Ten v r. 1920 v zbierke „Veniec stichotvorenij Alexandra Pavloviča“, uvádza tak Emanuela ako aj Petra. Podarilo sa mi nájsť aj ďalšie doteraz neuverejnené historické údaje a zaujímavosti z rodinného prostredia Pavlovičovcov. Nebudem všetko prezrádzať, lebo všetky získané informácie som spracoval do knižnej publikácie „Gréckokatolícky kňazský rod Pavlovičovcov zo Šarišského Čierneho 1693 – 1900“, ktorá by mala byť vydaná v II. Q. roku 2010. Rodina ma napriek tomu, že veľa voľného času s nimi netrávim, podporuje v tejto myšlienke. Prostredníctvom mňa sa takto zoznamujú s doteraz zistenými najstaršími historickými údajmi o našich predkoch.
 
Aké sú vaše plány v tejto výskumnej oblasti do budúcnosti?
- Dnes je ťažko povedať, čo bude zajtra. O to ťažšie je povedať čo bude v budúcnosti.  Prvoradým mojím cieľom je dotiahnuť vydanie spomínanej knihy. Nakoľko som zhromaždil množstvo písomného materiálu, mám rozpracované ďalšie dva projekty, ktoré by som chcel taktiež ukončiť  knižnou publikáciou.
 
Дорогы чітателі, міцно вірю, же вас высше надрукованый розговор з Р. Павловічом холем натілько заінтересовав як мене. Панови Р. Павловічови жычіме до Нового року міцне здравя і невысыхаюче перо до завершіня його інтересной выскумной роботы, на  выслідкы котрой ся вшыткы уж теперь барз тішыме.
 
За розговор дякує Анна Кузмякова