Potrebujú Rusíni politickú stranu?

Poznámky k druhému panelu

Druhý panel spoločenskovedného seminára „Rusíni: história, súčasnosť a perspektívy“ bol venovaný otázkam súčasného postavenia a budúcnosti rusínskej menšiny na Slovensku. Jeho hlavným cieľom bolo odpovedať na otázku „ako ďalej“ sa má rozvíjať rusínska menšina, a najmä, či dozrel čas pre diskusiu o politickom programe a vzniku politickej strany, ktorá by reprezentovala ich záujmy. Právna úprava postavenia národnostných menšín v SR vytvára priestor pre zabezpečenie práv príslušníkov rusínskej menšiny a rozvoj jej kultúrneho života. Majú však Rusíni, okrem kultúrnych záujmov, i záujmy politické? Potrebujú, okrem spoločensko-kultúrnych organizácií, i politickú stranu? Tak znela kľúčová otázka druhého panela spoločenskovedného seminára v Prešove. Tento text je potrebné chápať ako reflexiu moderátora na panelovú diskusiu.

Príspevky a diskusia v prvom „historickom“ paneli ukázali, že počínajúc druhou polovicou 19. storočia Rusíni mali vždy svojich politických lídrov i politické organizácie obhajujúce ich záujmy. V období medzivojnovej československej republiky existovalo niekoľko politických strán, ktoré sa hlásili k „národnému“ rusínskemu programu. Komunistický režim po druhej svetovej vojne bol režimom jednej strany a nielenže zakázal činnosť rusínskych politických strán, podobne ako aj iných „nesystémových“ politických subjektov, ale i oficiálnu existenciu rusínskej národnosti ako takej.

Rusíni stratili možnosť politicky žiť „pod svojim menom“, čo však, prirodzene neznamená, že prestali existovať. Po politických zmenách v roku 1989 sa obnovil priestor pre slobodný politický život, vrátane slobody Rusínov hlásiť sa k svojej národnosti a politicky sa organizovať. Napriek tomu, ani dnes - 17 rokov od nežnej revolúcie - neexistuje politická strana, ktorej politický program by mal primárne za cieľ obhajovať záujmy rusínskej menšiny a záujmy rozvoja regiónu severovýchodného Slovenska. Prečo boli Rusíni schopní vlastného politického života v 19. storočí i v prvej polovici 20. storočia a prečo nie sú schopní politického života po páde komunistického režimu v demokratických pomeroch Slovenskej republiky?

Prirodzene, existuje celý rad faktorov, ktoré túto skutočnosť vysvetľujú. Predovšetkým, hranice Slovenskej republiky sú iné než boli hranice Československa do roku 1946. Počet rusínskych voličov, ktorí by mohli potenciálne podporiť „rusínsku stranu“ na Slovensku po roku 1993 je iný, než bol počet rusínskych voličov i ich podiel v celoštátnej štruktúre čs. obyvateľstva pred rokom 1946. Politické strany, ktoré nemajú voličov sú v demokratickom politickom systéme zbytočné. Na to, aby si ich získali, potrebujú nielen čitateľný, vecný a príťažlivý program, ale i lídrov, ktorí vedia voličov osloviť. Štyridsaťročná vynútená „pauza“ v politickom živote Rusínov a pomery, ktoré vládli v bývalom režime, spôsobili nielen „úbytok“ národnostne uvedomelého rusínskeho obyvateľstva a jeho asimiláciu v prevažnej miere so Slovákmi, ale i stratu rusínskej politickej elity.

Ako ukazujú celonárodné sčítania obyvateľstva z rokov 1991 a 2001, počet obyvateľov SR, ktorí sa hlásia k rusínskej alebo ukrajinskej národnosti rastie a bude rásť, za predpokladu, že hlásiť sa k rusínskej národnosti nebude už nikdy viac znamenať znevýhodnenie v spoločenskej kariére alebo osobnom živote. Porovnanie údajov z obidvoch celonárodných sčítaní o obyvateľoch Slovenska, ktorí sa hlásia k rusínskemu jazyku ako materinskému a k obidvom historicky tradičným „rusínskym“ cirkviam pôsobiacim na území Slovenska – pravoslávnej a gréckokatolíckej, - umožňuje získať predstavu o dvoch zásadných veciach. Po prvé, predstavu o rozmeroch a hĺbke asimilačného procesu rusínskeho obyvateľstva za posledné polstoročie ale zároveň a po druhé, predstavu o potenciáli opačného procesu v ďalších rokoch za predpokladu, že menšina bude znova žiť plnohodnotným, a nielen spoločensko-kultúrnym, ale i politickým životom. Bez politickej roviny nie je v demokracii život jednotlivca a „skupiny“ – bez ohľadu na to na základe akého znaku alebo znakov sa identifikuje – úplný. Iba v totalitných režimoch existuje jedno centrum moci, jedna strana, jedna norma toho čo je správne a čo nie. Demokracia je o slobodnej politickej súťaži skupinových záujmov, na presadenie ktorých slúžia politické strany za predpokladu, že získajú hlasy voličov vo voľbách.

Rovnako ťažkým, ak nie ešte ťažším dedičstvom minulosti pre rusínsku menšinu ako asimilácia a strata etnického povedomia, je strata politickej elity. Rusíni dnes na Slovensku majú svoju intelektuálnu elitu, nemajú však politickú elitu. Ukazuje sa, že 17 rokov bolo málo na to, aby sa sformovala takáto elita alebo inak povedané, aby intelektuálna elita Rusínov dospela do politickej elity, napriek tomu, že vo viacerých slovenských parlamentných stranách pôsobia na čelných pozíciách osobnosti s etnickými rusínskymi koreňmi. Prečo je to tak, je témou pre osobitnú úvahu.

Jediným pokusom o založenie politickej strany s programom obhajoby záujmov regiónu severovýchodného Slovenska za posledných 17 rokov bol vznik politického subjektu s názvom „Podduklianska demokratická hromada“ v roku 1995, ktorého nástupcom sa stalo „Regionálne demokratické hnutie – Východ“ (RDS-V). RDS-V však nesplnilo podmienky nového zákona o politických stranách a hnutiach č. 85/2005 Z.z., ktorý sprísnil podmienky pre registráciu politických subjektov. Strany, ktoré nesplnili podmienky nového zákona a nepreregistrovali sa v stanovenom termíne, po 1. októbri 2005 zanikli. Táto legislatívna úprava viedla k ukončeniu činnosti takmer dvoch tretín politických subjektov v SR. Z pôvodne 111 politických subjektov zaregistrovaných na Ministerstve vnútra SR, zostalo na konci roku 2005 iba 42. Pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 85/2005 Z.z., v SR existovalo 28 politických subjektov, ktoré združovali predstaviteľov národnostných menšín alebo presadzovali politický program, ktorý bol primárne zameraný na presadzovanie ich záujmov.

Na konci roku 2005 zostali už iba 4 takéto politické subjekty. Preregistrovali sa iba dve z 21 dovtedy existujúcich rómskych politických strán (Rómska iniciatíva Slovenska a Strana Rómskej koalície v Slovenskej republike), jedna z pôvodne štyroch maďarských strán (Strana maďarskej koalície) a politický subjekt českej menšiny na Slovensku s názvom „Koalícia Čechov a Slovákov“. Okrem rómskej, maďarskej a českej menšiny, žiadna iná národnostná menšina na Slovensku nemá po roku 2005 politický subjekt, ktorý by presadzoval jej záujmy.

V tejto súvislosti sú namieste dve kľúčové otázky. Predovšetkým, prečo bol projekt RDS-V neúspešný a po druhé, či existuje politická agenda a politický priestor pre vznik a fungovanie úspešnej „rusínskej“ politickej strany. Podľa Jána Tilňáka, jedného zo zakladateľov a lídrov RDS-V, ktorý vystúpil na seminári, hlavnou príčinou ukončenia činnosti strany bol nezáujem starostov z rusínskych obcí. Podľa Tilňáka, RDS-V zrealizovala niekoľko projektov a to bolo všetko. V tejto súvislosti sa natíska niekoľko poznámok. Po prvé, politická strana nemá byť agentúrou na realizáciu projektov, to je účel iných inštitúcií. Po druhé, nezáujem starostov hovorí len o tom, že strana im alebo nevedela čo alebo nevedela ako ponúknuť. Diskusia o skúsenostiach RDS-V poukázala i na ďalšiu veľmi podstatnú vec, ktorá je zásadná pre úspech, resp. neúspech akejkoľvek budúcej „rusínskej“ politickej strany – rozdelenie a nejednotnosť elity národnostnej menšiny. V našom prípade ide o spor medzi predstaviteľmi tzv. rusínskeho a ukrajinského smeru.

Skúsenosť RDS-V ukazuje, že politický subjekt, ktorý iniciuje jedno alebo druhé krídlo, nemá šancu na úspech. Jednota elity národnostnej menšiny je nevyhnutným predpokladom pre akýkoľvek budúci politický projekt, ktorý by mal predstavovať záujmy národnostnej menšiny. Politická jednota elity neznamená, že rusínske alebo ukrajinské krídlo sa musí vzdať svojho názoru na to, či sú Rusíni časťou ukrajinského národa alebo nie sú. Politická jednota znamená dohodu na spoločnom politickom programe, ktorý by mal byť predovšetkým programom obhajoby záujmov regiónu severovýchodného Slovenska, v ktorom žijú občania hlásiaci sa k rusínskej alebo ukrajinskej národnosti. Všetci veľmi dobre vieme, že bez ohľadu na to, kto a ako interpretuje etnický pôvod rusínskeho obyvateľstva na severovýchodnom Slovensku, ide o etnicky jedno a to isté obyvateľstvo. Schopnosť dohodnúť sa na politickom programe rozvoja regiónu a jeho obyvateľov bez ohľadu na rozdielne názory na jeho etnický pôvod, čo je spor, ktorý už dlhodobo paralyzuje národnostnú elitu, je skúškou jej politickej zrelosti. Úspešný politický projekt pre Rusínov nemôže vzniknúť na základe iniciatívy jedného názorového krídla alebo akejkoľvek jednej „rusínskej“ alebo „ukrajinskej“ organizácie.

Ak má byť úspešným projektom, musí ísť o spoločný projekt. Jeho predpokladom je dohoda všetkých, v každom prípade však, kritickej väčšiny názorových prúdov i existujúcich rusínskych i ukrajinských organizácií. Toto je prvý, základný a nevyhnutný predpoklad akýchkoľvek ďalších úvah o možnosti fungovania úspešnej politickej strany Rusínov. Druhým predpokladom je politický program. Existuje politická agenda, ktorá by sa mohla stať politickým programom rusínskej strany? Toto je ďalšia podstatná otázka, pretože akákoľvek strana nemôže fungovať bez dvoch vecí - bez zmysluplného programu a bez podpory voličov.

Zmysluplný program je podmienkou pre získanie podpory voličov. Momentálne necháme bokom skutočnosť, že ani dobrý program sám o sebe nestačí na získanie voličskej podpory, pokiaľ strana nevie svoj program komunikovať a nemá dôveryhodných lídrov. Takže, existuje politická agenda, ktorá, po prvé – sa týka politických záujmov rusínskej menšiny a rozvoja regiónu, v ktorom žijú a po druhé, - je nepokrytá alebo nedostatočne pokrytá inými už existujúcimi politickými stranami? Pri hľadaní odpovede na túto otázku je potrebné hneď na začiatku vychádzať zo základnej skutočnosti, že v súčasnosti a ani v strednodobej budúcnosti Rusíni nemajú šancu sformovať politickú stranu, ktorá by mohla byť úspešná na celoštátnej úrovni. Jednoducho preto, lebo na centrálnej úrovni neexistuje nepokrytý politický priestor.

Po 17 rokoch politického vývoja sa politická scéna na Slovensku stabilizovala. Sformovali sa silné politické subjekty, ktoré ponúkajú voličom pravicový, stredový i ľavicový program vládnutia. Jedinou etnickou menšinovou stranou, ktorá je a bude úspešná na centrálnej úrovni je Strana maďarskej koalície kvôli viacerým faktorom, avšak hlavne kvôli počtu voličov maďarskej národnosti v celoštátnej štruktúre obyvateľstva. Šancu na parlamentnú budúcnosť má i rómska strana za predpokladu, že bude jednotná, lepšie povedané – jedna, objavia sa dôveryhodní lídri a bude schopná získať si hlasy väčšiny rómskych voličov. Prípad Maďarov a Rómov na Slovensku sa však netýka Rusínov. Jediným politickým priestorom, v ktorom môže „rusínska“ strana vyrásť a uplatniť sa, je región Prešovského samosprávneho kraja (PSK). Ak bude úspešná na regionálnej úrovni, získa možnosť dosahu i na centrálnu politiku, nie naopak.

Zastupiteľstvo PSK pozostáva zo 62 volených zástupcov, ktorí sú volení v 13 volebných obvodoch. Zhruba polovicu z týchto obvodov predstavujú okresy, v ktorých občania rusínskej alebo ukrajinskej národnosti tvoria nezanedbateľnú časť obyvateľstva (Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Snina, Stará Ľubovňa, Svidník). Ak si uvedomíme, že účasť na posledných voľbách do zastupiteľstva PSK, ktoré sa konali v dňoch 26. novembra a 10. decembra 2005, bola iba 19,5 % voličov, fungujúca regionálna politická strana, ktorá by dokázala zmobilizovať „svojich“ voličov, má reálnu šancu na úspech. Prečo by mala mať „rusínska“ strana záujem o pôsobenie v regionálnom parlamente PSK? Predovšetkým preto, že vďaka reforme verejnej správy a prenosu kompetencií zo štátnych úradov na orgány samosprávy, regionálne parlamenty rozhodujú o veciach, ktoré sa týkajú záujmov občanov rusínskej národnosti.

Podľa informácie podpredsedu PSK Milana Barana, ktorý vystúpil s príspevkom na seminári, ročný rozpočet PSK, o ktorom rozhoduje zastupiteľstvo, predstavuje zhruba 3,5 miliardy Sk. Navyše, SR získa z fondov EÚ v rokoch 2007-2013 zhruba 400 miliárd Sk na podporu regionálneho rozvoja, základnej infraštruktúry a vedomostnej ekonomiky. Z tejto sumy by malo smerovať 70 miliárd Sk (10 miliárd Sk ročne) do PSK, na základe projektov, ktoré musia predložiť obce, podnikatelia, tretí sektor. Má zmysel obhajovať záujmy rusínskych obcí, pracovať so starostami, mať vplyv na tvorbu politiky regionálneho rozvoja, byť pri schvaľovaní vnútorných regionálnych pravidiel a inštitucionálnych mechanizmov na využitie regionálneho rozpočtu v prospech rusínskych obcí a rusínskych „mikroregiónov“ PSK? Určite áno. Agenda regionálneho rozvoja v zmysle vyrovnávania vnútro-regionálnych disparít v rámci kraja a obhajoba záujmov rusínskych obcí by mohla a mala byť jadrom politického programu „rusínskej“ strany.

Navyše, na samosprávne orgány (VÚC) sa presúva stále viac výkonných kompetencií z centrálnej úrovne, ktoré majú priamy vzťah ku kvalite života občanov rusínskej národnosti na Slovensku a uplatňovaniu ich „národnostných“ práv. V kompetencii VÚC sa už nachádzajú, resp. budú prenesené ďalšie kompetencie v oblasti správy stredného školstva, kultúrnych zariadení, dopravnej infraštruktúry (s výnimkou diaľnic), sociálnych služieb, stavebného a živnostenského podnikania a pod. Toto všetko sú agendy, ktoré môžu byť súčasťou regionálneho politického programu možnej regionálnej „rusínskej“ politickej strany. Príspevok Vladimíra Benča v druhom paneli ukázal, že PSK patrí medzi najchudobnejšie kraje na Slovensku vôbec. To je ďalší kritický dôvod pre politickú mobilizáciu rusínskej menšiny a zároveň dôkaz, že centrálne politické strany neriešia problémy rusínskeho regiónu dostatočne. Príspevok Michala Kosťa zasa ukázal, že Rusíni vedia prísť so zaujímavými nápadmi a projektmi, ktoré môžu regiónu pomôcť a ktoré potrebujú politickú podporu.

Inými slovami, program potenciálnej „rusínskej“ strany musí pozostávať z dvoch veľkých „R“ - Región a Rusíni. Na prvom mieste Región, na druhom Rusíni. Ponuka „univerzálnych“ regionálnych riešení regionálnych problémov so zohľadnením záujmov Rusínov. PSK má svoje špecifické regionálne charakteristiky a najmä rusínske obyvateľstvo má svoje politické regionálne záujmy, ktoré nie sú uspokojivo pokryté centrálnymi politickými stranami. Iba úspešné pôsobenie rusínskej strany na regionálnej úrovni je predpokladom pre to, aby sa takáto strana raz mohla stať partnerom centrálnej politickej strany a potenciálne mať svojich zástupcov v Národnej rade SR. Iná politická cesta pre Rusínov v SR neexistuje.

Sociologický prieskum príslušníkov rusínskej národnostnej menšiny, ktorý v paneli prezentoval pracovník Spoločenskovedného ústavu SAV Stanislav Konečný ukázal, že Rusíni majú vysokú národnú hrdosť a že rodina pre nich predstavuje najvyššiu hodnotu. To sú charakteristiky, na ktorých sa dá stavať pri formulovaní programu, s ktorým sa Rusíni dokážu stotožniť. Zároveň však prieskum ukázal, že Rusíni majú aktualistický prístup k životu – zaujímajú ich najmä ekonomické a sociálne potreby dnes, než to, ako ich riešiť z dlhodobého hľadiska. Zmeniť tento prístup môže iba politická strana, ktorá Rusínom poskytne politickú víziu ich vlastnej budúcnosti. Toto nemôže urobiť žiadna kultúrna alebo spoločenská organizácia, iba politická strana. Úlohou rusínskych spoločenských a kultúrnych organizácií je pripomínať Rusínom ich minulosť, avšak v demokracii budúcnosť bez politického programu neexistuje. Bez politickej strany spoločenský život Rusínov bude vždy len o folklóre a tradíciách.

Diskusia v druhom paneli seminára a najmä otázky i požiadavky smerované na podpredsedu PSK Milana Barana znova ukázali starú „rusínsku“ politickú chorobu – vieme lamentovať, nevieme sa politicky organizovať. To čo Rusíni už vedia veľmi dobre je sťažovať sa na „nespravodlivosť“ a „krivdy“, apelovať k predstaviteľom štátnych úradov i samosprávy, prednášať žiadosti a pod. Demokracia však nie je o lamentovaní, ale o schopnosti politicky sa organizovať, získať si podporu voličov a presadzovať politický program. Na Slovensku takýto priestor pre Rusínov existuje a závisí iba od ich lídrov či ho budú schopní využiť. Najsamprv sa však musia dohodnúť sami medzi sebou.

Alxander Duleba