PÔVOD RUSÍNOV

prof. PhDr. Ferdinand ULIČNÝ, DrSc.

V tomto krátkom príspevku zhrniem poznatky, ku ktorým som dospel v predchádzajúcich výskumoch o etnickom pôvode Rusínov, najmä o ich zamestnaní, náboženstve, sociálnej skladbe, práve a prvotnom zemepisnom priestore na severovýchodnom Slovensku.

Ja som tie aj iné súčasti života Rusínov vnímal a poznával v súvislosti s výskumom osídlenia východného aj stredného Slovenska v stredoveku a novoveku. Na doosídľovaní podhorských a zväčša zalesnených častí severovýchodného Slovenska sa podstatnou mierou podieľali prisťahovalci a novousadlíci, zamestnaním valasi, ovčiari, národnostne Rusíni a nábožensky pravoslávni. Tí zakladali nové dediny, hospodárili a žili podľa valašských zvyklostí a nového, v severovýchodnom Uhorsku vzniknutého valašského či rusínskeho práva.

Napriek vytrvalému bádaniu sa nepodarilo nájsť listinu zo 14. a 15. storočia, ktorá by potvrdzovala dohodu medzi zemepánom a kenezom (šoltýsom) o založenie valašskej dediny, ako aj o vtedajších povinnostiach a právach keneza a valachov. Také listiny však nepochybne vznikli. Poznáme však obsah takých listín a dohôd zo 16. aj 17. storočia, ktoré bádatelia doteraz nepoznali. Okolo roku 1555 šľachtic Gabriel z Perína uzavrel dohodu s mužom Mikom, neznámeho sociálneho pôvodu, o založenie dediny na stropkovskom panstve. Dohoda zahrňovala napr. ustanovenie, že zakladateľ Miko ako prvý šoltýs bude mať 20 ročnú lehotu oslobodenia od akýchkoľvek povinností k zemepánovi, potom bude spĺňať také povinnosti ako iní šoltýsi. Budúci pravoslávny farár, ľudovo zvaný baťko, nebude platiť zemepánovi daň, ale odovzdávať ročne päť prútených košov. Novousadené valašské rodiny, resp. domácnosti budú požívať 10 ročnú lehotu oslobodenia od akýchkoľvek povinností k zemepánovi. Na základe písomne potvrdenej dohody vznikla roku 1556 dedina Miková.

V roku 1552 tak založili Rohožník s 12 ročnou lehotou šoltýsa a 9 ročnou lehotou valachov, v roku 1554 Ruskú Kajňu s 12 ročnou lehotou šoltýsa a valachov, roku 1555 Malé Bukovce, podobne aj iné dediny na stropkovskom panstve. Vzhľadom na neúplnosť najstarších písomností o valašských dedinách bolo potrebné zistiť špecifické identifikačné znaky obyvateľov rusínskych, valašských dedín a postupovať obdobne ako pri zisťovaní pôvodu dedín vzniknutých podľa nemeckého práva. Všeobecné identifikačné znaky obyvateľov rusínsko – valašských dedín zachytávali zamestnanie (ovčiarstvo), správu (kenezstvo – šoltýstvo, krajnictvo), právo (rusínske či valašské), národnosť (Rusíni), náboženstvo (pravoslávie), reč obyvateľov (rusínčina), zemepisná poloha dedín (podhorie). Pozitívny výskyt aspoň niekoľkých, resp. niektorých znakov a skutočností viedol ku zisteniu a konštatovaniu valašsko – rusínskeho pôvodu dotyčných dedín.

Prvý doklad o valachoch v Užskej župe je z roku 1337. V júni toho roku šľachtici z Michaloviec protestovali proti Viliamovi Drugetovi a kastelánovi i správcovi jeho hradného panstva Nevické, že na koromľanskom majetku, patriacom šľachticom z Michaloviec, usadil valachov. Je zrejmé, že správa vznikla ako súčasť protestu v majetkoprávnej záležitosti šľachticov. Z toho vyplýva, že týchto valachov nemožno považovať za vôbec prvých valachov na území Užskej župy, lebo ak zemepáni usadili valachov na vlastných majetkoch, nevznikli dôvody na protesty a pod. Treba teda predpokladať, že sa valasi v Užskej župe usadzovali už skôr, teda v prvej štvrtine 14. storočia.

Okolo roku 1320 usiloval sa šľachtic Tomáš, vlastník Veľkých Trakán a susediacich dedín prilákať a usadiť tam nových obyvateľov, resp. založiť novú dedinu. Z listiny z roku 1387 sa dozvedáme, že novousadlíkmi vo Veľkých Trakanoch a Bieli boli valašské rodiny, ktoré stáda oviec občas pásli aj v chotároch iných dedín, čo prirodzene viedlo k protestom poškodených roľníckych obyvateľov a ich zemepánov.

Pravdepodobne okolo roku 1340 na čičavskom panstve šľachticov z Rozhanoviec vznikali nové dediny v susedstve stropkovského panstva patriacom Rolandovi. Ich dedinu Lomné dal Roland roku 1347 vypáliť. Až v listine z roku 1357 sa uvádza, že na zločine sa podieľali aj Rusíni. Je to najstarší priamy doklad o valašských Rusínoch v Zemplínskej župe. Z oboch správ je zrejmé, že v severnej časti Zemplínskej stolice sa valašskí Rusíni usadzovali už pred rokom 1347. Podľa rusínsko – valašského pôvodu zakladateľov a prvých obyvateľov dostala názov napr. dedina Kazimír, ktorú v roku 1363 charakterizovali ako Rusínsky Kazimír. Najviac dedín založili rusínski valasi v severnom Zemplíne, teda v časti hradného panstva Brekov z iniciatívy alebo súhlasu šľachticov Drugetovcov a v severnom Zemplíne vôbec. Najstarší priamy doklad a dôkaz o tamojších Rusínoch je až z roku 1379 a vzťahuje sa ku pravoslávnemu drevenému kostolu Rusínov v Radvani nad Laborcom.

Najstarší doklad o Rusínoch v Šarišskej stolici pochádza z roku 1357. Vzťahuje sa k vtedajšej dedine Rusinec v severovýchodnom Šariši, ktorá neskôr zanikla. Priamy doklad o Rusínoch v Užskej stolici sa zachoval až z roku 1437. Zakladanie valašských dedín prebiehalo podobne ako zakladanie dedín podľa nemeckého práva. Zemepán poskytol vhodné územie a sprostredkovateľ podľa dohody priviedol prvých valašských usadlíkov. Po uplynutí dohodnutého počtu prvých rokov, kedy si zriaďovali obydlia a upravili územie na pasienky, platili zemepánovi daň a odovzdávali valašské dávky.

Valasi sa prisťahúvali na slovenské územie z východnej časti Užskej stolice. Sprostredkovateľa založenej valašskej dediny v 14. storočí t radične správne pomenúvali slovami kenez a vojvoda, avšak neskôr len slovom šoltýs. Špecifické pomenovanie či prezývku týchto mužov v Užskej župe poznáme od počiatku 15. storočia a zriedkavo aj zo 16. storočia. Pomenovanie kenez šírené od juhovýchodu v tomto kraji predstavuje zemepisne západný okraj jeho používania.

Používanie slova šoltýs čiastočne zahmlieva pôvod týchto dedín, lebo šoltýsi pôsobili vo všetkých dedinách na nemeckom práve. Z uvedených dokladov vyplýva, že z hľadiska časového prvé valašské dediny v Užskej župe vznikali v prvej polovici 14. storočia. Do Zemplínskej župy prichádzali prvé skupiny valachov z východne ležiacej Užskej župy. Neskoršie skupiny v 15. – 17. storočí pravdepodobne aj od severovýchodu, teda z Haličska.

Povinnosti šoltýsov (kenezov) vo valašských dedinách k zemepánom možno pomerne presne zistiť pre 16. a 17. storočie vďaka zachovaným urbárom. Na Stropkovskom panstve valašskí šoltýsi, vlastniaci celé šoltýstvo, v polovici 16. storočia boli zemepánovi každý rok povinní: vyplatiť daň jeden zlatý a 25 denárov na Michala; odovzdať šesť barancov, zajaca a krahulca. V druhej polovici 16. storočia sa výška dane nezmenila, avšak dávky sa rozšírili, teda zväčšili o odovzdávanie syra, resp. bryndze a remenných popruhov. Ak pripustíme, že povinnosti šoltýsov v polovici 16. storočia boli tiež výsledkom ich predchádzajúceho zväčšovania, tak prvotnou povinnosťou kenezov (šoltýsov) v 14. storočí pravdepodobne bola len daň.
Podľa urbára humenského panstva z roku 1623 bol každý valašský šoltýs vlastniaci celé šoltýstvo povinný zemepánom ročne: vyplatiť daň tri zlaté aj vajdovský poplatok 50 denárov; odovzdať šesť oviec (baranov), dva syry, šesť gbelov ovsa, dve husi, funt masla, líščiu kožu, remenný popruh, vlnený pokrovec, napokon miesto zajaca šesť denárov a namiesto krahulca jeden zlatý. Nemožno pochybovať o tom, že veľkosť dane a rozsah dávok šoltýsov na humenskom panstve okolo roku 1623 boli výsledkom ich zvyšovania v 16. a začiatkom 17. storočia. Podobný vývoj iste prebiehal aj na iných panstvách, teda povinnosti valašských šoltýsov k zemepánom sa postupne všade zväčšovali a mali približne rovnakú hodnotovú veľkosť. Valašskí šoltýsi neboli povinní v 14. až 17. storočí platiť kráľovi krajinskú daň.

Valašskošoltýske rodiny v 14. – 15. storočí boli z hľadiska majetkového a sociálneho najstabilnejšou sociálnou skupinou obyvateľstva vo valašských dedinách. Princíp dedenia funkcie šoltýstva však neskôr viedol k úpadku šoltýskeho obyvateľstva. Dedenie medzi synov viedlo k deleniu teda drobeniu šoltýstiev, k majetkovému chudobneniu a sociálnemu úpadku početných šoltýskych rodín a domácností. V roku 1657 napr. jedno šoltýstvo v Habure patrilo siedmim, druhé deviatim príbuzným rodinám, v Zboji na dvoch šoltýstvach žilo až 34 rodín. Okolo roku 1690 bolo na humenskom panstve ojedinelým prípadom, že šoltýstvo patrilo jednej či dvom domácnostiam. Veľká väčšina šoltýskych rodín sociálne upadla a splynula s miestnym valašským poddanským obyvateľstvom.

Povinnosti valašských (poddanských) domácností k zemepánom možno skúmať a zisťovať len z urbárov zachovaných od polovice 16. storočia, avšak povinnosti ku kráľovi iba z uhorských zákonov a daňových súpisov. V urbári stropkovského panstva z roku 1557 bolo stanovené, že každá valašská domácnosť hospodáriaca na celej usadlosti je povinná zemepánovi ročne: vyplatiť daň jeden zlatý a 25 denárov; odovzdať jahňa, každý dvadsiaty kus z čriedy oviec, najmenej však jeden kus, ďalej odovzdať dva syry, oštiepok, bryndzu, dva kožené popruhy, deviatok z prasiat alebo za každé prasa (deviatkové) dva denáre; zoťať, upraviť a doviesť na pílu do Stropkova dva smrekové kmene súce na trámy alebo šindle. Urbárom z roku 1569 mali zvýšené dávky jahniat, teda každé desiate, pribudlo aj odovzdávanie dvoch veveríc (na Veľkú noc), napokon aj ručné práce pri údržbe kaštieľa v Stropkove.

Po porovnaní povinností valachov je zrejmé, že ich rozsah mierne narastal, čo iste nebolo príznačné len pre tretiu štvrtinu 16. storočia. Ak teda pripustíme, že povinnosti valašských domácností narastali aj v 15. storočí, tak pôvodnými, prvotnými povinnosťami valachov v 14. storočí bola daň a dvadsiatok z ovčiny, prípadne aj deviatok zo svíň. Povinnosti valašských domácností na humenskom panstve sú dobre zistiteľné vďaka urbáru z roku 1623. Vtedy každá valašská domácnosť hospodáriaca na celej usadlosti bola povinná zemepánom ročne: zaplatiť daň tri zlaté, tiež vajdovské 40 denárov; odovzdať dvadsatinu z čriedy oviec, najmenej však jeden kus, gbel ovsa, dvanásť kúr, desať vajec, deviatok zo svíň a medu, holbu masla, 500 šindľov, miesto zajaca šesť denárov, miesto jatočného dobytka 40 denárov. Narastanie povinností valašských domácností v druhej polovici 16. a v prvej polovici 17. storočia možno pozorovať aj na čičavsko – vranovskom panstve vďaka urbárom z roku 1585 a 1648. Zemepáni v 17. storočí vyžadovali aj iné, ďalšie povinnosti a nepochybne aj dostávali nové dávky, teda príjmy oproti stavu v 16. storočí. Jedinečnou povinnosťou tamojších valašských domácností bola v 16. storočí peňažná dávka miesto ubytovania a pohostenia zemepána, odkupovanie zemepánmi dodaného vína, dávky konopí súcich na pradenie a dávky jarabíc. V 17. storočí narastali najmä robotové povinnosti.

Valašské poddanské domácnosti od 14. až do druhej polovice 16. storočia neboli povinné platiť daň kráľovi, teda štátnu daň. Až snem rok u 1557 rozhodol o zdaňovaní aj rusínskych valachov. Avšak až snem v roku 1563 upresnil, keďže valasi nemajú obvyklé dedinské (roľnícke) domy, lebo bývajú na salašoch a chovajú početné stáda zvierať, zdaňujú sa polovičnou daňou. Odvtedy aj valašské domácnosti platili štátnu daň.

Pravoslávne náboženstvo bolo jediným náboženstvom rusínskeho, valašského obyvateľstva a jedným z typických znakov týchto obyvateľov na východnom Slovensku v 14. až 16. storočí. Vo valašských dedinách jestvovali charakteristické drevené pravoslávne kostoly, v ktorých vysluhovali bohoslužby pravoslávni farári, ľudovo zvaní baťkovia. Priame písomné správy o pravoslávnych farároch, v Užskej stolici sú od roku 1437. Hoci vo valašsko rusínskych dedinách severného Zemplína žili a pôsobili od 14. storočia, priame písomné správy o nich sa zachovali od konca 15. storočia. Iste je paradoxné, že najstarší zápis o zemplínskom baťkovi vznikol v Bardejove roku 1492 pri vypočúvaní zajatých zbojníkov a vyšetrovaní zbojstiev skupiny Fedora Hlavatého, s ktorou spolupracoval aj krásnobrodský baťko so svojimi komplicmi, šestnástimi spoločníkmi.

Základom živobytia baťkov bolo farské hospodárstvo (dom, záhrada a pozemky), ktoré poskytol zemepán, avšak farár s rodinou ho sám obhospodaroval. V 14. – 15. storočí farár nemal nijaké povinnosti k zemepánom ani ku kráľovi, v druhej polovici 16. storočia postupne dochádzalo k zmenám. Zemepáni stropkovského panstva okolo roku 1557 vyžadovali od baťka dodanie piatich prútených košov, každý v hodnote 62,5 denárov. Zemepáni čičavsko – vranovského panstva okolo roku 1585 vyžadovali a dostávali od baťkov jeden zlatý namiesto pohostenia, okolo roku 1648 aj remenný popruh. Povinnosti baťkov k zemepánom sa teda v 16. a 17. storočí zvyšovali. Baťkovia na humenskom panstve okolo roku 1623 odovzdávali jednotlivo zemepánom každý druhý rok jatočný kus dobytka a každý rok maslo alebo med.

Koncom 16. storočia sa aj uhorskí preláti a magnáti priklonili k úsiliu kráľovského dvora o zdanenie väčšieho počtu nesedliackych domácností, takže snem v roku 1596 stanovil aj zdanenie farárov, teda aj pravoslávnych baťkov. V zmysle toho aj pravoslávni farári v Zemplínskej stolici v roku 1601 platili krajinskú daň. Hoci je v cirkevných dejinách dobre známe uzavretie cirkevnej únie v Užhorode v roku 1646 medzi jágerským biskupom a 63 baťkami z Užskej, Zemplínskej a Šarišskej župy, dodnes sa nepodarilo presne zistiť, v ktorých dedinách tí baťkovia pôsobili. O dohode únie sa totiž nezachovala zápisnica, hoci pravdepodobne ani nevznikla. Napriek tomu je nepochybné, že časť baťkov pôsobila aj v zemplínskych dedinách, určite však na humenskom panstve, keďže jedným z iniciátorov uzavretia únie boli Drugetovci, zemepáni toho panstva.

Zástupcovia jágerského biskupa, jezuiti aj rímskokatolícki šľachtici baťkom sľubovali, že po uzavretí únie aj baťkovia budú mať podobne zabezpečené živobytie a také spoločenské postavenie aké mali rímskokatolícki farári. Tento lákavý prísľub sa však neuskutočnil. V rodinách pravoslávnych i uniatských baťkov bolo rozšíreným, takmer pravidelným javom, že synovia baťkov sa tiež stali farármi a spolu pôsobili v tom istom kostole či farnosti. Napríklad v Habure, v roku 1657 súčasne pôsobili dvaja baťkovia a v Stakčíne až deväť baťkov, ktorí s rodinami žili na farskom majetku. Len asi v tretine kostolov vysluhovali bohoslužby jediní baťkovia. Z hľadiska správy obecných záležitostí vo valašských dedinách treba doplniť, že výkon správy dediny bol súčasťou práv šoltýsov, avšak zúčastňovali sa na nej aj zástupcovia poddaných, teda prísažní. Napríklad v dedine Valkov okolo roku 1489 tradične pôsobili dvaja prísažní.

Na území osídlenom len valašským, resp. zväčša valašským obyvateľstvom jestvovali krajne či vojvodstvá a pôsobili v nich krajnici či krajňaci, resp. vojvodovia. Krajňa bola územnou časťou feudálneho panstva, zahrňujúcou okolo desať – dvadsať susediacich valašských, prípadne zväčša valašských dedín. Krajňu z poverenia alebo podľa dohody so zemepánom spravoval muž zvaný krajnik ako vrchnostenský správca, úradník. Krajne jestvovali zaiste už v 15. storočí, avšak ich jestvovanie, územný rozsah, činnosť a právomoci krajnikov v severných častiach Užskej a Zemplínskej stolice možno priamo skúmať od konca 15. storočia. V severnej časti stropkovského panstva jestvovala krajňa určite okolo roku 1557, kedy krajnik sídlil v dedine Veľkrop. Každý valašský šoltýs a každá valašská domácnosť mu v lete povinne odovzdávala po jednej hrude syra. Patril mu peňažný podiel valachmi preplácaného deviatku za svine, mohol užívať lúky opustených usadlostí. Krajnik mal právo súdiť šoltýsov a valachov za drobné priestupky, bitky, neoprávnené sťažnosti, zmrzačenie, zajatie niekoho a peňažné pokuty previnilcov patrili krajnikovi.

Krajnici boli zodpovední za včasné a úplné splnenie povinností šoltýsmi a valachmi zemepánom ako aj za vyplatenie krajinskej dane kráľovi. Krajne sa uplatnili aj ako územnosprávne celky v severnom Zemplíne nahrádzajúc čiastočne, resp. dočasne slúžnovské okresy. V 15. – 17. storočí jestvovali krajne aj v severnej časti humenského panstva, avšak súvislejšie doklady o nich sú zo 16. najmä 17. storočia. Rusíni sa od 16. storočia postupne poroľníčovali. Postupným sťahovaním na juh a západ sa usádzali v dovtedy slovenských dedinách, čím sa zväčšoval zemepisný priestor, ktorý obývali so starobylým slovenským obyvateľstvom. O prítomnosti Rusínov a zemepisnom rozsahu územia, na ktorom žili, spoľahlivo svedčia súhrnné dobové údaje o sídlach pravoslávnych farností okolo roku 1600.

Napriek niektorým zmenám živobytia Rusínov sa ani v 17. – 18. storočí podstatne nezmenila ich sociálna príslušnosť. Veľká prevaha Rusínov mala poddanskú príslušnosť s valašsko – roľníckym zamestnaním. Zvyšujúcu časť tvorili rusínski farári (baťkovia) so zvyčajne početnými rodinami. Takmer všetci žili v dedinských spoločenstvách. Jednotlivci, ktorí sa od 18. storočia usadili v mestečkách, osamotení rýchlo etnicky aj nábožensky splynuli s tamojším obyvateľstvom. V rusínskej spoločnosti chýbali remeselníci, obchodníci, učitelia aj šľachtici.

Použitá literatúra:
Ferdinand Uličný: Dejiny osídlenia Šariša. Košice 1990.
O pôvode Rusínov a ich spoločenskom vývine na Slovensku do 18. storočia.
In: Rusíni: Otázky dejín a kultúry. Prešov 1994.
Dejiny osídlenia Užskej župy. Prešov 1995.
Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce 2001.