Požadovať dodržiavanie zákonov nie je šou

Spoločensko-politické zmeny po roku 1989 urýchlili nielen vývin etnického vedomia slovenského národa, ale aj národnostných menšín na Slovensku. Odstránenie totalitného režimu a transformácia celého spoločenského systému, vari najväčšie premeny v národnostnom ohľade priniesli práve rusínskej národnosti. Obnovilo sa totiž hľadanie národnej a náboženskej identity Rusínov, ktorá bola na dlhé obdobie štyridsiatich rokov (1950-1990) umelo prerušená a umlčaná. Potieranie a negovanie viacstáročných kultúrnych a náboženských tradícií Rusínov na Slovensku má za následok jeho rapídny demografický úpadok, rozpad rusínskeho spoločenstva na dve národnostné orientácie a zúfalý zápas o zachovanie svojej identity.

Kým v Československu sa pod zámienkou internacionalizmu robili odnárodňovanie experimenty na úkor Slovákov, ako aj národnostných menšín, v tom čase sa budovala integrovaná západná Európa na princípoch takých hodnôt, akými sú ľudské práva: právo na etnicitu, právo na vlastnú kultúru, právo na identitu, právo na vierovyznanie a iné. V 36 krajinách Európy žije 337 etnických a národnostných menšín a počet ich príslušníkov dosahuje 103 miliónov osôb. Teda každý siedmy Európan je členom niektorej menšiny. To znamená, že Európa je domovom množstva rozmanitých tradícií a kultúr. Ochrana historických, regionálnych alebo menšinových jazykov, z ktorých niektorým hrozí postupný zánik, prispieva k zachovaniu a rozvoju európskeho kultúrneho bohatstva a tradícií. Používať regionálny alebo menšinový jazyk sa považuje za neodňateľné právo podľa zásad obsiahnutých v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach OSN a v duchu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rady Európy. OSN a Rada Európy si za svoj cieľ vytýčili zabezpečiť „univerzálnosť ľudských práv prostredníctvom noriem spoločných pre všetky členské štáty a na prospech všetkých bez ohľadu na to, kto sú a odkiaľ pochádzajú.“ Abstraktná univerzálna rovnosť ešte neznamená skutočnú rovnosť. Na jej realizáciu sú potrebné osobitné opatrenia, aby postavenie menšín a ich príslušníkov bolo porovnateľné s postavením väčšinového obyvateľstva. Tieto opatrenia neznamenajú privilégia pre menšiny, ale iba vyrovnanie šancí národnostných menšín s dominantným národom danej krajiny. Sú to osobitné opatrenia v prospech menšín predovšetkým v oblasti vzdelávania, kultúry, jazyka a náboženstva, ktoré sú zvlášť dôležité pre zachovanie národnej identity národnostnej menšiny.

SR vstupom do EÚ sa zaviazala dodržiavať Chartu regionálnych a menšinových jazykov, Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tak podporovať spoločné európske a kultúrne a jazykové dedičstvo i v súlade s Ústavou SR. Podľa týchto dokumentov právo používať regionálny alebo menšinový jazyk súkromí či na verejnosti je neodňateľným právom menšiny.

Samotná zrelá národná identita v žiadnom prípade nepredstavuje nebezpečenstvo narušenia integrity demokratického štátu ani cirkevného spoločenstva. Človek s kolísavou národnou identitou, človek, ktorý patrí sem aj tam, a vonkoncom teda nikam, človek pochopiteľne neistý netúži až tak po slobode rozhodovania, len po jasných príkazoch silnej autority, lebo tak sa vie zbaviť vlastných hmlistých pocitov slabosti a výčitiek svedomia. Otázkou zostáva, či takýto človek môže byť zárukou demokratickej budúcnosti nás všetkých a stability cirkevného spoločenstva.

Ak uznávame, že etnicita, kultúra, jazyk a náboženstvo sú hodnoty, ktoré treba zachovávať, pestovať a rozvíjať, musíme rešpektovať aj to, že etnicita, kultúra, jazyk a náboženstvo toho druhého človeka alebo spoločenstva je tiež hodnotou, ktorú treba zachovať, pestovať a rozvíjať.

11.10.1962 bol zvolaný II. vatikánsky koncil, pápežom Jánom XXIII., ktorý vydal 16 dokumentov. V Kódexe Kánonov Východných Cirkví (CCEO) a v Dekréte o východných katolíckych cirkvách je priznané právo východným kresťanom na vlastné farnosti, hierarchiu, oznamovať pastierom cirkvi svoje duchovné potreby, priania a názory na veci týkajúce sa dobra cirkvi. Povinnosť, že si majú navždy zachovať svoj obrad a spôsob života, a ak sa od neho odchýlili niečou vinou, majú sa vrátiť k starootcovským tradíciám. „Svjaščeniky“, ktorí prichádzajú do styku s východnými kresťanmi majú získavať vedomosti o obrade, tradíciách, živote, povahe a ich jazyku. Veriacim prislúcha, aby práva, ktoré v cirkvi majú, si vymohli a obhájili u príslušného cirkevného úradu podľa práva.

Rusínska národnostná menšina predstavuje etnicky veľmi zreteľnú a vzhľadom na svoju kultúru identitu a náboženské tradície, veľmi významnú etnicitu, ktorá rozhodujúcim spôsobom dotvára jedinečnú multietnickú a multikulturálnu kvalitu Slovenska.

Naši národní buditelia A. Duchnovič a A. Pavlovič i blahoslavení vladykovia P. Gojdič a V. Hopko celý svoj život zasvätili, trpeli a zomreli za ľudské práva svojich veriacich. Či azda, nebola to hodná obeť nás, ich nehodných potomkov?

„Kto to dnes žiada, aby Rusíni slovensky jazyk za svoj prijali? Veď oni majú svoj rusínsky krásny jazyk“ (Slov. nár. noviny, 6.3.1846, Ľ. Štúr).

"Svidnícka farnosť - nová reality šou?" (Podduklianske noviny č.13, viď tiež www.rusyn.sk - aktuality, 31.3.2005). Zaujímavosťou okolo spomínaneho članku nie je len fakt, že pán poslanec NR SR sa v nej vyjadruje z funkcie kurátora - člena hospodárskej rady gréckokatolickej farnosti vo Svidníku, ale aj skutočnosť, že reakcia RO vo Svidníku nebola zverejnená v internetovskom vydaní PN č.14, napriek tomu, že v tlačenej papierovej podobe novín existuje.
www.rusyn.sk