Pravoslávni: Katolíci sa odklonili od pôvodného učenia

 

Katolícka aj pravoslávna cirkev tvrdia, že k sebe majú blízko, isté napätie ale existuje kvôli násilnej likvidácii gréckokatolíkov po 2. svetovej vojne.  K pravoslávnej cirkvi, ktorú podľa tvrdení jej predstaviteľov vnútorne riadi priamo Duch Svätý, sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 na Slovensku prihlásilo viac ako 50-tisíc ľudí. Jej štatutárom je „Jeho Vysokopreosvietenosť Ján, arcibiskup prešovský a Slovenska“, ktorý je zároveň šéfom Metropolitnej rady, správneho orgánu cirkvi. Druhým arcibiskupom je „Jeho Vysokopreosvietenosť Juraj“, pôsobiaci v michalovsko-košickej eparchii. Kým viaceré zdroje uvádzajú, že cirkev ako taká vznikla odtrhnutím sa od Ríma, ona to označuje za historický omyl. Na jej webstránke sa uvádza, že „miestne pravoslávne cirkvi neboli nikdy podriadené Rímu, hoci rímsky patriarcha ako biskup prvého hlavného mesta Rímskej ríše sa tešil veľkej autorite. Právny vzťah východných patriarchov k rímskemu bol rovnaký, aký bol ich vzťah medzi sebou. Nebol to vzťah podriadenosti, ale rovnosti.“
 

Rozkol kvôli novinkám
Hovorca pravoslávnej cirkvi na Slovensku Milan Gerka tvrdí, že informácie o ich údajnom odtrhnutí sa šíri katolícka cirkev. „V skutočnosti sa odtrhli oni. Ak si niekto pozrie naše učenie, zistí, že naša cirkev dnes učí všetko tak, ako to bolo v pôvodnej cirkvi. Ostatné sa od tohto učenia odklonili, čiže sú v rozpore s pôvodnou praxou. My sme za dvetisíc rokov nezmenili nič. RKC tvrdí, že Duch Svätý pochádza od Boha Otca aj Syna, my veríme, že len od Otca. To bol jeden z dôvodov schizmy medzi východom a západom.“ V roku 1054 skutočne nastal veľký cirkevný rozkol. Rímsky patriarcha zrazu stál sám proti štyrom – carihradskému, alexandrijskému, antiochijskému a jeruzalemskému. Tým sa nepáčili pomery v rímskej cirkvi – postavenie pápeža, odpustky, čiže vykupovanie sa z hriechov, zavádzanie latinčiny, povinný celibát kňazov, snahy o prijímanie pod jedným spôsobom a  ďalšie veci. Hovorca Milan Gerka vysvetľuje, že to bolo logické, keďže „katolíci začali všetko podriaďovať Rímu, čo v prvom tisícročí neexistovalo.“  Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“
 

Neomylný pápež?
Na otázku, či je pravoslávna cirkev jediná pravá, Gerka odpovedal, že je v nej úplná pravda. „Ak iné cirkvi učia isté veci inak ako my, a je to v rozpore s autentickým učením, logicky sú takéto nánosy deformáciami a nepravdami. Napríklad odpustky – ak človek úprimne ľutuje svoje hriechy, sú mu odpustené, určite za ne nemusí niečím platiť. Podľa nás tiež neexistuje očistec. To, či bude človek po smrti účastný na radosti alebo utrpení, záleží na tom, ako žil.“ Podľa Kováčika je „vzťah medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou ten najbližší, aký medzi kresťanskými cirkvami existuje. Spájajú nás najmä sviatosti, ktorých majú obe cirkvi plný počet, teda sedem. Nevyriešenou ostala otázka postavenia pápeža. Aj tu však už niekoľko rokov prebieha intenzívny dialóg.“ Gerka blízky vzťah aj dialóg o postavení pápeža potvrdzuje, „ten však ešte ani zďaleka nie je na konci. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov. Neomylná môže byť len cirkev ako celok, nie jednotlivec.“ Zaujímavo v tomto kontexte pôsobia slová pápeža Jána Pavla II., ktorý kedysi v posynodálnej apoštolskej exhortácii uviedol: „Zasvätený život neprekvitá len v lone katolíckej cirkvi, zachováva si osobitnú životnú silu v mníšskej tradícii pravoslávnych cirkví ako podstatný rys ich totožnosti a vzniká či znovu sa objavuje aj v cirkvách a spoločenstvách, ktoré vznikli z reformácie. Vedomie tejto skutočnosti stáva sa impulzom ekumenizmu.“
 

Likvidácia gréckokatolíkov
Veľké problémy medzi našimi katolíkmi a pravoslávnymi vznikli po 2. svetovej vojne, keď sa moci ujali komunisti. Priznáva to aj hovorca KBS Kováčik. „Slovensko je poznačené napätým vzťahom po násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, v ktorej podstatnú rolu zohrala moc a arogancia štátu či centrály v ZSSR, čo sa vážne dotklo aj nášho vzťahu k pravosláviu. Veríme však, že postupom času sa tieto rany zahoja.“ Historik Martin Lupčo v časopise Klub vojenskej histórie Beskydy uvádza, že pod termínom „pravoslavizácia“ možno rozumieť „masovú kampaň v rokoch 1950 – 1954, ktorej hlavným cieľom bolo uskutočniť prechod gréckokatolíckych veriacich k pravosláviu. Išlo o súhrn politických, právnych, administratívnych a represívnych opatrení smerujúcich k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi a k jej nahradeniu pravoslávnou cirkvou.“ Príčiny podľa neho treba hľadať v povojnovej politike Moskvy. Situácii nepomohla ani ŠtB, ktorá gréckokatolíckych kňazov obvinila z kontaktov a spolupráce s Ukrajinskou povstaleckou armádou, známou pod termínom banderovci. Pravoslávnym pripadol vtedajší majetok gréckokatolíckej cirkvi, jej duchovní boli internovaní, väznení, či násilne vysťahovaní. Gréckokatolícka cirkev bola štátom opätovne uznaná až v roku 1968.
 

Milan Gerka problém nepopiera. „Komunisti nám v tomto urobili medvediu službu. Ich cieľom bolo oslabiť vplyv katolíkov, ku všetkému pristupovali násilne.“ V materiáli pod názvom Zlomové obdobia pravoslávnej cirkvi v polovici 20. storočia, ktorý pravoslávni vydali pre veriacich oboch cirkví, sa uvádza, že pravoslávni hierarchovia boli len za dobrovoľný, určite nie násilný prechod gréckokatolíkov do ich cirkvi.
 

Podľa spomínaného materiálu napätie medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi vzniklo ešte v časoch Rakúsko-Uhorska. „Náš veriaci ľud, v snahe zachovania svojej viery a národnej identity, zápasil so všetkým cudzím, ktoré mu bolo administratívne násilne vnucované zo strany štátnej správy i vtedajšieho vedenia gréckokatolíckej cirkvi,“ píšu pravoslávni. „Nechcel sa dať pomaďarčiť, maďarské školy, ako aj snahu o zavedenie maďarského bohoslužobného jazyka pokladal za neprijateľné. Určitá časť vtedajšieho gréckokatolíckeho duchovenstva... bola po kultúrnej i spoločenskej stránke značne pomaďarčená.“ Na inom mieste sa píše, že „vážnym motívom pri prechode gréckokatolíkov do pravoslávnej cirkvi bola aj skutočnosť, že v tom čase sa mnohí gréckokatolícki duchovní viac starali o hospodárenie na cirkevnom majetku a menej pozornosti venovali kultúrnemu a duchovnému rastu národa.“
 

Milan Gerka dodáva, že po vojne sa situácia otočila. „Kým kedysi chceli katolícki Habsburgovci tvrdo ovládnuť teritórium, ktoré duchovne nespadalo pod Rím, neskôr sa Moskva usilovala o opak – duchovnú nadvládu nad Vatikánom. Len preto, lebo si z neho spravila ideologického nepriateľa. Pravoslávie komunisti zneužili na realizáciu tejto myšlienky.“
 

Rozdiely medzi RKC a pravoslávnymi
- podľa RKC Duch Svätý pochádza od Boha Otca aj Syna, podľa pravoslávnych len od Otca
- pravoslávni neuznávajú pápeža ako najvyššiu autoritu, odmietajú jeho neomylnosť v otázkach viery a mravov
- RKC hovorí o dedičnom hriechu, pravoslávni používajú iný termín – prarodičovský hriech
- pravoslávni neuznávajú odpustky ani existenciu očistca
- celibát u pravoslávnych duchovných je dobrovoľný 
 

 Karol Sudor

Zdroj:  http://www.sme.sk/c/6038168/pravoslavni-katolici-sa-odklonili-od-povodneho-ucenia.html