Pravoslávny kňaz Ján Sovič: Pokánie oživuje, kým hriech človeka umŕtvuje. 

Dokáže otráviť celý život

„Nepodceňujme hriech,“ hovorí pravoslávny duchovný zo Svidníka. „Hlas Jána Krstiteľa vyzývajúci na pokánie musí stále rezonovať v našich srdciach.“

Ján Sovič (72) pochádza z Obručného v okrese Stará Ľubovňa. Po vysokoškolskom štúdiu na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove a po vysviacke za kňaza pôsobil desať rokov v Mikovej, neskôr vo Svidníku, kde dodnes žije. S manželkou má dvoch synov a dve dcéry, ako aj štyri vnučky a dvoch vnukov.

Na jednej kázni počas svätej liturgie ste povedali, že ten, kto nepracuje, nech ani neje. Ako ste to mysleli?
To sú slová svätého apoštola Pavla, ktorý veľmi dobre vedel, čo hovorí. Týka sa to ľudí, ktorí sú fyzicky zdatní, schopní, zdraví, ale na druhej strane sú možno leniví a nemajú pracovné návyky. Ľudia, ktorí nevytvárajú nejaké hodnoty, nemajú právo podieľať sa na ich konzumovaní. Nechcem byť konkrétny, ale ide o tých, ktorí sa roky rokúce ani len nezamysleli nad skutočnosťou, že sú nezamestnaní. Radšej budú na ulici, len aby akosi prežívali v istom stereotype. Jednoducho povedané, nevedia sa pohnúť z miesta.

Chcem tým obrazne povedať, že je potrebné z mlyna nielen vynášať, ale tam aj donášať. Samotný apoštol Pavol pracoval, a nielen on. Väčšina apoštolov bola rybármi, tvrdo pracovali, aby zabezpečili svoje rodiny. I sám Isus Christos vypomáhal v tesárstve, pretože jeho formálny otec a Máriin ochranca Jozef sa venoval tomuto remeslu. Je logické, že ten, kto chce žiť dôstojne, musí hľadať spôsoby, ako sa zamestnať a nehľadať výhovorky a dôvody na to, aby nepracoval.

Má v dnešnej súčasnosti šancu na prácu každý, kto chce naozaj pracovať?
Nazdávam sa, že kto chce pracovať, prácu si nájde. Môžeme nadávať na súčasnosť, že je taká alebo onaká, ale ten, kto je aspoň trochu iniciatívny a do istej miery aspoň trochu priebojný, tak si zamestnanie nájde. A s ňou aj zdroj obživy, aby mohol žiť dôstojne.

Keď je človek dlhšie nezamestnaný, môže to do jeho rodinných vzťahov vnášať napätie, neraz dochádza k situáciám ako nevera či alkoholizmus. Ako to riešiť?
Odporúčam začať pokáním, ktoré je návratom ku Christovi, k Bohu. Veľmi názorný príklad môžeme vidieť v pokání u márnotratného syna. A vidíme, ako reaguje otec, ktorý symbolizuje samotného Otca Nebeského, jeho lásku, ktorá mu nič nevyčíta. Z toho vyplýva, že pokánie je v našom živote veľmi dôležité, pretože sme len ľudia, ktorí nežijú v akomsi inkubátore, ale v reálnom svete, ktorý je plný zla, pokušenia, a ako hovorí svätý evanjelista Ján: „Kto by si myslel, že je bez hriechu, je luhár a niet v ňom pravdy.“

Všetci hrešíme, a ako hovorí svätý Ján Zlatoústy: „Nie v tom je tragédia, že hrešíme, ale v tom, že nečiníme pokánie.“ Svätí Otcovia hovoria o pokání ako o novom krste. Bez neho niet spasenia. O pokání veľmi naliehavo hovoril aj Ján Krstiteľ pri rieke Jordán a na jeho slová nadviazal aj sám Isus Christos: „Čiňte pokánie, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“

Pokánie je pre každého z nás veľmi aktuálne. Kto ho zanedbá, môže sa z neho stať unášaný oblak až tornádo, ktoré dokáže napáchať veľa zla. Práve obrátenie, vyznanie hriechov a ich oľutovanie brzdí človeka a redukuje jeho nevhodné správanie, umožňuje mu kráčať správnym smerom. Je potrebné a nevyhnutné pre náš každodenný život. Pokánie oživuje, kým hriech človeka umŕtvuje.

Čo robiť, ak má niekto pred spoveďou strach?
Ak má niekto strach, môžeme hovoriť o istom prejave zodpovednosti, uvedomení si, že ide o vážnu vec, ale už je na konkrétnom človeku, aby to zvládol sám. Samozrejme, k dispozícii je mu kňaz, aby ho usmernil, poradil mu a podobne. Ale aj dieťa, keď učíme chodiť, ono samo musí urobiť prvé kroky. Ja mu môžem byť nápomocný, môžem ho pridržiavať z oboch strán, ale kroky musí urobiť samotné dieťa.

Aj v tejto situácii je potrebné odhodlanie človeka, jeho záujem uvedomiť si svoj hriešny stav a prejaviť ľútosť nad doterajším spôsobom života, túžbu zmeniť sa a napraviť ho. Lebo v opačnom prípade, ako hovorí sám Christos: „Keď sa nepokajáte, zomriete vo svojich hriechoch.“ A to je čosi strašné.

Nepodceňujme hriech, lebo hriech je ako kvapka kyanovodíka, dokáže otráviť celý život. Pokánie je jediný hojivý balzam na našu dušu, ktorá je zjazvená ranami hriechu. Výzva na pokánie neskončila tým, že Jánovi Krstiteľovi bola odťatá hlava a bol akoby umlčaný. Hlas Jána Krstiteľa musí stále rezonovať v našich srdciach.

Ako možno, samozrejme, s Božou pomocou, hriech v našom živote eliminovať, prípadne prekonať a nadobro ho odstrániť?
Poznám prípad jedného človeka, ktorý abstinoval desať rokov, no potom sa z neho stal ten istý alkoholik, akým bol predtým, lebo alkoholizmus je svojím spôsobom nevyliečiteľný. Ak sa niekto spolieha na Prednú Horu alebo psychiatriu, že tam ho vyliečia, tak to nie. Musíš sám sebe povedať to, čo si povedal spomínaný márnotratný syn: „Vstanem a vrátim sa k svojmu otcovi.“ Nebudem piť, nebudem hrať na automatoch, vzchopím sa a zamestnám sa, lebo ináč ma môj zlozvyk unesie niekam do neznáma, kde je istá už len smrť.

Nikto za nás neurobí tieto podstatné veci, hoci duchovný dokáže podať pomocnú ruku a byť nápomocným. No začať musíme od seba.

Prečo je také dôležité, aby súčasťou správnej životnej cesty bola aj účasť na bohoslužbách v chráme?
Svätý apoštol Pavol hovorí, že „niekedy robím to, čo nechcem“. Nerobím to ja, ale robí to hriech, ktorý je v mojich údoch. Ten bojuje proti mojej mysli. Všetci sme premáhaní týmto pokušením, akýmsi pohodlím života. Myslíme si, že je lepšie trochu si pospať, a návštevu chrámu z týždňa na týždeň odďaľujeme. Koľko je takýchto nepraktizujúcich kresťanov. Deň za dňom ubieha ani sa nenazdáme a človek si odvykne od chrámu i modlitby.

My potrebujeme vieru, ktorá je praktizujúca, aby sme Boha milovali – ako sa píše v Svätom písme – nie jazykom, ale skutkom. Ísť do chrámu Božieho aspoň v nedeľu je žiaduce, lebo človek je materiálno-spirituálna bytosť. ,,Naša duša je od prírody kresťanskou a túži po Bohu, po tomto duchovnom pokrme,“ hovoril Tertulián. My ľudia potrebujeme nielen pokrm v podobe každodenného chleba, ale taktiež aj chlieb duchovný. Tak ako povedal Christos: „Človek je živý nielen chlebom, ale aj slovom Božím.“

Je na veľkú škodu, keď si človek myslí, že si poradí sám so sebou, nemusí ísť do chrámu a pomodlí sa radšej sám v pohodlí domova a všetko bude super. Svätá liturgia sa nedá ničím nahradiť, lebo tam je prítomný eucharistický Christos. Keď ho už aj osobne neprijme, je dôležité na svätej liturgii aspoň participovať, rozjímať. Ako spievame počas cherubínskej piesne: „Odložme popečenie“, teda odložme svetské starosti, skoncentrujme sa na iné myšlienky, nepremýšľajme len o márnostiach tohoto sveta.

Lebo raz príde hodina smrti, keď každý pocíti, že bez Isusa Christa je človek úbohý. Tam nezachráni manžel manželku a naopak, ani deti svojich rodičov či rodičia svoje deti. S touto situáciou sa musí vyrovnať každý sám, keď už odchádza z tela, aby prešiel podľa slov apoštola Pavla do života iného začiatku.

S manželkou ste vychovali štyri dnes už dospelé deti. Čo by ste poradili dnešným rodičom?
Všetko je o výchove – čo zaseješ, to požneš. Ako vychováš, tak máš. Keď nebudeme vychovávať my, napríklad aj v tom religióznom duchu, tak bude naše deti vychovávať ulica. Každé dieťa potrebuje vzor. Keď ho nenájde u svojich rodičov, tak hľadá u iných, ktorí by naňho urobili dojem.

Vychovávať však môže len ten, kto je sám vychovaný. Nezapálenú sviečku možno zapáliť len od horiacej sviečky. Nič nepôsobí výchovnejšie, ako sila príkladu. Peniazmi charakter nevychováš.

Medzi vaše obľúbené osobnosti svätého života patrí čudotvorec Nikolaj Mir Likijsky. Prečo?
Oslovilo ma najmä jeho milosrdenstvo. Išlo o človeka, ktorý sa dokázal rozdávať a pomáhal ľuďom. Miloval nielen jazykom, ale aj skutkom. V tom je pre mňa vzorom človeka, pre ktorého žiť bol Christos. Pre ľudí jemu podobných je smrť ziskom. On všetko, čo mal, rozdal a najväčším bohatstvom bol preňho sám Spasiteľ. Kiežby sme boli všetci takí. Lebo ako sa hovorí, že blahodarnejšie je dávať, než brať.

Spomeniete si pri hodnotení svojej duchovnej cesty na nejaké úskalia, ktorým ste museli čeliť?
Každé povolanie a poslanie, rovnako tak aj kňazské, je zložité. Hoci na prvý pohľad sa môže niekomu zdať jednoduché, lebo nie je náročné na fyzickú prácu. Ale práve práca s ľuďmi je často komplikovaná.

Náročný bol napríklad rok 1968, hoci ja osobne som to nejako konkrétne nepociťoval, lebo som ešte nebol kňazom. Ale Boh ma potom navštívil inými pokušeniami. Viem, o čom hovorím, ale nechcem zachádzať do detailov. Vďaka Bohu, že títo ľudia, ktorí mi spôsobovali nepríjemné veci a zlo, sa mi nakoniec ospravedlnili.

Najdôležitejšia je pre mňa viera v Christa, ktorý ma posilňuje. Nielen ja, ale každý, kto sa rozhodol kráčať cestou služby, urobil tak preto, že si zamiloval Boha. Od lásky k Bohu sa odvíjajú aj ďalšie benefity, ktoré človeka tešia. Viem, komu som uveril, a v ňom mám zmysel života. Ako všetci vieme, život raz určite pominie, ako spievame počas liturgie: „Život svoj Christu Bohu odovzdáme.“ Usilujem sa preto, aby som raz mohol byť účastný na večnej radosti.

Bol by som rád, keby sa zo všetkých nás veriacich stali praktizujúci kresťania, aby sme prinášali ovocie lásky, milosrdenstva a svojím životom dokazovali, že v nás žije Christos. Aby sme vo svete takýmto spôsobom Christa prezentovali a kázali o ňom. Aby sme neostali len pri teórii, ale išli ďalej a poznávali stále väčšie veci.

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/183040/pokanie-ozivuje-kym-hriech-cloveka-umrtvuje-dokaze-otravit-cely-zivot