Pre sninský kaštieľ bolo 20. storočie zaťažkávajúcou skúškou

 

Kaštieľ v Snine si v priebehu 20. storočia užil svoje. Noblesná budova sa v priebehu vojen menila na lazaret, sídlilo v ňom riaditeľstvo Zemplínskeho lesného hospodárstva, ale v katastrofálnych podmienkach tu v internáte bývali siroty zo Sninského okresu poznačené II. svetovou vojnou. O tom, čím si kaštieľ prešiel v 20. storočí, vie zaujímavo rozprávať regionálny historik Miroslav Buraľ, ktorý len pred nedávnom ukončil svoj výskum.

 

SNINA. Regionálny historik Miroslav Buraľ pokračuje v skúmaní histórie sninského kaštieľa. Po desiatkach hodín strávených nad archívnymi materiálmi prináša ucelený obraz o využití kaštieľa v 20. storočí.

 

V kaštieli sa schádzala smotánka a konali sa bály

„Skúmal som 20. storočie, teda obdobie po grófoch, po tých veľkých vlastníkoch. Mala ho účastínna spoločnosť, súkromný vlastník, štát a nakoniec samospráva. Tomu zodpovedalo aj  využitie, ktoré bolo pestré,“ uviedol Buraľ. „V prvej polovici 20. storočia bol kaštieľ vo vlastníctve Zemplínskeho lesného hospodárstva, ktoré sa zaoberalo lesnou činnosťou v okolí Sniny. V kaštieli mali riaditeľstvo, ale aj byty pre zamestnancov vrátane riaditeľa. Keďže vtedajší riaditeľ Ing. Pap bol spoločensky, politicky a kultúrne veľmi angažovaný človek, tak sa stal kaštieľ miestom stretávania sa  smotánky, konania rôznych bálov. Žiaľ, archívnych materiálov z obdobia Zemplínskeho lesného hospodárstva nie je veľa, respektíve sú to len útržky, správy, ktoré sa nachádzajú v štátnom archíve v Košiciach, niektoré dokonca až v Prahe,“ vysvetlil Buraľ. „Treba povedať, že kaštieľ neminula I. a II. svetová vojna, bol v tých časoch využitý ako nemocnica či lazaret, dodal.

 

Internát pre siroty z okresu Snina

„Obdobie druhej polovice 20. storočia je spojené so školstvom. Bola tu najprv Ruská štátna škola do roku 1953. V kaštieli jednak prebiehalo vyučovanie, ale bol tam aj školský domov pre sociálne slabšie deti s vojnou postihnutých obcí okresu Snina. Niekedy sa to uvádzalo ako rekreačné stredisko, ale bol to v podstate školský domov vo veľmi zlých podmienkach,“ povedal. „ Z tej dokumentácie je vidno, že kaštieľ bol vybrakovaný. Rozbité okná, piecka, zbité provizórne postele. Bývali tu väčšinou siroty,“ dodal. „Priznám sa, mňa prekvapilo, keď som prechádzal zoznamy ubytovaných žiakov, že mnohých týchto ľudí ešte poznám. Čiže zaujímavá história tohto kaštieľa je v tom, že je to živá história a za tými ľuďmi sa dá chodiť a môžu spomínať,“ zdôraznil Buraľ.

 

Škola a zasa škola

„Následne tu bola 11-ročná stredná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským, potom aj so slovenským, ale v roku 1960 odtiaľ odišla do nových priestorov. Potom začína obdobie, keď tu bola znova škola, ale poľnohospodárske učilište“ povedal. „ Práve v období, keď ho táto škola mala vo vlastníctve, tak tento kaštieľ prešiel rozsiahlou generálnou opravou interiéru. Opravili sa svetlá, elektrika, fasáda, strecha. Našťastie, tá generálna oprava nezmarila architektonické hodnoty tohto kaštieľa rôznymi prístavbami, prestavbami či búraním. Múry sú tu hrubé, majú 1,2 metra, tak to, našťastie, nebolo jednoduché,“ dodal s úsmevom. „Po skončení pôsobenia školy v roku 1993 – 1995 prechádza na chvíľu do rúk súkromného vlastníctva. Vtedy sa začal kaštieľ staticky upravovať a posledná etapa je spojená so samosprávou mesta Snina v roku 2012 – 2013. Je znovu ozdobou mesta,“ uzavrel. 

 

(korn, foto: korn)

 

Zdroj: http://www.slovenskyvychod.sk/sk/index.php/spravodajstvo/3147-pre-sninsky-kastiel-bolo-20-storocie-zatazkavajucou-skuskou