Prečítali sme za Vás: Dramatický boj o Podkarpatsko

Jedným z fenoménov medzivojnového Československa sa nesporne stala Podkarpatská Rus. Išlo o územie veľké približne ako štvrtina dnešného Slovenska, s rozlohou 12 617 štvorcových kilometrov. O jej začlenení do nového štátu v strednej Európe sa rozhodovalo pred 90 rokmi.

Územie pod horským masí­vom Východných Karpát malo v histórii viacero pomenovaní, ktoré odzrkadlbvali dobu a politicko-právne pomery. Do jesene 1918 sa nazývalo Uhor­skou Rusou. Po páde habsburskej monarchie nová budapeštianska vláda grófa Mihálya Károlyiho ponúkala Rusínom autonómiu Ruská Krajná, ktorú aj formálne zriadila zákonom z 21. decembra 1918. Termínom „krajná" sa do­vtedy označovalo okrajové územie Uhorského kráľovstva. V ČSR sa premenovalo na Podkarpatskú Rus. Autonómny útvar, ktorý tu vznikol v októbri 1938, sa takmer pol roka nazýval Karpatskou Ukrajinou. Pod tým istým menom figuroval dva dni ako samostatný štát, kým ho neokupovalo Madársko. Ako jeho súčasť nieslo toto územie názov Kárpátaljai terúlet, skrátene Kárpátalja - Karpatské teritórium. Po príchode Červenej armá­dy na jeseň 1944 začali tamojší komunisti používať výraz Zakarpatsko, Zakarpatská Ukrajina. Po pripojení k Sovietskemu zväzu (oficiálne od januára 1946) dostala názov Zakarpatská oblasť Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.

Rusíni, Rusi či Ukrajinci?
Velkým problémom a súčasne tragédiou podkarpatskoruského obyvatelstva bola jeho neujasnená etnická príslušnosť. Do roku 1918 uhorská vláda nepodporovala rast národného vedomia nemaďar­ských etník. No kým napríklad Slováci bojovali za zachovanie svojho národa, rusínski obyva­telia, ktorým chýbali výrazné osobnosti, sa viazali najmä na cirkev. Rozhodujúca bola nábo­ženská príslušnosť. Rusíni sa hlásili ku gréckoka­tolíckemu vierovyznaniu a od začiatku 20. storočia postupne aj k pravosláviu. Obe konfesie vytvárali pre nich aj akési konfesionálno-etnické zázemie, v kto­rom však prevládala náboženská zložka ich identity. Po zrode ČSR získali tamojší obyvatelia možnosť národne sa obrodiť a slobodne rozvíjať svoju národnosť. V tej chvíli však vzni­kol zásadný problém. Ku ktorej národnosti vlastne patria?

********
Kto žil za riekou Uh
V roku 1921 v 487 obciach a mestách Podkarpatskej Rusi žilo 604 593 obyvate­ľov, z toho najviac Rusínov - 372 500. K Maďarom sa hlásilo 103 690 občanov, k Židom 79 715, k Čechom a Slová­kom 19 775, k iným národ­nostiam (Nemci, Rumuni, Poliaci) 22 051.
********

Rusíni sa hlásili ku gréckoka­tolíckemu vierovyznaniu a od začiatku 20. storočia postupne aj k pravosláviu. Obe konfesie vytvárali pre nich aj akési konfesionálno-etnické zázemie, v kto­rom však prevládala náboženská zložka ich identity. Po zrode ČSR získali tamojší obyvatelia možnosť národne sa obrodiť a slobodne rozvíjať svoju národnosť. V tej chvíli však vzni­kol zásadný problém. Ku ktorej národnosti vlastne patria?

Časť inteligencie a nepočetnej politickej špičky sa hlásila k ukrajinskej národnosti. Išlo zväčša o ľudí z najvýchodnejších oblastí republiky, ktorí prichádzali do kontaktu s Ukrajincami v Haliči už pred rozpadom monarchie. Iná skupina inteligencie inklinovala k ruskej kultúrnej, ba i etnickej orientácii, tá sa však zmenšovala. Početná časť sa považovala za samostatnú rusínsku národnosť, ktorú v dobovej terminológii nazývali „ruskou". Rôznorodá kultúrna a etnická orientácia inteligencie miatla obyčajné obyvateľstvo, ktoré sa i v medzivojnovom období radšej pridŕžalo svojej viery ako neistej, meniacej sa národnosti. Kolko ľudí sa hlásilo k Rusí­nom, k Ukrajincom alebo k Ru­som za prvej republiky, sa nedá zistiť. Čs. vláda totiž pri sčítaniach obyvatelstva v rokoch 1921 a 1930 uvádzala iba ruskú národnosť, do ktorej zahŕňala všetky tri orien­tácie. Sama sa stavala k volbe národnosti indiferentné, v snahe nikomu nekrivdiť. Vývoj v medzivojnovom ob­dobí však dokazoval všeobecnú nespokojnosť s daným stavom. Ani jedna z orientácií nebola spo­kojná, lebo nezískala dominantné postavenie, nedokázala presadiť sebou preferovaný jazyk do všet­kých škôl a úradov. V úradnom styku nielen vďaka Čechom, ktorí sem prišli pracovať, ale aj vinou neujasnenosti etnických otázok sa presadzovala čeština. Miestna inteligencia všetkých troch orientácií zakrátko kritizovala Prahu, že využíva jazykové zmätky a odnárodňuje rusínske obyvateľstvo. Olej do ohňa prilievala maďarská iredenta, ktorá sa usilovala o pripojenie Podkarpatskej Rusi k Maďarsku.

Zložitá cesta do ČSR
Rusínska politika, ak sa dá o nej na konci prvej svetovej vojny vôbec hovoriť, v posledných októbrových dňoch a v novembri 1918 uvažovala o niekoľkých variantoch štátoprávneho usporiadania krajiny. Počas búrlivých týždňov, ktoré nasledovali po tom, čo posledný minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska gróf Gyula Andrássy prijal mierové podmienky prezidenta USA Woodrowa Wilsona, sa zrodilo viacero štátoprávnych koncepcií. Prvou bola autonómna súčasť Maďarskej republiky - Ruská Krajná, druhou samostatný štát Uhrorusínia, ktorú navrhovali vytvoriť americkí Rusíni a začleňovali do nej aj územie celého východného Slovenska. O samostatnom štátnom útvare - Karpatskej Rusi uvažovali Rusíni žijúci na severovýchodnom Slovensku, ktorí do nej chceli pribrať aj túto oblasť Slovenska. Ďalšími variantmi bola súčasť zjednotenej Ukrajiny alebo Ruskej ríše. Pripojenie k Československu bolo z časového hľadiska až posledne zvažovanou možnosťou. Najvplyvnejší činitelia rusínskeho kultúrneho a politického života totiž podporovali zotrvanie krajiny v zdemokratizovanom Maďarsku a len postupne upúšťali od tejto alternatívy.

Keď padli iné varianty, miestna reprezentácia začala pod vonkajším tlakom rokovať o začlenení svojho územia do ČSR. K tomuto rozhodnutiu prispelo čs. vojsko, keď obsadilo metropolu Podkarpatskej Rusi Užhorod. Rovnako aj americkí Rusíni, ktorým padol plán samostatnej Uhrorusínie, a Rusíni zo severovýchodného Slovenska, ktorí sa spoliehali na slovanskú vzájomnosť i dobré skúsenosti so Slovákmi z čias habsburskej monarchie. Mladý advokát žijúci v USA Grigorij Žatkovič, ktorého poverila Americká národná rada Uhrorusínov rokovať s profesorom Tomášom G. Masarykom o pripojení k ČSR, v proklamácii napísal: „Uvedomujeme si, že týmto spôsobom budeme časťou dobre organizovaného štátu, s ktorým sa môžeme ľahko dohovoriť obapolne zrozumiteľným jazykom, ktorý nám zabezpečí autonómiu..." Podobne uvažovala aj Karpatskoruská národná rada v Prešove na čele s právnikom Antonom Beskidom. Žatkovič i Beskid sa vo februári 1919 zúčastnili na rokovaniach Parížskej mierovej konferencie ako členovia čs. mierovej delegácie, kde potvrdili ochotu Rusínov žiť v spoločnom štáte s Čechmi a Slovákmi. Súhlas sa očakával aj od Uhroruskej národnej rady v Užhorode a Ruskej národnej rady v Chuste.

Ôsmeho mája 1919 sa v Užhorode konala schôdza všetkých troch najvýznamnejších domácich národných rád - užhorodskej, prešovskej a chustskej. Zhromaždeniu predsedal gréckokatolícky kňaz Augustín Vološin. Účastníci sa rozhodli, že vytvoria jednotnú Centrálnu ruskú národnú radu, ktorá sa ešte v ten deň vyslovila za pripojenie k ČSR. Do Prahy vyslala 105-člennú delegáciu, ktorú viedli Beskid, Vološin a Žatkovič. Vedúcich delegácie prijal 23. mája významný agrárny politik a minister vnútra Antonín Švehla a následne prezident Masaryk. S ním rokovali o podmienkach začlenenia Podkarpatskej Rusi do ČSR. Jednou z nich bolo, aby nový štát mal názov Česko-slovensko-ruská republika, keďže malo ísť zásadne o federalizovanú krajinu. Ten návrh neprešiel, ale prezident, vláda a nakoniec aj parlament súhlasili s autonómiou. Jej vytvorenie neskôr vyžadovala i Parížska mierová konferencia v Saintgermainskej mierovej zmluve z 10. septembra 1919, ktorou vyslovila súhlas s pripojením tohto územia k Československu. Národné zhromaždenie zakotvilo autonómiu Podkarpatskej Rusi v Ústave ČSR z 29. februára 1920.

Spory o kompetencie
Medzinárodne i vnútorne uznávaná autonómia sa však počas medzivojnového obdobia neuviedla do života. Hneď na začiatku sa objavili problémy so správou krajiny, ktoré spočívali v jej dvojkoľajnosti. Pražský minister vnútra vymenoval civilnú správu s rozsiahlymi právomocami vedenú Janom Brejchom. Vláda súčasne ustanovila päťčlennú autonómnu radu - Dočasné direktórium. Na jej čele stál Grigorij Žatkovič, členmi boli Augustín Vološin, Julij Braščajko, Emilian Toronský a Július Hadžega. Pre kompetenčné spory Žatkovič hrozil demisiou, kým ho nevymenovali do funkcie guvernéra. Po prijatí Ústavy ČSR a Generálneho štatútu (26. apríla 1920) sa síce jeho právomoci posilnili, ale súčasne vzrástli aj kompetencie viceguvernéra, ktorým bol v zásade úradník dosadený vládou ČSR (prvým sa stal Peter Ehrenfeld). Rozdelenie kompetencií preradilo guvernéra do pozície oficiálneho reprezentanta Podkarpatskej Rusi, ale bez výraznejšieho vplyvu na riadenie krajiny. To nakoniec v apríli 1921 priviedlo Žatkoviča k definitívnej rezignácii. Vrátil sa k svojej právnickej praxi do Pittsburgu v Pensylvánii. Na jeho miesto až po vyše dvoch rokoch - 14. novembra 1923 - vymenovala vláda Beskida a namiesto Ehrenfelda, ktorý sa vzdal funkcie viceguvernéra, Antonína Rozsypala. Po zavedení krajinského zriadenia v roku 1928 sa Rozsypal stal krajinským prezidentom a zavedenie autonómie do života sa odložilo na neurčito. Zásadné otázky správy krajiny a jej zákonodarstva mal mať v náplni práce Snem Podkarpatskej Rusi, ale ten do roku 1939 neexistoval. Vznikol, až keď sa nad Československom začali zaťahovať mračná veštiace zánik republiky.

Požiadavky až po Poprad
Neriešených problémov sa v rokoch 1919 až 1939 nahromadilo viac. Vrátane krajinskej hranice so Slovenskom. Užhorodská politická scéna ju chcela posunúť až po rieku Poprad. Aj keď upustila od požiadavky pripojiť k svojmu územiu celé východné Slovensko, žiadala, aby sa jeho severovýchod, kde žilo mnoho Rusínov, stal súčasťou Podkarpatskej Rusi. Tu narážali na odpor Slovákov, ale ani českí politici ich nepodporili. Prísľub, ktorý dal po Parížskej mierovej konferencii Rusínom Edvard Beneš ešte ako minister zahraničných vecí ČSR, že sa slovensko-podkarpatskoruská hranica dorieši v ich prospech, nesplnil. A to ani ako prezident republiky v 30. rokoch. Rusíni mali pocit, že ich oklamali. Dezilúzie sa premietli do promaďarskej a propolskej orientácie niektorých politikov, ako aj do celkového sklamania z Československa. Posilňovali tak nacionalistické sily, ktoré začali na podkarpatsko-ruskej scéne prevažovať v druhej polovici 30. rokov minulého storočia. Jazyková otázka a s ňou aj problém národnej príslušnosti sa premietali do vzájomných súbojov predstaviteľov všetkých troch orientácií počas celého medzivojnového obdobia. Domácu politickú scénu oslabovala, lebo jej bránila, aby sa dôsledne zjednotila pri presadzovaní spoločných záujmov. Prispievali k tomu aj pretrvávajúce konfesionálne spory. Gréckokatolícka cirkev sa dostávala do defenzívy, veriaci v mnohých dedinách dávali prednosť pravosláviu, ktoré im ponúkalo „lacnejšiu" verziu ich cirkevných povinností. V niektorých prípadoch sa stávalo symbolom proruskej i proukrajinskej orientácie, ktoré odmietali najmä madärofilstvo veľkej časti gréckokatolíckeho duchovenstva. Spory o kostoly sa nedotýkali iba politikov, ale celej populácie. V mnohých dedinách a mestách ju delili na dve časti a odvádzali pozornosť od mnohých, podstatne dôležitejších otázok. V tomto mori spletitých záujmov a zápasov začali loviť silnejší a skúsenejší hráči ako mladá podkarpatskoruská politická scéna. Medzinárodné pomery im na to rozširovali priestor. Vo vnútropolitickom živote sa koncom 30. rokov presadila ukrajinská orientácia na čele s Vološinom, ktorý bol začiatkom novembra 1938 spolu s Jozefom Tisom vo Viedni pri tom, keď Nemecko a Taliansko rozhodli o oklieštení oboch, vtedy už autonómnych území. Rusíni i Ukrajinci v tom čase ešte uvažovali, že by v prípade rozpadu ČSR so Slovenskom vytvorili slovensko-ukrajinskú federáciu. O tom však ľudácka garnitúra odmietla hovoriť.

Dva dni samostatného štátu
Autonómna Karpatská Ukrajina sa stala suverénnym štátom 15. marca 1939, keď to vyhlásil Snem vedený Augustínom Štefanom. Hlavným mestom sa stal Chust, lebo dve najväčšie centrá, Užhorod a Mukačevo, po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarsku. EŠte v ten deň však maďarská armáda proti novému statiku rozpútala útok. Karpatskú Ukrajinu napriek hrdinskému odporu ozbrojených, ale nevycvičených študentov sevljušského učiteľského seminára a beleckého gymnázia 16. marca horthyovské vojská obsadili a pripojili na päť a pol roka k Maďarsku.

prof. Peter Švorc, Prešovská univerzita

Zdroj: Žurnál, moderný týždenník č.23/2006