Prečítali sme za Vás: NoWember

Vracať sa k tomu, čo chcela naša spoločnosť 17. novembra by mohlo byť stratou času. Lepšie si pamätáme, čo sme určite nechceli.
 
A do tejto kategórie dnes patria aj javy, ktoré sme si ešte 16. novembra nevedeli ani predstaviť. Nechceli sme vedúcu  úlohu jednej strany a  kopance od umierajúceho komunizmu. No  nestáli sme na námestiach preto, aby sme dnes mali namiesto jedného politbyra šesť, aby zodpovednosť a talenty učiteľov, policajtov, vedcov, spochybňovala opäť ich politická príslušnosť.

Mimoriadnu zodpovednosť za tento depresívny stav nesú intelektuáli a média, ktoré sa roky namiesto kritickému premýšľaniu a pomenúvaniu skutočnosti, plne oddali ideologickej práci budovania nových svetlých zajtrajškov, presne tak, ako generácia 50. rokov.  Aj preto dnes nevieme, prečo sa taký závažný fakt, akým je trinásť percentná nezamestnanosť a dramatická chudoba, ocitol na okraji akéhokoľvek záujmu aj napriek tomu, že na Slovensku sa nám rodí už nezamestnanosť dvojgeneračná. Netušíme, prečo nemáme riešenie na integráciu a emancipáciu našich rómskych spoluobčanov, prečo ženy zarábajú na rovnakých pozíciách menej, ako muži, prečo cestujeme do Košíc stále nekvalitnými spojmi a po neexistujúcej diaľnici a prečo nemajú deti v školách roky učebnice. Iba lenivý a zbabelý duch môže povedať, že toto všetko je vinou nejakej záhadnej genetickej poruchy občanov, vďaka ktorej bude dedičný komunizmus zodpovedný za rozkrádanie verejného majetku  aj o sto rokov.

Solídne ľudské spoločenstvá sa opierajú o nespochybniteľné putá, ktoré nás viažu k histórii. U nás patrí k takýmto poistkám November 89.

 

Celý článok nájdete na: http://www.jetotak.sk/editorial/nowember