Prečítali sme za Vás... - rozhovor s Fedorom Vicom

"Ukrajinci sú ochotní trpieť Rusínov len ako halúzku ukrajinského duba"

Ako ste sa dostali od rezbárstva, ktoré ste vyštudovali, ku karikatúre?
Na oddelenie rezbársta Strednej umeleckej priemyslovky v Bratislave som bol pridelený a keby som bol mohutnejšej postavy, možno by som bol pridelený ku kamenárom. Humor som začal kresliť už počas štúdiá a aj cez vyučovanie som s kresbami odbehával do neďalekej redakcie Roháč. Ten záujem sa prejavil samovoľne, pretože tento druh prejavu je asi daný spôsobom nazerania na svet a myslím, že ten sa nedá naučiť, snáď iba skúsenosťami vycizelovať.

Začali ste s karikatúrami v 15 rokoch. O čom boli?
Ja som bol v tom čase športovec, dokonca som hral za žiacke futbalové mužstvo bratislavského Slovana, a tak sa to premietlo do prvých nápadov. O nejakom vážnom stretnutí s politikou a dôsledkami, ktoré taká kolízia môže spôsobiť, sa mi ešte v tej dobe ani nesnívalo.

Máte skúsenosť i s vládnou cenzúrou. Ako ste vnímali zákaz publikovania v 1969?
V istom zmysle som zákaz vyprovokoval sám. Bolo totiž jasné, že už v dobe tzv. normalizácie sa niektoré prejavy nebudú pardonovať. Nebral som však na to ohľad . Viac sa o tom zmieňujem v pripravovanom novom knižnom vydaní zbojníckeho seriálu DEREŠ, ktorý ešte stihol vyjsť v roku 1969, ale bol potom stiahnutý z predaja a seriál i s autorom boli likvidovaní.

S politickou karikatúrou pracujete aj v súčasnosti. Do akej miery ste obmedzený autocenzúrou?
Pocity vnútornej cenzúry nemávam a myslím, že v dnešnej situácii ju nemusí mať ani nijaký iný autor. Ak, pravda, nie je naviazaný na nejakú politickú stranu a teda aj zaujatý voči tej na opačnej strane politického spektra. Taký autor však nemôže byť dobrým karikaturistom.

Po 1975 ste pracovali v redakcii týždenníka „Nove žyťja“, takže ste boli i na „druhom brehu“. Čo bol hlavný dôvod, že ste sa „pridali“ k Rusínom?
V redakcii Nove žyťja som nepracoval, ale po prepustení z mesačníka Družno vpered, kde som pracoval ako výtvarno-technického redaktor, mi bolo po čase dovolené publikovať na pôde môjho bývalého zamestnávateľa a ja som si vybral Nove žyťja kvôli týždennej periodicite novín a takmer 10 rokov som tam kreslil seriál Iľko Sova z Bajusova. Mimochodom, aj tento seriál bol zastavený a výstava seriálu v Dome čsl.-sovietského priateľstva (!) v Bratislave bola zlikvidovaná tesne pred vernisážou. A to sa už písal rok 1984... O nejakých brehoch by som sa nechcel rozpisovať, akurát môžem povedať, že Iľko Sova sa vyjadroval vo vtedy ešte nekodifikovanom rusínskom jazyku.

Kedysi ste tvrdili, že ste sa identifikovali s Rusínmi preto, lebo je to „utláčaný národ“. Myslíte si, že v porovnaní s inými menšinami na Slovensku sa majú horšie?
Trochu to upresním, keď poviem, že Rusíni boli na Slovensku po 2. svetovej vojne administratívne zrušení. Tí, čo prijali proukrajinskú orientáciu, politicky i spoločensky z toho profitovali a snažia sa o to naďalej, napr. aj parazitovaním na rusínskej kultúre. O tom, ako sa tá ktorá menšina na Slovensku má, sa dá posudzovať z rôznych uhlov. Každopádne sú Rusíni po čase opäť akceptovaní a ako túto skutočnosť využijú, záleží v prvom rade na nich samých.

V 2002 ste kandidovali do NR SR ako člen SMK. Čím bol ich program zaujímavý pre vás ako pre Rusína?
Nekandidoval som ako člen SMK, ale prijal som ponuku byť na kandidátke SMK za rusínsku menšinu, navyše na nezvoliteľnom mieste. Išlo skôr o symbolické deklarovanie spolupráce menšín, čo sa malo prejaviť aj v budúcnosti v presadzovaní menšinových práv vo všeobecnosti.

Ma rusínska menšina v sučasnosti snahu o vytvorenie vlastnej politickej strany?
Myslím, že k tomuto kroku sa treba konečne rozhodnúť.

V 2006 ste sa pokúšali o kandidatúru na miesto primátora Prešova. Aké zásadné zmeny by čakali mesto v prípade, že by sa to podarilo?
Nepočítal som s víťazstvom, ale videl som v tom možnosť vyjadriť sa pred voľbami k ožehavým záležitosťiam, týkajúcich sa mesta s víziou do budúcna. Napríklad všetci primátori už roky hovoria o potreba krytého kúpaliska v meste. Pritom posledné mestské kúpalisko so zdravotníckymi službami v centre mesta, ktoré mesto postavilo, čiže štátny majetok, samotné mesto predalo a dnes sa v bazéne predávajú skrine či koberce...

Vo filme Marka Škopa Iné svety vás režisér tituluje ako „národného buditeľa“ a miestni chlapi mu absolútne dávajú za pravdu. Ako to vnímate vy osobne?
Ja sám a mnoho ďalších, ktorí sú v rusínskom hnutí aktívni, sme časovo i inak limitovaní. Ale ľudia napriek tomu evidujú, kto je na ich strane a myslí to s nimi dobre.

V tom istom filme vystupujete ako tréner detského futbalového mužstva, väčšinu ktorého tvoria Rómovia. Možno to vnímať ako ďalší dôkaz toho, že ste rád na strane menšiny? Ako ste s trénovaním začali a prečo sa to vlastne skončilo?
Spomínané žiacke mužstvo bolo pokračovaním seniorského futbalového mužstva Karpatia Prešov, ktoré sa rozpadlo po tom, čo bolo, paradoxne, obviňované z ukrajinského (!) nacionalizmu. Hráči, väčšinou vysokoškoláci pôvodom z rusínskeho prostredia, dostali na výber: buď škola, alebo Karpatia. V tom nedávnom období hralo najviac malých Cigánov preto, lebo som razil zásadu, že u mňa budú hrať len tí, čo chcú a vedia. Skončilo to preto,lebo niektorí starší Cigáni, ktorí sa neboli ani raz na chlapcov pozrieť, ma obviňovali, že ich chlapcov využívam a zarábam na nich...

Aký zmysel mala podľa Vás kodifikácia rusínskeho jazyka, o ktorú sa Rusíni vehementne usilovali, keď sa v školách prakticky nevyučuje?
Je to veľmi pomalý proces a buduje sa na zbúranisku. Lenže ak by sa jazyk nekodifikoval, rusínsky jazyk by sa nevyučoval ani teoreticky. Mimochodom, v akom jazyku sa dovtedy vzdelávali Slováci, keď ich po vzniku 1. Československej republiky museli ešte aj slovenčinu učiť Češi?

Lenže Slováci aj vtedy mali iba jeden spisovný jazyk, dnes Rusíni majú najmenej štyri kodifikované varianty. A na vyložene pragmatickú otázku, kam pôjdu so svojím jazykom, Rusíni na Slovensku spontánne odpovedajú tak, že sa aj dnes, takmer 15 rokov po kodifikácii, väčšinou hlásia za Slovákov, svoje deti dávajú do slovenských škôl, a aj doma sa s nimi rozprávajú „po slovensky". Stačí si pozrieť výsledky pravidelného sčítania ľudu. A keď ich poprosia v televízii či vo filme prezentovať sa napríklad obľúbenou piesňou, zaznie írečitá ukrajinská alebo, ako ju akosi hanblivo, ale so znalosťou veci nazvú – haličská. Nestráca sa aj tým identita Rusínov?
Kodifikácia rusínskeho jazyka bola v roku 1995, neviem ktoré "najmenej" 4 kodifikované varianty máte na mysli. Rusíni so svojim jazykom pôjdu približne tam, kde Ukrajinci. A odpoveď na tú pragmatickú otázku bola trochu iná, len treba byť medzi ľuďmi a tiež si všímať štatistiku. Tá hovorí, že Rusíni mali oproti poslednému sčítaniu najväčší nárasť a to nožnicovým efektom. Počet Rusínov sa percentuálne rapídne zvýšil najmä na úkor počtu Ukrajincov – ale i Rusínov, ktorí sa dovtedy hlásili za Slovákov. Vieme prečo. Netreba to veľmi vysvetľovať. Pozrite si nie tak dávnu históriu. A o tých piesňach v rozhlase či v televízii: nuž toto je tak nekvalifikované, že na to sa ani nedá odpovedať. Odkiaľ máte také informácie, slečna Grešlíková?

Mám na mysli tie, ktoré boli oficiálne uznané na Slovensku, Poľsku, Vojvodyni a Zakarpatsku. V priemere každé druhe rozhlasové a televízne národnostné vysielanie v SR je toho dôkazom. Napokon, aj v Iných svetoch to tvrdí Rusín, ktorý sa "v živote nebude hanbiť za predkov".
Nevyjadrujem sa v mene svetového rusínstva, takže ani napr. Rusínov v bývalej Juhoslávii, ktorí si zakonzervovali svoj jazyk taký, aký chceli a sú tam plne rešpektovaní. Ale cítia sa byť Rusínmi a my, ani nikto iný do toho nemá čo zasahovať. Mimochodom, toto je aj u nás na Slovensku ošetrené ústavou. Áno, každé druhé vysielanie je ukrajinské, v ktorom redaktori rusínskeho pôvodu ukážkovo parazitujú na Rusínoch a rusínskej kultúre. Celkom ich chápem, lebo by inak nenaplnili vysielací čas. A uvedený príklad z filmu Iné svety je prinajmenšom smiešny a pritiahnutý za vlasy na plešatej hlave.
K otázke o ukrajinskej piesni v rusínskom vysielaní by som dodal len toľko, že sa nepovažujem za zaslepeného nacionalistu, ktorý by znevažoval všetky okolité kultúry, vrátane ukrajinskej aj s jej piesňami. A keď pieseň zaznie dokonca na želanie poslucháča v rámci koncertu pre jubilantov, je to už absolútne bez diskusie a nielen ja, ale ani iný normálny človek by s tým nemal mať problémy. A za normálneho sa stále považujem.

Rusíni sa ako národnostná menšina na Slovensku začali presadzovať až začiatkom 90. rokov. Ako ste túto otázku vnímali vy v tom období?
Poopravil by som začiatok otázky tak, že Rusíni sa OPÄTOVNE začali na Slovensku presadzovať až začiatkom 90. rokov. A vnímal som to pozitívne s vedomím, že to nebude priamočiary proces, lebo bolo jasné, že sa do neho s vlastnými zámermi zapoja ostrieľaní ideológovia z inovovanej organizácie so schyzofrenickým názvom Zväz Rusínov-Ukrajincov, čo je niečo ako mačko-pes podľa Karla Čapka.

V čom sa podľa vás líši priemerný slovenský Ukrajinec od Rusína?
Rusínska obroda aj oficiálne deklarovala záujem spolupracovať s Ukrajincami. Lenže ten "priemerný slovenský Ukrajinec", ako ho nazývate, akosi nechce byť členom „krystalevo“ čistej ukrajinskej organizácie a tým vlastne Rusínska obroda nemá s kým jednať. Keďže však existuje spomenutý a všeobjímajúci Zväz Rusínov-Ukrajincov, asi si vystačia jednať sami so sebou v mene všetkých. Teda aj o nás a bez nás.

V čom konkrétne chceli spolupracovať?
Prakticky v ničom. V tejto situácii sú nás ochotní trpieť, ale len ako halúzku ukrajinského duba, a rusínsky jazyk ako ukrajinské nárečie na základe totálneho (či totalitného?) vedeckého názoru, že Rusín je iba starý názov pre Ukrajincov. No nie je to úžasné? A čo takí Čechoslováci, Malorosi a pod.?

Čo myslíte, ako sa bude vyvíjať diskusia o stvorení rusínskej autonómie na západnej Ukrajine?
V tejto oblasti si záujem o diskusiu treba istým spôsobom vydupať. Ale to ešte neznamená, že k diskusii dôjde, resp. že sa diskutujúci dohodnú. Lebo doma v kuchyni sa môžete vadiť aj so ženou.

Čo dnes potrebujú slovenskí Rusíni?
Rusíni sa už pomaly nachádzali v stave klinickej smrti. Treba uriobiť všetko pre to, aby pacient opäť nadobudol vedomie a aby sa mu opäť vrátila historická pamäť.

Rozhovor: Ivana Grešlíková
Praha-Prešov

Publikované v časopise UŽ (Ukrajinský žurnál) 1/2009, s. 8-10
UŽ, kultúrno-politický mesačník pre Ukrajincov v Českej republike, Slovensku a Poľsku.
Vychádza v Prahe