Prečo má druhá svetová vojna rôzne konce alebo kde sa nabral 9. máj 

Premeny vo vnútornej sovietskej politike sa priamo odrážali aj na tom, ako sa vojna pripomínala u nás.

Od konca druhej svetovej vojny v Európe uplynulo trištvrte storočia. Symbolicky si ho pripomíname 8. mája, keď vstúpila do platnosti bezpodmienečná kapitulácia predstaviteľov ozbrojených síl nacistickej Tretej ríše.

Kapitulácia, ktorá bola dohodnutá už 7. mája 1945 v Remeši, bola na žiadosť sovietskej strany, ktorá pri nej nebola primerane reprezentovaná, formálne potvrdená na ďalší deň priamo v Berlíne za prítomnosti predstaviteľov všetkých spojeneckých síl a s poriadnou výzdobou, vhodnou pre historickú fotodokumentáciu. Symbolicky sa tak potvrdilo dobytie Berlína ako hlavného mesta Tretej ríše a ohniska agresívnej ideológie, ktorá pripravila o slobodu, o zdravie aj o život milióny ľudí.

Aby sa o kapitulácii nemeckého velenia mali čas dozvedieť všetci bojujúci, zastavenie paľby vstupovalo do všeobecnej platnosti s niekoľkohodinovým odkladom. Určené bolo na jedenástu hodinu večer rátanú podľa miestneho, teda stredoeurópskeho času. Vzhľadom na systém časových pásiem to znamenalo, že vtedajší účastníci bojov na území Nemecka si tento čas dňa pamätali rovnako ako obyvatelia Bratislavy či Paríža. No v Londýne práve odbíjalo desať večer, v Amerike bolo ešte len popoludnie a v Moskve pre zmenu bolo už 9. mája, hodinu po polnoci. Nehovoriac o východných oblastiach Sovietskeho zväzu, kde mali deviaty máj už pol dňa.

Táto „kalendárna technikália“ nadobudla neskôr politický charakter, keďže v štátoch pod sovietskym vplyvom sa bez ohľadu na ich časové pásma presadilo „moskovské“ datovanie udalosti. Navyše priamo v bývalom Československu 9. máj rezonoval aj ako dátum príchodu tankov Červenej armády do Prahy, teda do hlavného mesta.

Časom sa pod politickým vplyvom studenej vojny spomienka na spoločné víťazstvo všetkých spojeneckých síl nad nacizmom a na dobytie jeho berlínskej bašty zredukovala na pripomínanie oslobodenia štátu, pri ktorom sa zasa pripomínala výlučne Červená armáda, respektíve Česi a Slováci na východnom fronte.

Len postupne sa späť do tohto príbehu dostávali ďalší jeho účastníci. Roky sa mlčalo o príslušníkoch domáceho odboja, aktívnych v zápase proti nacizmu od roku 1939, aj o zásluhách exilovej československej vlády v Londýne. Do zabudnutia mali upadnúť osudy československých vojakov a civilistov, ktorí predpokladali, že sa protinacistické jednotky začnú formovať aj v rámci Sovietskeho zväzu, a po prekročení hraníc ostali dva roky trčať v gulagoch. Na slobodu, čo v tomto prípade znamenalo na front, ich dostal až Hitler, a to útokom na svojho dočasného spojenca.

O tom, čo vojaci Svobodovej armády zažili v Sovietskom zväze pred jej sformovaním, sa mnohí preživší veteráni báli hovoriť až do smrti. Od momentálnych zahraničnopolitických napätí dlho záviselo i to, nakoľko sa bude hovoriť o medzinárodnom rozmere Slovenského národného povstania – či možno zmieňovať osloboditeľský podiel francúzskych zajatcov, amerických pilotov, ale aj odbojové aktivity slovenských krajanov v Juhoslávii. Dlho trvalo, kým sa verejnosť začala opäť zaujímať o zásluhy tisícov slovenských krajanov pôsobiacich v kanadských a amerických jednotkách na pevnine, vo vzduchu aj na oceánoch, kde vojna pokračovala až do porážky Japonska, a do centra pozornosti sa dostali aj vojaci rumunskej armády, ktorých je len vo Zvolene pochovaných vyše desaťtisíc.

Väčšina dnešných pamätníkov si tento májový deň spája s výraznou výzdobou, verejnými zhromaždeniami, vojenskými prehliadkami a so záľahou oslavných piesní a básničiek.

Paradoxne, dokonca aj priamo v Sovietskom zväze sa Deň víťazstva presadil ako sviatočný deň až po dlhých dvadsiatich rokoch. V čase výročia sa síce publikovali oslavné články a organizovali sa večerné koncerty, no voľný deň, celý venovaný veteránom, z neho urobil až roku 1965 vtedajší nový najvyšší sovietsky predstaviteľ Leonid Brežnev, ktorý sa sám prezentoval ako vojnový veterán. Až on pri príležitosti osláv dvadsiateho výročia ustanovil Deň víťazstva ako štátny sviatok, nechal na Červenom námestí vybudovať pomník neznámemu vojakovi s večne horiacim ohňom a zaviedol každoročné veľkolepé vojenské prehliadky.

Stalin si síce budoval vlastný kult geniálneho vojvodcu, ale ostatných preživších veteránov vnímal skôr ako potenciálnu hrozbu. Vojaci Červenej armády, ktorí na vlastné oči videli životnú úroveň „na Západe“ a boli šokovaní murovanými domami a kanalizáciou v obciach, boli považovaní za možný zdroj rebélie a po návrate nezriedka končili v gulagoch. Takýto osud, ak nie rovno poprava, čakal bývalých zajatcov, ktorí si tým, že vôbec prežili v moci nepriateľa, vyslúžili nálepku zradcov vlasti. Byť príbuzný vojaka, o ktorom sa nezistilo, kde padol, predstavovalo pre vdovy a siroty biľag rodiny dezertéra, teda tiež zradcu vlasti, čo znamenalo stratu nároku na štátnu podporu. Odpor štátnych orgánov vzbudzovali aj veteráni s následkami ťažkých zranení, o ktorých sa podľa vlastnej propagandy vzorne starali. Krátko po vojne boli násilne vysťahovaní z miest a uprataní do hromadných „domovov“ s kasárenským režimom, aby na uliciach plných budovateľských plagátov nepripomínali minulosť a nerušili spomienkami. Keď bol k piatemu výročiu víťazstva v roku 1950 dokončený farebný sovietsky veľkofilm Pád Berlína, fixujúci dobovú oficiálnu verziu udalostí, diváci zistili, že z finálnych scén bola dokonca úplne vynechaná postava maršala Žukova, aby svojou vysokou popularitou nekonkuroval Stalinovi v role hlavného hrdinu a hýbateľa všetkého diania.

Premeny vo vnútornej sovietskej politike sa priamo odrážali aj na tom, ako sa vojna pripomínala u nás. Spočiatku sa pod jej vplyvom z mnohých zaslúžilých odbojárov stali prenasledovaní. Do väzení a na popraviská sa dostávali domáci odbojári s demokratickou orientáciou, teda potenciálni odporcovia každej totality, ako napríklad Viestovci, príslušníci zahraničného odboja, ktorí sa stali nepohodlnými svedkami, ako napríklad Heliodor Píka, aj pre stalinizmus neakceptovateľní nekonformní účastníci partizánskych bojov, ako bol Viliam Žingor.

Keď po Stalinovej smrti nastúpil na vedúcu pozíciu v ZSSR Nikita S. Chruščov, pomery čiastočne zmäkli a sovietski veteráni začali vo väčších počtoch chodiť do zahraničia ako súčasť oficiálnych delegácií pozvaných na oslavy bojových výročí. V Československu ich nezriedka vítali funkcionári, ktorých vôbec nepoznali. Často vychádzalo najavo, že ich naozajstní spolubojovníci mali s nimi spoločné aj povojnové osudy, vyštvaní z armády, zaradení na ťažké manuálne práce, s rokmi strávenými vo väzení. A stávalo sa, že práve členovia sovietskych veteránskych delegácií sa v 60. rokoch svojím záujmom a vplyvom postarali o ich urýchlený „návrat do dejín“. Tradovalo sa, že viacerým z tunajších „odstavených“ veteránov vrátane generála Ludvíka Svobodu a plukovníka Miloša Vesela museli armádni krajčíri ušiť slávnostné uniformy za jedinú noc. Podľa rozprávania svedkov stačila vraj vtedy na okamžitú zmenu historického hodnotenia zabudnutej osobnosti odboja na Slovensku jediná zvedavá otázka rozjareného návštevníka, konkrétne bývalého šéfa hlavného štábu partizánskeho hnutia v Československu plukovníka Alexeja Asmolova, medzičasom povýšeného na generálmajora sovietskej armády: „Továrišči, a gdé Míloš?“

MARÍNA ZAVACKÁ
Autorka je historička, Historický ústav SAV

Zdroj:
https://dennikn.sk/1885478/preco-ma-druha-svetova-vojna-rozne-konce-alebo-kde-sa-nabral-9-maj/