Prečo Slovensko opäť prijalo piesne Karola Duchoňa za svoje

Peter Bálik

V hudobnom svete sa momentálne rozoberá návrat skupiny Oasis a rozlúčkový koncert speváka Ozzyho Osbourna s Black Sabbath. Slovensko sa toto leto bude zaoberať úplne iným fenoménom.

Po premiére na festivale v Karlových Varoch mieri do slovenských amfiteátrov na predpremiéry film Duchoň.

A už teraz zrejmé, že bude veľkým hitom.

Slovenský Karel Gott
Dlhé roky bol spevák Karol Duchoň (1950 – 1985) vnímaný ako kontroverzná osobnosť. Generácie, ktoré prišli po ňom, ho vnímali ako predstaviteľa tesilového socíkového popu, no nakoniec sa ukázalo, že na jeho pesničky nezabudli.

Dnes sú skladby, ktorým prepožičal svoj obrovský hlas, populárnejšie než kedykoľvek predtým.

Nový film režiséra Petra Bebjaka opisuje jeho životný príbeh od jeho tínedžerských začiatkov až po predčasnú smrť. Na konci dá najavo, že jeho hudba prehovára aj k dnešnej mladej generácii. Už však nehovorí o tom, čo sa dialo po spevákovej smrti. Prečo trvalo dlhý čas, kým Slovensko opäť prijalo jeho pesničky zo 70. rokov za svoje a s čím tento návrat popularity súvisel.

Každý národ má svojho speváka s veľkým hlasom. Česi Karla Gotta, Američania Franka Sinatru, Briti Toma Jonesa. Naším vyvoleným spevákom je jednoznačne Karol Duchoň.

Hlas je niečo, čo človek dostane do daru. Mohol sa naň spoľahnúť už od tínedžerských čias. Nedávno sa mi prihovoril človek s tým, že bol členom tínedžerskej kapely, v ktorej spieval Duchoň. Tvrdil, že za nimi chodil a sprvoti ho odmietali, pretože bol mladší, no nakoniec ho pustili za mikrofón. Keď zaspieval, spadla im sánka. Okamžite ho zobrali do kapely.

Jeho hlas mu otváral stále nové dvere a Karol Duchoň rýchlo stúpal. Po angažmánoch v lokálnych kapelách sa dostal do vychytených orchestrov a s nimi aj na koncerty do zahraničia.

Na Bratislavskej lýre debutoval už v roku 1970 a v tom istom roku nahral svoj prvý hit Nálady. Išlo o pretextovanú skladbu Sugar Sugar.

Mal hlasový fond, ktorý ďaleko prevyšoval väčšinu estrádnych spevákov. Mohutný a zvonivý barytón mu vyslúžil prirovnanie k Tomovi Jonesovi, no v skutočnosti bol skôr slovenským Karlom Gottom.

Nebol autorom piesní, ale interpretom – „poslom bez posolstva“, ako kedysi povedal John Lennon o podobných vokalistoch. Aj bez vlastnej autorskej tvorby však vedel v piesňach sprostredkovať silnú emóciu.

O jeho speváckych kvalitách nemá zmysel polemizovať. Dokázal presvedčivo interpretovať rôzne štýly od balád cez swing až po ľudovky. Pritom nemal žiadne hudobné vzdelanie, mal problém triafať sa do spevu na playback a nepočul na jedno ucho. Okrem toho bol veľkým trémistom. Tento problém riešil alkoholom, čo sa neskôr podpísalo na jeho kariére a nakoniec aj na zdraví.

Spevákom šlágrov však 70. roky priali, a to najmä vďaka normalizácii. Okupácia v auguste 1968 zmenila nielen politiku a ekonomiku, ale aj kultúru. Ledva sme ako-tak dohnali zaostávanie za svetovou popmusic, odrazu bol so všetkým koniec.

Je to absurdné, ale životnosť bigbandov s estrádnymi spevákmi bola u nás vďaka dozoru predĺžená. Komunisti swingovú kultúru akceptovali, pretože neprovokovala, no rocková a folková hudbu zostala na dlhší čas odstavená. O undergrounde ani nehovoriac, ten sa rovno stal nepriateľom režimu.

Prepožičal režimu svoju tvár
Karol Duchoň so svojím repertoárom šitým na mieru túto definíciu neškodného popu perfektne spĺňal. Jeho hviezda naplno zažiarila práve počas normalizácie.

V 70. rokoch nahral tri radové albumy, ak nerátame platňu, ktorú naspieval pre nemecký trh. Popritom stihol vydať viacero úspešných singlov. V tomto období naspieval desiatky skladieb. Bolo tam veľa vaty, no v nej sa našlo viacero hitov – V slovenských dolinách, S úsmevom, Šiel, šiel, Elena, Mám ťa rád, Čardáš dvoch sŕdc a mnoho ďalších.

Tým, že bol na vrchole, komunisti ho podobne ako Karla Gotta prinútili, aby v mene slovenskej kultúrnej scény verejne odsúdil Chartu 77.

Mnohí ho preto vnímali ako prorežimného speváka, aj keď Duchoň nebol prívržencom komunistickej ideológie. Odmietol vstúpiť do KSČ, viackrát chcel emigrovať a presadiť sa v zahraničí. Mal oprávnený pocit, že železná opona brzdí jeho hudobnú kariéru. Celkovo sa režimu bál a v žiadnom prípade s ním nechcel prísť do konfrontácie.

Takmer všetci, ktorí vtedy robili popmusic, museli odviesť režimu istú daň. V tom sa Duchoň skutočne neodlišoval od iných spevákov, ktorí museli chodiť na festivaly politickej piesne a podobné akcie. Boli to povinné tanečky, ktorým sa hudobníci tých čias nemohli vyhnúť, ak chceli verejne vystupovať.

V Československu však vďaka tomu bol hviezdou a na rozdiel od mnohých hudobníkov, ktorí v tom čase strádali, požíval všetky výhody vtedajšieho socialistického zriadenia.

Ústupky voči režimu vraj robil nerád, no v hudbe nebol vyberavý a naspieval takmer všetko, čo mu strčili pod nos. Aj úplne hlúpe pesničky, aj skladby, ktoré smrdeli komunistickou agitkou. Pritom už bol dostatočne slávny na to, aby si mohol vyberať, čo bude spievať a čo nie.

Nebol prorežimným spevákom, ako to na prvý pohľad vyzerá – už jeho osobná skúsenosť z koncertovania v zahraničí mu musela otvoriť oči, no v živote spravil až príliš veľa ústupkov.

Tým, že však vystúpil s prejavom na Anticharte, prepožičal režimu svoju tvár. A nebolo to jediný raz. Podpísal s diablom zmluvu, ktorá sa nedala len tak ľahko zmazať. Bol to moment, ktorý mal neskôr neblahý vplyv na jeho neskoršiu kariéru.

Na konci 70. rokov začala jeho hviezda postupne blednúť. Estrádni umelci vychádzali z módy, do popredia sa dostali mladé hviezdy ako Janko Lehotský, Marika Gombitová alebo Miroslav Žbirka, ktorí si na rozdiel od Duchoňa písali svoje vlastné skladby.

Spevák sa situáciu snažil zachrániť tým, že v roku 1980 nahral pesničkársko-rockový rovnomenný album, na ktorom sú podpísaní Pavol Hammel, Janko Lehotský či dokonca aj Dežo Ursiny, ale nefungovalo to.

Ani jedna z týchto piesní sa nestala hitom aj preto, že tento druh hudby Duchoňovi nesedel. Nemal v ňom totiž priestor, aby vynikli jeho hlasové schopnosti.

V nových popových kulisách sa cítil stratený. Nerozumel, prečo ľudia chodia na Vargu, pýtal sa, či jeho hudbe vôbec rozumejú a či ich povznáša a prečo zároveň chodia na Katapult, ktorý je jednoduchý a hlučný.

„Kde je v tom logika?“ pýtal sa spevák v rozhovore začiatkom 80. rokov, keď zvažoval, že hudbu zavesí na klinec. Hovoril, že sa vráti k strojárine, aj keď ju nikdy nedoštudoval, alebo že bude pracovať v kanceláriách Opusu.

Nakoniec sa vrátil do zahraničných barov, kde pred desiatimi rokmi začínal.

Veľký návrat
Generáciu 80. rokov buď už vôbec nezaujímal, alebo ním ako predstaviteľom trápneho socíkovského popu úplne pohŕdala. Síce sem-tam nahral nejaký singel a vystúpil v televízii, ale k ďalšej veľkej platni sa už nedostal.

Na rozdiel od Karla Gotta alebo Toma Jonesa, ktorí prežili túto dekádu so cťou, Duchoň nemal žiadneho manažéra, ktorý by sa mu postaral o repertoár a dohliadal na jeho životosprávu.

Jeho život sa nakoniec utopil vo fľašiach alkoholu a v obrovských dlhoch, ktoré zanechal. Keď v roku 1985 zomrel, mal len 35 rokov, no vyzeral oveľa staršie. Na pohrebe sa s ním prišlo rozlúčiť veľa ľudí, no v médiách jeho smrť nebola žiadnou veľkou udalosťou – spoločnosť na neho zabudla, skôr než zomrel.

Ani po revolúcii nemali jeho pesničky žiadny výtlak, pretože mnohí prorežimní speváci sa ocitli na vedľajšej koľaji vrátane Gotta, Michala Davida alebo Heleny Vondráčkovej. Prím hrala zahraničná hudba a hudobníci, ktorí počas režimu nemohli vystupovať.

Socpopové osobnosti sa však pomaly začali vracať na scénu. Samozrejme, on už sa vrátiť nemohol, no nakoniec sa vrátila jeho hudba.

Časom sa ukázalo, že bol viac než len estrádnym umelcom na úrovni Repete, pretože jeho nahrávky začali prehovárať k mladej generácii. Tá sa k nemu vracala buď z recesie, z lásky k retro hudbe, alebo z úcty voči interpretovi, ktorý bol jej predchodcom.

V roku 2006 Desmod s Kulym znovu nahral pieseň V slovenských dolinách. Raper Vec nasamploval refrén skladby S tebou na album Dobré ráno. Pôvodné piesne dnes ďalej šíri veľmi populárna skupina Duchoňovci z Banskej Bystrice.

Konečne došlo aj na reedície všetkých troch albumov. Výberovky jeho hitov sa nakoniec stali bestsellermi. O jeho živote vyšli dve knihy – Muž s veľkým srdcom a Posledný bohém, na základe ktorej Slovenské komorné divadlo v Martine uviedlo hru Zem pamätá, zostavenú zo slávnych pesničiek.

Slovensko doslova podľahlo „duchoňománii“. Ak sa dostanete na klasickú slovenskú svadbu, „duchoňovky“ tam pravdepodobne nebudú chýbať.

A nakoniec do kín onedlho prichádza celovečerný film Duchoň, ktorý je odsúdený na to, aby sa stal letným hitom.

Od spevákovej smrti uplynul dostatok času na to, aby sa z jeho hitov vyparil ideologický rozmer a dostalo sa im satisfakcie. Aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí mu tanečky s komunistami neodpustia, a je to stále relevantný názor, no ako povedal Ján Kuric zo skupiny Vidiek, Karol Duchoň prekonal svojím hlasom všetko socialistické klišé, ktoré bolo v jeho piesňach.

Zostalo po ňom zopár piesní, ktoré odmietli zostarnúť. Môžeme diskutovať o význame hitu V dolinách, ktorého posolstvo je v úplne ostrom protiklade s biednym stavom súčasnej slovenskej spoločnosti. Text pôsobí nereálne – ako nedosiahnuteľná utópia. Na príklade tejto piesne však počuť, že Duchoň bol skutočne fenomenálnym spevákom, ktorý dokázal podať Slovensko tak, že mu to mnohí veria aj dnes.

Peter Bálik

zdroj:
https://dennikn.sk/4741252/preco-slovensko-opat-prijalo-piesne-karola-duchona-za-svoje/

foto: Rok 1969. Karol Duchoň s Evou Mázikovou v začiatkoch svojej kariéry.
zdroj:  Peter Procházka, autor