Prečo stroskotala Florentská únia

Príbeh o tom, ako tie isté slová znamenali odlišné veci na Východe a na Západe.

O niekoľko desaťročí neskôr nastal v postoji Ríma voči gréckej cirkvi obrat, ktorý nemá obdobu v dejinách. Na Ferrarsko-Florentskom koncile (1438 – 39) sedeli Gréci, cisár, patriarcha a mnohí biskupi ako rokovací partneri, s ktorými Latiníci diskutovali na rovnocennej úrovni, a bola vyjednaná únia, ktorá mala úplne formu dvojstranného paktu medzi dvoma partnermi, ktorým patria rovnaké práva, bolo vyjednané zjednotenie dvoch cirkví, ktoré boli dovtedy rozdelené, do jedinej pod jednou najvyššou hlavou, no za úplného zachovania obojstrannej oprávnenej osobitosti. Ani slovkom nebola reč o zrieknutí sa, o obrátení, o absolúcii vinných schizmatikov a heretikov, o návrate do jedného ovčinca, o novom udelení jurisdikčných plných mocí dovtedy schizmatickým hierarchom atď.

Possumus
Zatiaľ čo v 14. storočí, ako sme videli, pápeži konštantne odmietali žiadosť Grékov o únijný koncil a odpovedali pozvaním, aby prišli, nechali sa poučiť a vrátili sa späť do pravej cirkvi, teraz Rím odrazu akceptuje koncil úplne v zmysle Grékov. V 14. storočí sa pápeži protivili žiadosti Grékov o slobodnú diskusiu o sporných bodoch, zvlášť o filioque so striktným „non possumus“. Teraz odrazu zaznieva: „possumus“. Diskutovalo sa skutočne v najplnšej slobode celé mesiace o už definovanej dogme. Vyzerá to tak, že tu spočíva zjavné protirečenie, ale to len tak vyzerá. Povolením diskusie o dogme Latiníci nechceli spochybniť túto dogmu, ale len zistiť, či skutočne existovali vecné rozdiely alebo len rozdielne spôsoby vyjadrenia a rozdielne dôrazy.

Toto riešenie sa mohlo nájsť, pravdaže, už aj skôr. No nenašlo sa. Latinská cirkev azda nikdy nevyšla v ústrety Grékom v takej miere, ako to urobila vo Florencii. Ako to, že k tomu bola ochotná?

Schizma na Západe
Medzičasom na Západe nastali udalosti, ktoré boli hodné tlmiť „pýchu Latiníkov“, o ktorej ešte cisár Manuel povedal, že sa nikdy nezhodne s tvrdohlavosťou Grékov. Latiníci na vlastnom tele bolestne okúsili, čo je schizma. Celé desaťročia existovali dvaja pápeži a nakoniec traja. Západ bol roztrhnutý na dve a potom tri „obediencie“. Navzájom sa exkomunikovali a uvrhovali do kliatby. A dokonca už ani svätci nevedeli, kde je teraz pravý pápež a pravá cirkev. Toto azda naučilo Latiníkov menej tvrdo usudzovať o východných schizmatikoch a heretikoch.

Avšak nevyzerá to tak, že táto situácia viedla k zjemneniu podstatných pojmov týkajúcich sa jednoty cirkvi a povahy schizmy. Z obdobia Florentského koncilu alebo krátko pred ním, alebo po ňom máme pápežské dokumenty, ktoré sa úplne držia starého stanoviska: Existuje len jedna pravá cirkev Kristova, ktorá nemôže byť skutočne rozštiepená. Schizmatici stoja mimo tejto cirkvi a musia sa do nej vrátiť.

No v praxi, kde to bolo potrebné, sa upúšťalo od rigorózneho uplatňovania týchto zásad. Obidve časti nutne potrebovali úniu: pápež Eugen IV. ako osobný úspech, aby sa mohol lepšie presadiť proti rebelujúcemu Bazilejskému koncilu, Gréci ako cenu za západnú vojenskú pomoc proti Turkom, ktorí teraz bezprostredne ohrozovali ich mesto. Voda im siahala skutočne až po krk.

Tým nechceme povedať, že úniu uzavreli len z donútenia, a nie zo skutočného presvedčenia. Prinajmenšom značná časť gréckych koncilových otcov dospela v priebehu rokovaní k presvedčeniu, že viera Latiníkov sa vecne zhoduje s vierou Grékov. 

Myšlienka na koncil, ktorá sa Latiníkom v 14. storočí javila neprijateľná, sa im stala dôvernou skrze udalosti západnej schizmy. Túto schizmu skutočne odstránil napokon Kostnický koncil (1414). Prečo by tento prostriedok nemal byť dobrý aj na prekonanie rozkolu medzi Východom a Západom? Konciliárne idey, ktoré začali prevládať v období západnej schizmy, aj keď nevznikli až vtedy, boli oveľa príbuznejšie predstave Grékov o štruktúre cirkvi než stredoveká idea primátu, ako sa táto vyvíjala predovšetkým od Gregora VII.

Okolnosti teda boli také, že na obidvoch stranách sa podporovala ochota nechať v platnosti aj toho druhého. A tak vo Florencii došlo prinajmenšom v niektorých, a síce podstatných bodoch k skutočnému zmieru, ktorý mohol slúžiť ako vzor pre ďalšie obdobie. Pravdaže, ako uvidíme, nie vo všetkom, zvlášť nie v otázke primátu a práv patriarchov.

Filioque
Predovšetkým v dôležitom dogmatickom spornom bode, v otázke vychádzania Svätého Ducha, došlo po niekoľkomesačných diskusiách, uskutočnených v úplnej slobode, ku skutočnej zhode. Gréci sa presvedčili, že aj latinskí cirkevní otcovia, ktorých uctievali ako svätých, a preto považovali nejako za neomylných, učili o vychádzaní Svätého Ducha z Otca a Syna a že tým nemysleli vecne nič odlišné od toho, čo chceli povedať grécki otcovia cirkvi, keď hovorili o vychádzaní Svätého Ducha z Otca skrze Syna.

Latiníci uznali vecnú správnosť spôsobu vyjadrovania Grékov, teda už nepožadovali – ako väčšinou do tej doby – prevzatie latinského spôsobu vyjadrovania vieroučnej pravdy, ale len prijatie jej podstaty. Gréci nakoniec uznali aj oprávnenosť vsunutia filioque do Kréda, aj keď si presadili, čo im radi dovolili, aby sa im tento dodatok nekládol za povinnosť.

Rovnosť obradov
Otázka okolo kvasených a nekvasených chlebov bola vyriešená bez väčších ťažkostí vzájomnou ústretovosťou. Konečne zanechali nezmyselný spor a každý uznal zvyk toho druhého ako oprávnený. Tým bol vypracovaný princíp rovnosti obradov, aj keď do uvádzania tohto princípu do praxe potom bola potrebná ešte dlhá chvíľa. V každom prípade, koncil nechal padnúť v 14. storočí na Západe zastupovanú tézu, že prijatie latinského obradu je nevyhnutnou podmienkou únie.

Očistec
V otázke miesta očisťovania, na ktorom podľa latinskej náuky zosnulí zaťažení odpustiteľnými hriechmi museli odpykať svoje priestupky, čo Gréci nechceli uznať, sa dohodli skrze to, že sa uspokojili s vecnou zhodou v tom podstatnom bez nástojenia na totožnom spôsobe vyjadrovania. Slovo „purgatorium“ nebolo nanútené Grékom. No pripustili, že zosnulí musia podstúpiť „očisťujúce tresty“, a teda prijímajú útrpný prechodný stav prípravy na vstup do neba, pretože ináč by bol nezmyselný zvyk modliť sa za zosnulých, ktorý je odjakživa bežný aj v gréckej cirkvi.

Práva patriarchov
No v jednom bode, a síce vo veľmi podstatnom, došlo vo Florencii iba k zdanlivej zhode, totiž v otázke štruktúry cirkvi. Tu išlo o zmysel primátu a práv patriarchov. Florentská formula zjednotenia bola od počiatku obidvoma časťami chápaná odlišne. Obidve síce používali tie isté slová, no mienili nimi niečo úplne iné. Tu sa ukazuje, že hodnota Florentskej únie bola predsa len relatívna.

K žeravému želiezku primátu sa pristúpilo len niekoľko týždňov pred uzavretím únie. Nebola nijaká hlbšia diskusia o tomto bode, a tak základná odlišnosť predstáv obdivoch strán nevyšla jasne najavo. Trhlinu len zalepili, a neodstránili skutočne. Dvadsiateho druhého júna 1439, štrnásť dní pred záverom koncilu, pápež Eugen IV. predstavil gréckemu cisárovi Jánovi VIII. návrh k definícii primátu, v ktorom sa písalo, že pápež má právo zvolávať ekumenické koncily a východní patriarchovia sú mu podriadení.

Cisár na to reagoval kategorickým odmietnutím. Celý koncil by takmer stroskotal. Ján po tejto veci vyhlásil: „Keď na tom nástojíte, potom prosím, aby ste pripravili lode! Odchádzame preč, nemá zmysel o tom vôbec rokovať.“ Zvolávanie koncilov bolo počas celého prvého tisícročia vecou cisára. Idea podriadenosti patriarchov pápežovi, v tom zmysle, že tento má právo rozkazovať patriarchom v disciplinárnych záležitostiach a miešať sa do autonómnej správy ich patriarchátov, bolo Grékom stále cudzia.

Gréci poslali večer 26. júna pápežovi protinávrh, v ktorom už nebola reč o práve zvolávať koncily a o podriadenosti patriarchov, ale zato bezprostredne po uznaní pápeža ako hlavy celkovej cirkvi bola doplnená klauzula: „Za zachovania privilégií a práv patriarchov Východu.“ Druhého júla Gréci k tomu doplnili – na veľkú zlosť pápeža – ešte jedno slovo, totiž „všetkých“, takže klauzula teraz znela: „Za zachovania všetkých privilégií a práv patriarchov Východu.“ Kvôli drahému mieru pápež prijal aj toto.

Je dôležité vyzdvihnúť, že v pôvodnom návrhu táto klauzula nasledovala bezprostredne po popise práv pápeža, teda v zmysle Grékov evidentne znamenala ohraničenie týchto práv. Pápež i jeho nástupcovia sa zaviazali, že budú dbať na tradičné privilégiá a práva východných patriarchov. V napokon prijatej formule zjednotenia bol, nevieme presne ako, vložený pred klauzulou ešte jeden úryvok o poradí rozličných patriarchálnych trónov, takže zmysel bol zatemnený.

Dva protikladné pohľady
Podľa presvedčenia Grékov sa skrze prijatie primátu zmenilo sotva niečo na ich skutočnom postavení. Bolo obnovené len staré právo apelovať na Rímsku stolicu, ktoré existovalo pred schizmou. Primát bol pre nich, ako sa zdá, čisto cirkevno-právnou záležitosťou, nebol pre nich vecou viery. Za podstatné považovali, že práva a privilégiá patriarchov, teda ich tradičná samospráva, mali existovať aj naďalej.

Latiníci sa pozerali na definíciu o primáte celkom inými očami. Pre nich „byť hlavou cirkvi“ zahŕňalo právo uplatňovať v celej cirkvi, teda teraz aj na Východe, bezprostrednú jurisdikciu, všade dohliadať a zasahovať. Eugen IV. sa pokúsil uplatniť svoju autoritu aj v Konštantínopole, no narazil pritom na úplné nepochopenie Grékov. V tej dobe na Západe nevedeli, čo si majú počať s „privilégiami a právami patriarchov“.

Autorita centra bola skrze stredoveký vývoj natoľko posilnená, že takéto „privilégiá“  mohli byť chápané už len ako slobodné ústupky pápeža. Na Západe už nebolo nijaké porozumenie pre starovekú autonómiu patriarchátov, ktorá sa vytvorila na základe zvykového práva, ktoré bolo schválené koncilmi, bez výslovnej koncesie Ríma.

Dobový komentár kardinála Torquemadu podáva názorný obraz o vtedajšom chápaní „privilégií a práv patriarchov“ Západom. Privilégiami sú pre kardinála len tie, ktoré patriarchom priznal Štvrtý lateránsky koncil. O „právach“ povie len to, že Svätá stolica nemá v úmysle zmenšiť práva, ktoré tento koncil udelil. Akého rázu sú tieto práva, to zostáva úplne nejasné. Všetko závisí teda úplne od ľubovôle pápeža.

Vo Florencii teda pod tými istými slovami chápali na Východe, ako aj na Západe niečo totálne iné. V tomto nedorozumení spočíva hlavný nedostatok tohto koncilu a najhlbší dôvod všetkých neskorších konfliktov medzi centrálnou autoritou Ríma a novovzniknutými katolíckymi patriarchátmi Východu.

Vypovedanie florentskej únie
Florentská únia nemala trvácnosť, hlavne preto, že nijako nebola psychologicky pripravená pri nižšom duchovenstve, mníchoch a ľude v Konštantínopole. Pod tlakom verejnej mienky viac ako polovica biskupov, ktorá vo Florencii podpísala, čoskoro stiahla svoj podpis. Konštantínopolská cirkev bola nejaký čas rozštiepená na stúpencov a odporcov únie.

Po dobytí mesta Turkami 29. mája 1453 bol koniec s opätovným zjednotením. Grécka cirkev vypovedala, pravdaže až v roku 1484, oficiálne Florentskú úniu. S veľkou mierou dobrej vôle na obdivoch stranách začaté podujatie nakoniec predsa len stroskotalo na nepriazni doby.

Wilhelm de Vries
Autor vedeckých spisov o sýrskej teológii a o probléme opätovného zjednotenia západného a východného kresťanstva. Žil v rokoch 1904-1997.

Zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/33346/preco-stroskotola-florentska-unia