Pred sčítaním ľudu...

 

Už 21. mája sa začne sčítanie obyvateľov SR. Sčítanie obyvateľstva možno prezentovať ako aktivitu, ktorou obyvatelia dokážu smerovať svoju budúcnosť, na základe ktorej sa dá prognózovať vývoj spoločnosti, a tiež podklad pre rozhodovacie procesy na úrovni spoločnosti, či ako nástroj pre následnú koordináciu sociálnych a ekonomických politík, ktorými riešime neduhy spoločnosti. Aj keď je Slovenská republika multietnickým štátom, žiaľ, hlas niektorých etník nie je vôbec počuť. Medzi takéto etnikum možno považovať aj Rusínov, pričom práve táto národnosť má bohatú históriu i slávne osobnosti. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov Rusínov nepochybne patril aj Dobrjanský, ktorý je pochovaný v Čertižnom. Narodil sa v Rudlove v okrese Vranov nad Topľov.

A.I. Dobrajnský pochádzal zo starého šľachtického rodu a patril do plejády najvýznamnejších slovanských národných buditeľov. Hoci bol formálne  gréckokatolíkom, jeho názory boli duchovne stále bližšie k pravosláviu, čo sa nakoniec prejavilo v tom, že sa postavil do čela hnutia za návrat uniatov (gréckokatolíkov) do pravoslávnej cirkvi. Gréckokatolícku cirkev nepovažoval za prostriedok na prevedenie pravoslávnych do rímsko-katolíckej cirkvi, ale naopak, za cestu smerom k ortodoxii teda pravosláviu.

Medzi rokmi 1854 až 1860 bol županom troch komitátov. Počas celej tejto doby sa musel zaoberať najrôznorodejšou činnosťou, počínajúc riešením pozemkových konfliktov medzi sedliakmi a končiac prácami na vysúšanie močarísk a reguláciou riek. Za túto prácu bol ocenený vládou, v roku 1957 mu bol udelený Rád železnej koruny tretieho stupňa a taktiež rytierska hodnosť s právom dodatku k priezvisku von Sachurov, podľa pomenovania ním kúpenej obce blízko rodného Rudlova.

V roku 1859 bol Adolf Dobrjanský vybraný za člena-dopisovateľa Imperátorsko-kráľovským inštitútom za zásluhy na poli chemicko-geologických bádaní minerálnych prameňov. Tiež sa zúčastnil organizovania spoločnosti „Matice slovenskej“ v Turčianskom Svätom Martine, bol aktívny pri príprave a vydávaní „Slovenských novín“, a spolu s A. Duchnovičom sa zúčastnil zorganizovania „Spoločnosti sv. Jána Krstiteľa“ v Prešove. V roku 1864 založil v Užhorode literárnu „Spoločnosť sv. Bazila Veľkého“, ktorá mala šíriť duchovnú a kultúrnoosvietiteľskú literatúru. Dobrjanský  sa pokúšal preskúmať celú logiku únie – neurobiť ju mostom od pravoslávia ku katolicizmu, ale naopak – zo začiatku ubrániť cirkevnoslovanský jazyk a čistotu východného obradu, potom sa vrátiť k pravoslávnej dogmatike.

25. novembra 1868 Adolf Ivanovič predniesol plamennú reč v uhorskom parlamente z dôvodu zákonodarného projektu týkajúceho sa národnosti, v ktorej hlása autochtonnosť Rusov v Maďarsku, ich paritnú účasť pri utvorení maďarskej štátnosti a nevyhnutnosť ponúknutia im rovnakých práv. Podľa jeho názoru „ Slovanský národ žije svojim vlastným životom a má svoju samostatnosť, viac než tisícročnú kultúru... Slovania sa opäť spoja vo svojej slovanskej národnej svätej pravoslávnej cirkvi, odovzdanej im apoštolom rovnými svätými Cyrilom a Metodom, osvietiteľmi Slovanov.“

Ako je vidieť, aj Rusíni mali svojho Ľudovíta Štúra. Skutočného vlastenca a ochrancu svojho síce nie početného, ale kultúrne veľmi bohatého etnika. Preto aj pri nadchádzajúcom sčítaní ľudu by Rusíni nemali zabúdať na svoje historické korene a odvahu pozrieť do budúcnosti s väčšou sebadôverou a nádejou.

 

Ladislav Štefko