Preparovanie Rusínov na humenský spôsob alebo bombastický názov a bublinkový obsah

(Marginálne poznámky (na adresu) publikácie Rusíni  Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika).

Motto: Povrchní ľudia musia vždy cigániť,
lebo  obsah života je im nedostupný.
F. Nietzsche

Dňa 31. mája tohto roku v priestoroch Vihorlatskej knižnice v Humennom sa konala prezentácia knihy Rusíni  autorov Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika.  Vzhľadom nato, že mi po úvodných slovách môjho diskusného príspevku bolo moderátorkou odobraté slovo, vraj preto, že môžeme autorom klásť len otázky, a nie vyjadrovať svoj názor ku knihe, rozhodol som sa formou marginálnych poznámok reagovať na spomínanú knihu. Chcem reagovať preto, že už v roku 1959 som ukončil  v Snine JSŠ a ako hudobník-amatér som v rámci najrozličnejších kultúrno-spoločenských podujatí  navštívil takmer všetky dediny uličsko-ubľanskej doliny. Dôverne som poznal mnohých ľudí, ich záujmy, ale aj životné problémy, zapríčinené nehostinným prostredím a neprajnou minulosťou. Okrem toho aj ja som fotograf-amatér, aj ja som v minulosti absolvoval kurzy fotografovania. Ba čo viac – v rodinnom archíve si chránim fotografie svojho starého otca (už od roku 1922), neskôr aj  otca, ktorí sa o fotografovanie aktívne zaujímali. A v neposlednej miere chcem reagovať aj preto, že sa považujem za popredného rusínskeho teoretika v oblasti umenovedy.

Aj knihy majú svoj život. Niektoré sa rodia okamžite bez dlhšieho premýšľania, ako to vidíme napríklad u F. M. Dostojesvského, v iných prípadoch kniha sa rodí aj tridsať rokov ako u našich autorov. Ani v jednom, ani v druhom prípade čas ešte nie je zárukou ozajstnej kvality umeleckého textu, aj keď v prípade Dostojevského to neplatí. Rozhoduje jedine talent autora. Pravda, ak poviedka či jej podobný iný malý žáner sa rodí v priebehu spomínaných tridsiatich rokov, potom vzbudzuje v nás určité pochybnosti a vyvoláva ďalšie „vysvetľujúce“ konotácie, a to tým viac, že fotografické zábery knihy vznikli už pred viac ako desiatimi rokmi a kniha sa objavila na trhu len pred niekoľkými mesiacmi.

Publikácia Rusíni spomínaných autorov je svojím obsahom zvláštna – nie je to ani rýdzo vedecká výpoveď o rusínskom národe z hľadiska kultúrnej antropológie, etnografie či folklóru, ani iná hodnoverná výpoveď. Je to svojrázna „koláž“ fotografií ambicióznych fotografov-amatérov o určitej, ale veľmi malej časti rusínskeho obyvateľstva uličsko-ubľanskej doliny  sninského okresu na rozhraní 20. a 21. storočia. Presnejšie povedané, je to „výpoveď“ viac-menej o štyroch-piatich  dedinách a ich niektorých občanoch – z Novej Sedlice, Ruského Potoka, Topole a Jalovej, ktorým je venovaná podstatná časť fotografického materiálu. Aby aspoň čiastočne názov knihy zodpovedal obsahu, autori požiadali prešovských vedcov o textové príspevky o Rusínoch –  Petra Švorca a Oľgu Glosíkovú, ktoré sa v knihe javia len ako doplnok na kvantitatívne rozšírenie počtu strán knihy. Texty spomínaných autorov nepredstavujú pre informovaného čitateľa  nové údaje o Rusínoch, lebo v určitej podobe ich myšlienky o nich už skôr publikovali na inom mieste.         

Kompozične kniha je zostavená tak, aby získala na popularite a oslovila čo najviac potenciálnych záujemcov. Marketingovému úspechu bol podriadený predovšetkým názov publikácie – Rusíni, ktorí po poslednom sčítaní obyvateľstva na Slovensku,  získali výrazne početný nárast a prirodzenú kladnú ozvenu v slovenskej spoločnosti. Ak by sme predsa len akceptovali názov knihy, potom by bolo žiaduce vnútorný text usporiadať takto: na úvod umiestniť príspevok P. Švorca, po ňom príspevok  O. Glosíkovej a A. Hrabušického a nakoniec fotografický materiál spomínaných autorov, ktorý vnímame ako najslabšiu časť celej knihy. Takéto usporiadanie by aspoň čiastočne zodpovedalo zvolenému názvu knihy.
 
Ale prvú a pritom podstatnú výhradu máme predovšetkým k spomínanému názvu knihy, ktorý z hľadiska semiotiky znaku, predstavuje univerzálny symbol národa žijúci  v najrôznejších kútoch sveta (momentálne  na celom svete žije okolo jedného milióna Rusínov), ale fotografický materiál sa týka viac menej len spomínaných niekoľkých  „rusínskych“ dedín sninskej doliny. Všeobecné je nahradené individuálnym a jednotlivým. Z hľadiska  abivalentného vzťahu názvu a obsahu umeleckého textu  je známe, že názov umeleckého diela vystupuje ako jeden z hlavných komponentov kompozície a je vždy symbolom určitého zmyslu. Je to meno diela, manifestácia jeho podstaty.  Meno diela je jeho hlavnou energiou a je neoddeliteľné od tejto podstaty, t. j. musíme ho považovať v určitom zmysle za samotné dielo. Ináč povedané – názov diela je jeho prvým návodom na jeho interpretáciu a nakoniec, názov diela je prvým momentom stretnutia čitateľa s dielom, ktoré by malo uľahčiť komunikáciu čitateľa s dielom a autorom. Ale za univerzálnym (bombastickým) názvom knihy sa skrývajú  desiatky fotografických záberov (bublinkový obsah) z jednotlivých dedín, ktoré majú, podľa autorov, objektívne informovať čitateľa o rusínskom obyvateľstve.

O kom je vlastne táto  kniha? Veď hlavný kurátor a autor úvodnej štúdie Aurel Hrabušický hneď v prvej vete konštatuje: „Ťažko je mne, človeku z opačného konca Slovenska, posúdiť, o kom je vlastne táto knižka. Tento problém  akoby podvedome cítili aj obidvaja autori...“   A. Hrabušický  pomenoval problém hneď na začiatku presne a výstižne, lebo podobných zákutí a smetísk, s ktorými sa stretávame na mnohých záberoch v knihe je  na Slovensku viac ako dosť. A je to príznačné nielen pre Rusínov. Napriek tomu, že publikácia je akoby úprimne venovaná „svojím rodičom, manželkám Ivete a Andrei, Rusínom a najbližším priateľom“ , fotografický materiál vyvoláva opačný dojem. Týka sa to vraj predovšetkým „Rusínov“. Ale o tejto stránke knihy sa vyjadríme na inom mieste.

Pochybnosti o úprimnosti autorov vyvoláva aj skutočnosť,  že  P. Švorc a O. Glosíková, ale   aj niektorí sponzori  a samotní účastníci na fotografických záberoch boli jednoznačne uvedení do omylu tým, že so samotným fotografickým materiálom v knihe, ku ktorému napísali svoje príspevky,  sa po prvýkrát  stretli až po jej uverejnení, resp. jednotliví aktéri doposiaľ o tom nevedia, že sa stali objektom záujmu „majstrov“. Túto skutočnosť mi potvrdili obaja vedci  v Prešove v deň prezentácie knihy. Je to nakoniec vec ich osobnej cti, ale domnievam sa, že  by mali vedieť, kde a v akých  súvislostiach sa uverejňujú ich práce. Úsmev na tvári mi vyvolalo aj priznanie P. Švorca, že o existencii Rusínov na Slovensku sa „dozvedel až na začiatku 90. rokov minulého storočia“, ale o nejaké desaťročie neskôr sa už sám pasuje za renomovaného znalca rusínskej problematiky...

Viac ako pravdepodobne podobným spôsobom dvaja  autori získavali na rusínskych dedinách aj fotografický materiál. Mnohí občania nevedeli a doposiaľ ani  nevedia, čo sledovali fotografi. Potvrdil mi to osobne   p. Fedurco z Jalovej, keď povedal, že oni (TL+JO, autori knihy) kutrali predovšetkým po tých najošarpanejších kútoch dvora a príbytkov. „Ak mi od mrazu opadali obkladačky  v nedokončenej letnej kuchynke, hneď si to všimli a vyfotografovali. Ich zaujímali skôr škaredé časti môjho dvora, ale môj dvojposchodový dom si takmer nevšimli“. Analogicky by sme mohli uviesť ďalšie výpovede vyfotografovaných ľudí, ktorí nedali fotografom svoj súhlas, aby ako reprezentanti Rusínov boli uverejnení v knihe. V niektorých prípadoch fotografické zábery boli  urobené fotopuškou proti vôli občanov. Preto  takto dotknutí občania zvažujú podať na spomínaných fotografov aj trestné oznámenie za porušenie ich osobných práv a hanobenie ich ľudskej dôstojnosti.
Tematicky je fotografický materiál knihy  pomerne rôznorodý, nemôžeme potvrdiť, že by sme v nej objavili nejaké novšie svedectvá o Rusínoch, ktoré by v rovine všeobecne informatívnej, či dokonca estetickej boli nejakým prínosom pre náročnejšie adresáta.    

Na tomto mieste dovolíme si najprv krátky exkurz do teórie fotografie.  Fotografia vzniká ako produkt ľudskej činnosti, ale tento ľudský počin má svoj určitý cieľ, dôvod, prečo  človek takto koná. Prvý dôvod je vecný, fotografujeme pre seba a týmto sa to končí. Nemáme v úmysle, aby naše „dielo“ bolo niekým iným pozorované, či dokonca hodnotené. V druhom prípade je nutná prítomnosť ďalšej, povedali by sme, rovnako dobre pripravenej osoby, na ktorú je zacielená naša fotografia, zacielená predovšetkým na jeho vedomie. Fotograf počíta s tým, že v  adresátovi vyvolá odpovedajúcu odozvu, ktorá by  mala zodpovedať jeho zámeru, t. j. recipient  by mal rozumieť jeho obsahu, lebo len takto môže vyvolať emocionálny zážitok v jeho vedomí.  Existuje aj zmiešaný typ fotografie, ktorá súčasne obsahuje  vecný aj obsahový výtvor. A dodajme, že fotografia je  výtvor vždy sekundárny. Inač  povedané – máme do činenia s  problémom odovzdávania informácie, ktorá sa skladá z troch častí: z  autora, zo vzťahu autora a adresáta a nakoniec – z adresáta, z procesu osvojenia si informácie. V našom prípade nás najviac bude zaujímať predovšetkým prvá a tretia časť – vnímanie osobností. Každého z dvojice autorov a ich   produkcie (informácie), by malo byť jasné z artefaktov fotografie i to, aký má úmysel, prečo a čo sleduje svojou informáciou. Informácia môže vzniknúť  preto, aby bola použiteľná v  praxi   a  vyvolala emocionálny zážitok. Ale emocionálne atribúty nie sú objektívnymi vlastnosťami okolitého sveta, ale len formou ich zhodnotenia jedincom. Tento proces je subjektívny, preto  môže byť u každého iný, podľa toho, aké väzby má k zobrazovanej informácii. Teda z hľadiska spoločnosti má každý  jav  tri skupiny záujemcov -  ctiteľov, neutrálov a odporcov a z pohľadu celej spoločnosti takto vzniká spoločenská (národná) sústava hodnôt. V oblasti fotografovania príjemca len  ťažko ostáva neutrálny,  jeho emocionálny  postoj je spravidla buď kladný,  alebo odmietajúci.

Autormi predkladaná informácia sama o sebe nemá význam, ale jej hodnota spočíva predovšetkým v tom, či sa zhoduje so skutočnosťou. Ale to neplatí celkom pri emotívnej informácii, ktorá sa usiluje o emotívny zážitok a dokonca nemusí mať ani reálnu predlohu.  Môže byť fiktívna a nepravdivá. Mohli by sme teda povedať, že za istých okolností emotívna informácia môže obsahovať  neprítomnosť praktickej informácie.  

To, čo sme naznačili o pozícii adresáta platí aj o autorovi. Ten na úrovni autorského zámeru sa usiluje zachytiť okamžik, ktorý by  v praxi poslúžil ako použiteľná informácia, a to preto, lebo chce formovať emotívnu informáciu ako výraz svojej emocionálnej podstaty.   Fotograf ju dosahuje tým, že zvolí výrazový prvok pre konkrétne vlastnosti a umiestni ho v určitom mieste základne výrazu, v našom prípade, na ploche snímku. Na tomto mieste musíme poznamenať, že autorom takto koncipovaná snímka môže obsahovať aj terciálne  významy, ktoré existujú mimo jeho dosahu a autor o nich  nemusí vedieť, teda nebude  s nimi pracovať. Adresát pri vnímaní informácie používa svoj subjektívny estetický aparát, ktorý ho môže pri určitých situáciách „uniesť“ k minulým zážitkom. Ináč povedané – jemnosti fotografického snímku zostávajú bežnému divákovi neraz skryté, reaguje na ne len divák kultivovaný, ktorý sa o fotografiu zaujíma hlbšie.

Nie náhodou sme na tomto mieste zdôrazňovali úlohu autora pri produkcii fotografického materiálu, lebo nikto iný, ako sme už konštatovali vyššie,  len autor má nejaký základný dôvod a úmysel, prečo a čo sleduje svojou informáciou.  Pri uvítaní knihy, pri jej predstavovaní  v slovenskom rozhlase, v televízii, ale i v humenských novinách jeden z autorov knihy, – Tomáš Leňo, vytrvalo zdôrazňoval právo autorov na svoje videnie  stvárňovanej skutočnosti; toto právo mu nikto  nemôže upierať. Ale pri humenskej prezentácii knihy  na moje výhrady voči knihe mi Leňo hnevlivo odporučil: „ak máte také výhrady ku knihe, dajte nás na  súd“. Leňo si zrejme neuvedomil, že týmto gestom čiastočne prezradil svoje nihilistické  úmysly a ciele, ktoré spolu so spoluautorom sledovali.

Aby som bol konkrétnejší, uvediem príklad. Mám pred sebou fotografický snímok otca z roku 1943. Na snímku sú jeho deti – Michal a Andrej, ktoré vyfotografoval na zelenej lúke s dobovým dedinským pozadím – s pasúcou sa kozou, sušičkou na ovocie a s mačiatkom na stoličke. Otec nás mohol vyfotografovať pred budárʼom (dedinské drevené WC), alebo dokonca pred hnojiskom. Ale niečo podobné mu nemohlo napadnúť, lebo jeho  prirodzená inteligencia mu určila zmysel a cieľ zámeru – vytvoriť hodnotný záznam o svojich deťoch, ktorý by mu počas života a aj  samotným deťom pripomínal jedinečnosť ich spoločnej chvíle plnej radosti a nefalšovaného šťastia na pozadí prírodnej krásy sveta. Teda otec v tomto čase so základným vzdelaním mal jasne vyprofilované videnie, ktoré zodpovedalo jeho životným ideálom. A  práve to videnie je jedným z najvýznamnejších činiteľov, ozajstným talentom pri vnímaní sveta a nielen základná vizuálna orientácia v bežnom živote. Videnie je aj signálom postoja, nazerania, zaujatia stanoviská, v ktorom okrem „primárnej zmyslovosti je i výrazom ľudskej dispozície hĺbkovo preniknúť do podstaty veci. Ale videnie má aj svoj negatívny homonymný význam, lebo sa spája s preludom, halucináciou, chimérou, prízrakom a podobne. Cez tento deformačný posun možno dospieť aj k onomu biblickému: „Majú oči, ale nevidia...“ (S. Rakús). 

Ak sa pozorne zahľadíme do väčšiny fotografického materiálu našich autorov, zistíme, že našich rusínskych spoluobčanov najčastejšie umiestňujú pred  „budár’“ alebo (dokonca) pred „hnojisko“, resp. sú to zábery ľudí na pozadí rozháraného prostredia, neupraveného a nepo-riadneho dvora, ukazujú človeka takmer vždy s fľašou alkoholu v rukách, zátišie s prázdnymi fľašami  od alkoholu, dieťa s pištoľou v ruke, pištoľ na okne a „zastrelený“ pod ním, starý prehrdzavený autobus na pozadí kríža (zo Sniny, tiež rusínsky?), chátrajúci družstevný dvor, psisko za mrežami (tiež rusínsky?), parožie spolu s bohorodičkou (zrejme je to alúzia na chýbajúci estetický vkus u Rusínov), „smutný Ježiš“ na bilborde (Stakčín 1990, JO), „zabudnutý“ karavan (Nová Sedlica 2002, TL), „výčap“ na saniach (Jalová 2003, JO), „tabakové výrobky“ (Ulič 1998, JO), lesný traktor (Ruský Potok 1997, TL), „hajlujúce“ ženy  (Kolonica 1998, JO), Fedurco (Jalová 1998, TL) je „ponúknutý“ adresátovi akoby v stave delíria – nepríčetný, podnapitý, zovňajškom neupravený, slovom stojí pred nami človek  z  predminulého storočia. Za snímok ad absurdum  o Rusínoch, pomenujme ho „oráči“,  vnímam záber manželského páru (Nová Sedlica 2002, JO), ktorý orie roľu, kde do „pluha“ je zapriahnutá manželka.
Súdny slovenský občan musí dobre vedieť, že niečo podobné na Slovensku, ale aj u Rusínov sa nepraktizovalo, akurát tak v  stredoveku. Pre neinformovaného predovšetkým zahraničného návštevníka výstavy tento snímok môže vyvolať nečakané takéto asociácie, aj keď v skutočnosti zobrazená „orba“ s orbou nemá nič spoločné. Pôda na výsadbu zemiakov bola už technikou pooraná, ale sadzač zemiakov dedinčania (asi) nemajú, resp. kúsok zeme je natoľko malý, že ho ani nepotrebujú. Preto si takýmto spôsobom riadkujú jarčeky, do ktorých si neskôr vysadia zemiaky. Nie je to náročná fyzická práca a dalo by sa  povedať, že je to aktívna zmysluplná práca človeka na dedine. Ale na ponúknutej fotografii to vyzerá, ako keby Rusíni na začiatku 21. stor. žili tak, ako ich predkovia v predminulom storočí. Aj z toho  jasne „trčí“ negatívny úmysel fotografa. V pondelok 22.10. 2012  som sa osobne stretol s „oráčmi“ na fotografii - a dozvedel som sa, že sú z toho doslova zhrození a nešťastní... Pani Veronika B. mi povedala toto: „už z diaľky, keď sa približovali k nám neznámi ľudia, sme cítili niečo nedobré. Oslovili nás, či nás môžu vyfotografovať. My sme im to rázne zakázali a doslova sme ich odháňali z nášho pozemku. Ba dokonca sme na nejaký čas prerušili  prácu. A keď sme si boli istí, že sú už preč, pokračovali sme v práci.  Ale manžel o niekoľko týždňov sa dozvedel v Košiciach  od svojich spolupracovníkov, že nás predsa tie hady vyfotografovali“. A my dodávame, že  také ľudské počínanie  už nemá nič spoločné s elementárnou slušnosťou.         

Za vrchol cynizmu autorov považujem záber (Nová Sedlica 1999, JO) duševne chorej starenky v prostredí svojho „hnojiska“. Autorom záberu je MUDr. Jozef Ondzik. Vari úbohá osamotená starenka, sužovaná svojím neprajným osudom a s vysokým stupňom sklerózy sa mohla stať objektom estetického zážitku pána lekára ako objekt typických Rusínov? Prečo ju neodfotografovali pred jej domom, ktorý nie je o nič horší ako (možno) dom pána doktora v Lieskovci, Humennom, či ktorýkoľvek podobný dom na inom mieste Slovenska? Prečo ich lákalo len jej „hnojisko“, s ktorým ona pre takmer bezvládnosť už nedokáže si urobiť poriadok? Prepáčte, ale v tom prípade osobne veľmi pochybujem o morálnych  kvalitách autora foto-dokumentu. 

Bol by som ďalej zvedavý, čo chceli autori povedať zahraničnému adresátovi  zábermi: Parihuzivce 1998, TL - dva zábery,  Pčoliné 1998, Nová Sedlica 2000 JO, Ruský Potok 1997, TL – dva zábery...,  na ktorých opäť „vyčnieva“ len samé haraburdie, neporiadok a alúzie na zaostalosť. A mohol by som analogicky pokračovať ďalej.

Minimálne polovica fotografického materiálu publikácie plní len elementárnu informačnú funkciu. Mohli si ho zhotoviť domáci fotografi pre osobné potreby  alebo pre potreby obecnej kroniky. Ich obsahová výpoveď je ohraničená chronotopom, je zrozumiteľná prítomnému adresátovi - a nič viac. Ale pre zahraničného, málo informovaného diváka bez hlbšieho poznania prostredia – takto ponúkaná kniha je priam nasýtená negatívnymi informáciami o Rusínoch, lebo vypovedá o zaostalosti „bohom zabudnutej krajiny“, o ľuďoch, s  ktorými by sme sa mohli stretnúť skôr v nejakej rezervácii ako v civilizovanom svete. A recipienta ani nenapadne si myslieť, že má pred sebou fotografický materiál v skreslenom a cieľavedome zdeformovanom podaní. V tomto zmysle sa plne stotožňujem s názorom M. Kerekaniča, ktorý v Info Rusín  (č. 13/14/ roč. IX / august 2012, str. 9.) konštatuje, že mnohé „príspevky sú povrchné, plytké a zavádzajúce“. A ja dodávam, že aj priam urážajúce ľudskú dôstojnosť, navyše  nachádzajú sa na hranici znevažovania národa. Videnie autorov publikácie sa stáva „prejavom povrchu, prácou pre bulvárnu zvedavosť a konzumnej orientácie na vizuálne výtvory plytkého zábavného priemyslu“ (S.Rakús). Autori  majú oči, ale nevidia, lebo na tvorivé stvárnenie tak náročnej témy ako je „národ“, nestačia ani oči,  ani pozlátená drahá technika. Naši bratia  Česi vravia v takej situácii: „komu nie je  zhora dané, v  apatieke nekúpiš“.

A tak sa znova pýtame autorov: o kom a čom je vaša publikácia? Psychoanalýza  hovorí, že umelecké dielo je predovšetkým autobiografická výpoveď. A v dejinách umenia máme nespočetné množstvo príkladov, ktorými sa môže potvrdiť tento názor: napríklad v hudbe Čajkovského sa skrýva mnoho zo skladateľových psychických kríz, ktoré mali príčinu v skrývanej gejskej identite, ktorú sa jemu blízki ľudia  usilovali „ututlať“. Dostojevského diela nesú pečať  jeho rozporuplných psychických stavov a látkové pozadie mnohých poviedok  Čechova  je bezprostredne ukotvené  v rodinnom a jemu blízkom  prostredí. O autobiografickom pozadí románu L. N. Tolstého Anna Kareninová nikto nepochybuje (línia Kiti a Levina). Je to nakoniec problém literárnej vedy, ktorá rieši otázku vzťahu autora, diela a príjemcu.

Na pozadí tohto vzťahu dovolím si tvrdiť, že autori publikácie Rusíni poskytli  nepriamo výpoveď predovšetkým o svojom videní sveta, výpoveď o hodnotách svojej duše a svojich estetických hodnotách, o svojich „očiach“. V nej sa markantne prejavili osobné a vnútorné problémy, ktoré si ventilovali i týmto „umeleckým“ a „dokumentárnym“ zámerom.   A vektor ich videnia Rusínov vystihol už spomínaný Fedurco z Jalovej, lebo „ich zaujímali najošarpanejšie kúty Rusínov“, zaujímali sa skôr o škaredé,  ošklivé, o neporiadok, priťahovala ich rusínska zaostalosť. Po prezretí publikácie som  získal pocit, akoby sa naši priatelia priam vyžívali v ošklivostiach zobrazovaného regiónu a za formálne deklarovanou rusínofíliou som zreteľne vycítil „trčiace rožky“ rusínofóbie. Aj preto som okamžite na mieste prvej prezentácie knihy v Humennom zaujal k nej odsudzujúci postoj, a to preto, lebo táto kniha nie je výpoveď o Rusínoch, ale výpoveď o  autoroch, o ich zdeformovaných ľudských hodnotách. Je to kniha poloprávd a pololží o Rusínoch a v duchu nášho rusínskeho barda Alexandra Duchnoviča  adresujem im  tieto riadky:

Кто вам доволив правду
На части ділити?
А в мeні правды
Неправду творити?
Tо може собі лем
Намысленый гуменьскый
Ділетант доволити.

Русины – то жыве тіло,
А не солодкый закусок,
Жебы сі кде-кто міг доволити
3 нёго одкусит і кусок.

A nakoniec – ešte raz otázka: o kom a čom je táto publikácia? Po odpoveď sme si zašli do štatistických  ročeniek, ktoré boli vydané k voľbám na Slovensku z roku 1991 a z roku 2001.  V Jalovej v roku 1991 z celkového počtu obyvateľov  106 len jeden bol Rusín a v roku 2001 v Jalovej už nežil  ani jeden! V Novej Sedlici v roku 1991 z celkového počtu obyvateľov 448 sa k rusínskej národnosti prihlásila ani nie tretina obyvateľstva. A v roku 2001 Rusíni v Novej Sedlici predstavovali len 17% z celkového počtu tu trvale žijúcich  obyvateľov. A nakoniec - v Ruskom Potoku v roku 1991 z celkového počtu  139 obyvateľov sa za Rusínov prihlásilo len 15 občanov. V roku 2001 zo 161 občanov bolo len 9 Rusínov. Tak o kom je táto kniha, komu je venovaná? Na túto otázku musí odpovedať „duchovná matka“ projektu,  Mária Mišková, pracovníčka Osvetového strediska v Humennom.

Na tomto mieste by som chcel odkázať  rusínskym sponzorom a osobitné hlavnému sponzorovi knihy, aby svoje určite nie ľahko zarobené peniaze zhodnocovali zmysluplnejšie, lebo v opačnom prípade by sa mohli ocitnúť v situácii tých dôverčivých starších spoluobčanov, ktorí naleteli všelijakým podvodníkom. Napokon dnes sa dajú i prostriedky na knihy vylákať podvodom.

Hodnotu knihy nemôže vylepšiť ani nie celkom dobre „zmajstrovaný“ článok O Rusínoch dokumentárne, vedecky fundovane a hlavne ľudsky príťažlivo, ktorý tri dni pred samotnou prezentáciou knihy uverejnil Andrej Sivčo (Podvihorlatské noviny, 28.05.2012, s. 5). Mal to byť vydarený podporný marketingový ťah, ktorý by dodal knihe patričnú publicitu a vierohodnosť. Tak sa to dnes vo svete robí a v rodine to platí dvojnásobne.  Z článku som sa dozvedel, že ide o „výnimočnú“ publikáciu,  v ktorej dvaja autori „hľadajú identitu národnej menšiny“,  ale nenájdeme tu ani zmienku o tom, v čom autori vidia túto výnimočnosť. Autor článku  chce čitateľov presvedčiť, že publikácia „už teraz zaujíma mimoriadne postavenie v kontexte slovenskej fotografie z hľadiska dĺžky, pestrosti a dokumentárneho skúmania rusínskej problematiky“. Súhlasíme s tým, že je to mimoriadna publikácia, ale len, ak sa hovorí o dĺžke jej vzniku, lebo vo výskumnej praxi takéto projekty trvajú tri až päť rokov. Autori publikácie sú  len ambiciózni amatéri, ktorí sa  sami povýšili do stavu umeleckých fotografov. V článku A. Sivčo sa sústreďuje na prácu humenských fotografov predovšetkým v rokoch 70. a 80. minulého stor., teda na sedem dedín, ktorých obyvatelia  boli  v súvislosti so starinskou vodnou nádržou presťahovaní do Sniny a Humenného. Ale reč v našom prípade sa týka len samotnej publikácie, o ktorej A. Sivčo nepovedal doslova nič. Pripomenul veľké úspechy, ktoré fotografi dosiahli na mnohých výstavách doma (kto sa na dedine z laikov seriózne dovtípil a k tomu ešte v krčme, kde fotografi vystavovali svoje diela, o čo fotografom skutočne ide?) i v zahraničí, uviedol vyjadrenia renomovaných odborníkov v súvislosti s dokumentom Ľudia spod Bukovských vrchov,  pritom pochybujeme, či Markéta Luskáčová, ktorej sa tak „úctyhodne“ zapáčila kniha, videla  na svoje oči  dnešné rusínske uličsko-ublianske prostredie, ktoré za posledné roky, tak ako aj ostatné Slovensko, sa rýchlo modernizuje. A tvrdenie, že morálnu podporu autorom knihy poskytol aj samotný prof. Paul R. Magocsi je zavádzajúce, ba je to bezočivá lož! K článku A. Sivča, ako aj k samotnej publikácii  si dovolím poznamenať ešte toto: nech by  autori a ich najatí adjunkti sa snažili nahovoriť o knihe čokoľvek, nič to nebude platné, ak sa o nej kladne nevyslovia tí, komu bola kniha venovaná. Ak publikácia neobstojí pred  Rusínmi – v dobrom i v zlom, - stane sa len regionálnym dokumentom regionálnych nadšencov (v jednom prípade by som povedal, že máme pred sebou priam naklonovaného Ostapa Benderu - hl. postava satirického románu Dvanásť stoličiek Iľfa a Petrova a neuznaného humenského génia). Obávam sa, aby práve títo Rusíni nevnímali knihu aj ako pamflet na ich život.  Kniha je len veľmi okrajovou výpoveďou o veľmi nepatrnej časti rusínskeho obyvateľstva,  pritom by sa dalo povedať, že je to výpoveď o ich už „dávnominulom“ čase. Je to v určitom zmysle taxidermia rusínskeho života a jeho prostredia, ktoré v tomto čase zaznamenáva veľmi dynamický rozvoj. A na jeho pozadí knihu vnímame ako medvediu službu Rusínom.

Chcel by som autorov aj touto cestou vyzvať, aby upustili od ďalších výstav o Rusínoch na našom území i mimo neho, lebo, ako sa už naznačilo, ich informácia je neobjektívna, skresľujúca, ba až zavádzajúca. Takéto počiny neprinášajú do vzájomných vzťahov nič dobre, okrem (možno) slušnej finančnej odmeny pre autorov zo štátnych fondov.

Andrej Antoňák