Prestaňme konečne špekulovať o zhoršení nášho volebného systému

Poučenie zo Západu

Pozrime sa na to, aké paradoxy spôsobujú väčšinové volebné systémy vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch.

Pred pár dňami prebehli parlamentné voľby vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, ktoré určili, ktorým smerom sa tieto veľké a významné krajiny vyberú na najbližšie roky. Za dverami sú aj prezidentské voľby v Spojených štátoch, ktoré ovplyvnia dianie nielen v nich, ale aj vo veľkej časti sveta.

Francúzske voľby priniesli prekvapivé víťazstvo radikálnej ľavice, v Spojenom kráľovstve zasa neprekvapivo vyhrali socialisti. V prípade Spojených štátov už dnes vieme, že s výnimkou nepravdepodobného scenára – odstúpenie Joea Bidena z prezidentského súboja – zvíťazí kandidát, ktorý bude pre veľkú časť americkej spoločnosti neprijateľný – čiže ktorýkoľvek z dvoch hlavných kandidátov.

No jednu vec majú tieto troje volieb spoločnú: väčšinový volebný systém. Vo Francúzsku sa poslanci Národného zhromaždenia volia v jednomandátových volebných obvodoch v dvojkolových voľbách, do Dolnej snemovne Spojeného kráľovstva rovnako v jednomandátových obvodoch, no iba v jednom kole volieb a prezidentské voľby v Spojených štátoch zasa fungujú na princípe voliteľov, kde – až na dve výnimky – všetkých päťdesiat štátov volí jednohlasne toho kandidáta, ktorý získal v danom štáte najviac hlasov.

Ideálny volebný systém zrejme nejestvuje a ani ten slovenský nie je bez chýb. No pozrime sa na to, aké paradoxy a problémy spôsobujú väčšinové volebné systémy v etablovaných demokraciách, ako sú Francúzsko, Spojené kráľovstvo či Spojené štáty.

Vo Francúzsku získalo najväčší počet hlasov Národné združenie, konkrétne 10,6 milióna v prvom kole a 10,1 milióna v druhom kole, čo predstavuje 33,2 percenta v prvom kole a 37 percent v kole druhom. Napriek tomu má až tretí najvyšší počet poslancov z kandidujúcich subjektov, konkrétne 142 z 577.

Národné združenie predbehol ľavicový blok, ktorý získal v druhom kole 7 miliónov hlasov (25,8 percenta), no až 180 poslancov, a Macronova koalícia Ensemble so 6,7 milióna hlasov (24,5 percenta) a 159 poslancami. Ako je to možné, opísal Ján Cipár.

Keď sa pozrieme na výsledky volieb v Spojenom kráľovstve, paradoxy nie sú o nič menšie. Labouristi celkovo získali 33,7 percenta hlasov, no poslancov majú až 411 zo 650, čo predstavuje 63,2 percenta.

Na druhej strane Reform UK, ktorá získala necelú polovicu hlasov labouristov, konkrétne 14,3 percenta, má iba piatich poslancov. To je iba zlomok oproti sedemdesiatim dvom poslancom Liberálnych demokratov, ktorí však získali len 12,2 percenta hlasov.

Medzi paradoxy týchto britských volieb patrí však aj to, že hoci labouristi na mandáty voľby vyhrali, v skutočnosti oproti predošlým voľbám v roku 2019 celkový počet voličov stratili. Ako píše Kamil Draganovský, systém ušitý pre dve veľké volebné strany naráža na svoje limity a v súčasnosti ich spoločný zisk predstavuje len 58 percent hlasov – no poslancov majú až 533 zo 650.

A čo sa to deje v Amerike? Ako je možné, že keď proti sebe kandidujú dvaja postarší páni, ktorí sú pre veľkú časť spoločnosti neprijateľní, neobjaví sa nejaký tretí kandidát s reálnou šancou na výhru, ako by sa to bolo stalo napríklad na Slovensku?

Opäť je to dané volebným systémom. Technicky vzaté, okrem Bidena a Trumpa kandidujú aj iní, no vo väčšinovom volebnom systéme, kde víťaz berie všetko, žiaden kandidát tretej strany nemá nádej na úspech.

Pokiaľ by v súčasnej situácii kandidoval niekto, kto by oslovil umiernenejších republikánov, republikánske hlasy by sa rozbili a vyhral by Biden. Naopak, ak by sa o prezidentský úrad uchádzal niekto, kto by oslovil časť demokratických voličov, ktorí už Bidenovi hlas nechcú dať, toto by zas pomohlo Trumpovi.

Vo väčšinovom volebnom systéme skrátka nemá každý hlas rovnakú váhu. Niektorí voliči sú podreprezentovaní – alebo vôbec nereprezentovaní –, iní sú zasa nadreprezentovaní. Vidíme to na príklade Spojeného kráľovstva, kde momentálne vládne strana reprezentujúca iba tretinu voličov.

Ako argument v prospech tohto systému sa uvádza, že je hrádzou proti extrému – a pritom vo Francúzsku práve vďaka väčšinovému volebnému systému vyletela extrémna ľavica. Argumentuje sa aj zastúpením regiónov v celoštátnom parlamente, no v praxi vidíme, že voliči hlasujú podľa straníckych línií a nezriedka proti nejakej strane, ktorú nechcú vidieť vo vláde.

Tento fenomén napokon vidíme aj doma, no nie v parlamentných voľbách, ale v komunálnych. Do mestských, miestnych a obecných zastupiteľstiev sa volí vo viacerých volebných obvodoch, či už jedno-, alebo viacmandátových. Po komunálnych voľbách v roku 2022 sa vďaka tomuto systému viaceré miestne zastupiteľstvá v Bratislave stali jednofarebnými.

Vo voľbách do Národnej rady sa nič takéto nemôže stať. Áno, môžu prepadnúť hlasy pre kvórum, a áno, vzorec na prideľovanie mandátov je matematicky chybný – a nedostatkov by sme našli aj viac. Ale také veľké paradoxy a absurdnosti, aké vidíme vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch, u nás nehrozia.

Napriek tomu sa na Slovensku každú chvíľu otvára otázka zmeny volebného systému. O jednomandátových obvodoch podľa okresov už v minulosti hovoril Daniel Lipšic, Obyčajní ľudia a hovorí o ňom aj Hlas. Matovičovci neskôr názor zmenili a súčasný volebný systém ochránili ústavne.

Napriek pravidelne sa objavujúcim špekuláciám sa zatiaľ vždy otázka zmeny volebného systému zatvorila ešte rýchlejšie, než sa otvorila. Ako sa ukazuje, nedostatok vôle prejsť od rečí k činom je niekedy aj na prospech veci.

Jakub Lipták

zdroj:
https://www.postoj.sk/158820/prestanme-konecne-spekulovat-ozhorseni-nasho-volebneho-systemu


foto: Výsledky parlamentných volieb v roku 2023 podľa okresov
autor: Jakub Lipták