Pri Snine bojoval aj svetoznámy reportér Egon Erwin Kisch

Roman ROKYTKA

Len v zopár knihách, ktoré vyšli po celom svete, sú zmienky o meste Snina a jeho okolí. Takouto ojedinelou knižkou sú vojnové denníky Egona Ervina Kischa (1885 - 1948), jednej z najvýznamnejších postáv svetovej žurnalistiky z prvej polovice 20. storočia. Kisch bol český novinár, ktorý všetky svoje reportáže napísal v nemčine. Adolf Branald o ňom povedal, že "vzal ľuďom strašidlá a dal im fakty" a preto založil "modernú žurnalistiku". Podľa Václava Kaplického zase "Kisch povýšil žurnalizmus na umenie."

Novinár a spisovateľ E. E. Kisch sa narodil v Prahe v roku 1885. Je autorom slávnych reportážnych kníh z celého sveta. Hrozná skúsenosť prvej svetovej vojny ho myšlienkovo zblížila s ideami socializmu. Bol jedným z prvých Hitlerových väzňov, bojoval v španielskej občianskej vojne v rokoch 1937 a 1938. Po rokoch exilu v Mexiku sa vrátil do Prahy, kde v roku 1948 zomrel. Pre Kischa, rovnako ako pre celú jeho generáciu, ktorá sama seba nazvala "stratenou", bola prvá svetová vojna obrovským existenciálnym otrasom. Tak ako mnohí, ktorí zažili absurditu tejto vojny, aj Kischa táto skúsenosť navždy poznamenala. "To, čo sme tam videli my - ľahkovážnosť dôstojníkov, honbu za vyznamenaniami, ktorá stála životy tisíce ľudí, hýrenie a protežovanie u veliteľov, účinky útokov pechoty, bubnovej paľby, ručných granátov... My sme si len ťažko dokázali uvedomiť, že tí, s ktorými sme ešte len pred chvíľou hovorili, fajčili, alebo pospevovali, ktorí boli našimi kamarátmi, teraz ležali vedľa nás zožltnutí a mŕtvi, že sa z nich stala proste vec, mŕtvola... To všetko sme prežívali so strašlivou hrôzou a nikto z nás na to nikdy nezabudne...," napísal v roku 1919.

Denník si začal Kisch písať hneď po príchode na front, kde sa dostal ako vojak pražského ôsmeho armádneho zboru rakúsko-uhorskej armády. Aj na vojne totiž zostal novinárom. Kým ostatní vojaci prali, varili alebo spali, Kisch neustále robil tesnopisné záznamy do svojho zápisníka. Väčšinou ešte počas udalostí, najneskôr však do 24 hodín. Popisoval deň po dni to, čo tisíce frontových vojakov prežívali a cítili. Mal mimoriadny dar - dokázal to vecne a pritom veľmi sugestívne podať. A preto vždy, keď sa stalo niečo otrasné, dojímavé alebo zaujímavé, vojaci ho žiadali: Napíš to, Kisch !

Knižne vyšiel denník po prvýkrát v roku 1922 v Prahe s nemeckým titulom Soldat im Prager Korps (Vojakom pražského zboru). Druhé vydanie vyšlo v roku 1930 v Berlíne s príznačným názvom: Shreib das auf, Kisch (Napíš to, Kisch). Svoje zápisky z frontu Kisch po vojne nikdy neupravoval, aj pred publikovaním ich nechal v pôvodnom znení.

Vojnové zážitky zo sninského regiónu sa nachádzajú v závere denníka. Kischova divízia sem dorazila počas bojov v Karpatoch v jeseni a zime 1915. Tieto ruské ofenzívy cez Karpaty boli jediným priamym kontaktom slovenského územia s frontom prvej svetovej vojny. Kischov vecný opis bezprostredne prežívaných udalostí v miestach, ktorými prechádzal - Kolonica, Ladomírov, Snina, Stakčín, Pčoliné, Smolník, Veľká Poľana - ojedinelým spôsobom dopĺňajú regionálne dejiny Sniny a okolia. Tento rok práve uplynulo od popisovaných udalostí 90 rokov.

Vo februári 1915 boli ruské vojská niekde medzi Medzilaborcami a Lupkowom. V tom čase dorazila Kischova armáda do Sniny. Novinár si o tom poznamenal: "Snina je zničená a vyplienená. Obyvateľstvo oblieha poľné kuchyne a žobre o odpadky alebo trocha polievky, v obci je tiež plno chorých s omrzlinami". Pri Snine sa nebojovalo zblízka, rojnice boli od seba asi dvetisíc metrov, "ale horšie než strelné rany bolia omrznuté prsty na rukách a nohách".

Zo Sniny postupovalo vojsko popri Ciroche na sever. Vojaci vedeli, že idú do bitky, niektorí sa radšej sami zmrzačili - nečakal ich však návrat domov, ale divízny súd. K stretu s Rusmi došlo pri zaniknutej obci Smolník. Tento boj sa Kischovi podarilo prežiť, nasledujúci deň - 18. marca 1915 - bol však preňho "najosudnejším v tomto vojnovom roku". Práve, keď vstúpil do budovy veliteľstva práporu, ju zasiahol granát. Črepiny mu rozťali tepnu na hlave a ťažko zranili chrbticu. V takomto stave Kisch postúpil cestu do Veľkej Poľany, kde bola poľná nemocnica. Túto anabázu nazval "krížovou cestou". "Jazda bola príšerná. Nárazom, ku ktorým dochádzalo pravidelne dvakrát za sekundu, by sme si ešte privykli, ale vozy sa šmýkali, narážali a kymácali. Myslím, že i nezranený by som vypustil dušu v tejto pojazdnej mučiarni...," napísal si do denníka niekde v Poloninách.

Keď nekonečnými serpentínami konečne dorazili do obce, v nemocnici nebolo miesto. Museli pokračovať ďalej - až do Stakčína. Tu Kisch dostal miesto v maltézskom vlaku a o piatej hodine ráno 20. marca 1915 po ôsmich mesiacoch najhroznejších útrap po frontoch celej Európy vyrazil na cestu domov. Tesne pred príchodom na pražskú stanicu Kich píše o pocite hanby, ktorý nedokázal potlačiť. Nedarilo sa mu totiž myslieť na mŕtvych a zomierajúcich kamarátov v Karpatoch, ale na obyčajné veci, ktoré ľudia robia v čase mieru a ktoré sa vo vojne zdajú tak neskutočné: "Pôjdem ulicami s ľuďmi bez toho, že ma zasiahne granát, bez toho, že na mňa vystrelia zo zálohy, budem jesť z taniera, dostanem k mäsu múčnik, bude pri mne sedieť matka a celý byt bude môj, nebudem už ušpinený kaprál, potulujúci sa okolo poľných kuchýň, aby ulovil niečo z odpadkov, budem ležať v posteli a čítať knihy a snáď budem bozkávať dievčatá, sedieť v kaviarni a hovoriť s priateľmi...".