Príbeh domu číslo 21

Dnes Dom ľubovnianskeho mešťana
 

Milí čitatelia, rok sa stretol s rokom a my vám vo sviatočnom vydaní Ľubovnianskych novín opäť chceme ponúknuť viac zaujímavého čítania na voľné dni. Možno si ešte pamätáte, že pred rokom sme otvorili cyklus sviatočného čítania Príbeh domu číslo... a začali sme domom číslo jeden - kostolom na námestí sv. Mikuláša. Chceme v tom pokračovať, lebo si myslíme, že v Starej Ľubovni je veľa krásnych historických budov opradených legendami a vieme o nich iba veľmi málo. Hlavne sú ale svedectvom našej histórie. Tak, veríme, že aj dnešný príbeh Domu číslo 21 z pera historika a archeológa Pavla Mišenka vás zaujme.

■ Denár uhorskej kráľovnej
Mestské zastupiteľstvo v roku 2004 odsúhlasilo vytvorenie Domu ľubovnianskeho mešťana a na tento účel vyčlenilo dom č. 21 na Námestí sv. Mikuláša. Jeden z najmenej prestavaných domov bol majetkom mesta a mohol byť vďaka finančným prostriedkom z Európskej únie zrekonštruovaný a zariadený tak, aby čo najreálnejšie pripomínal život mešťana v druhej polovici 19. storočia. Dom je síce starší a jeho stavebný vývoj prešiel viacerými fáza-mi, ale zariadenie interiéru nedovoľovalo ísť ďalej do histórie, pretože so zabezpečovaním nábytku a bytových doplnkov by boli podstatne väčšie problémy a aj ich cena vyššia.
Výsledky archeologického výskumu, ktorý bol zrealizovaný v rokoch 1998 - 99, nám dokazujú, že základy domu boli postavené na prelome 14. a 15. storočia. Svečia o tom nájdené keramické črepy a denár uhorskej kráľovnej Márie z roku 1383 (doteraz pravdepodobne najstaršia nájdená minca v meste a na hrade). Ďalším zaujímavým nálezom bol poškodený „trezor“ zakopaný do zeme v rohu pivnice. Išlo vlastne o drevenú truhlicu, ktorá slúžila ako skrýša vzácnych dokumentov a zrejme aj peňazí pred ohňom a zlodejmi. Žiaľ, pri objavení bol trezor takmer prázdny - našla sa tu však minca z roku 1700 (duárius Leopolda I. ). V súčasnosti je tento priestor zrekonštruovaný a prezentovaný návštevníkom.

■ Prestavaný po požiari
Pôvodne sa dom nachádzal v zástavbe šošovkovitého námestia. Okolie kostola slúžilo ako cintorín a priestor, kde sa teraz nachádza severovýchodná časť námestia a vnútorná zástavba „nižnej ulice“, bol používaný ako trhovisko. Na túto skutočnosť nás upozorňuje architektonický vývoj domov v tejto časti námestia a taktiež archeologický výskum suterénu domu č. 16 na Námestí sv. Mikuláša, kde neboli nájdené staršie nálezy než z polovice 17. storočia. Aj orientácia klenieb pivníc, ktoré sú rovnobežné s námestím, sa začali používať zrejme až v druhej polovici 17. storočia. Podobnú klenbu v suteréne domu č. 5 máme datovanú až na začiatok 18. storočia. Na opačnej strane námestia (oproti vchodu do kostola) bola situovaná radnica, ktorá spočiatku bola samostatne stojacou budovou a až neskôr sa dostala do radovej zástavby.
Vráťme sa však späť k nášmu domu, ktorého prízemná časť mohla byť pôvodne drevená, ale po požiari mesta v roku 1556 išlo už o kamenný dom v radovej zástavbe. Dnešné prvé poschodie, ktoré tvorila jedná veľká sieň s dreveným trámovým stropom, slúžilo ako skladový priestor (domy s podobnou dispozíciou ešte existujú v Hniezdnom alebo Podolínci). Zaujímavým architektonickým prvkom je časť kamenného portálu umiestneného medzi pivnicou pod prednou časťou domu a malou pivnicou situovanou pod chodníkom. Tento portál bol objavený pri rekonštrukcii domu a domnievame sa, že ide o pôvodný vstup do pivničných priestorov priamo z námestia. Na mieste malej predsunutej pivnice musel byť terén upravený tak, aby bol umožnený prístup do podzemia. Prelomom v architektonickom vývoji domu je veľký požiar mesta v roku 1639. Táto skutočnosť je zachytená aj na pieskovcovom ostení dverí, ktorými sa vchádza z dufartu (prejazdu) do prednej prízemnej miestnosti. Nad dverami je nápis: LVBLOVIA ARSIT 1639 HAEC RENOVATA AN 1641 R - Ľubovňa zhorela 1639 opravené v roku 1641. Okrem toho sa požiar spomína aj v testamentoch občanov mesta z tohto obdobia.

■ V dome aj pivovar
Po ničivom požiari bolo prestavané celé mesto. Pravdepodobne bol zničený aj pôvodne gotický kostol a táto udalosť bola príčinou jeho barokovej prestavby. V tomto období sa zrejme námestie uzatvára do štvorca a dostáva súčasnú dispozíciu. Aj dom po prestavbe začal zhruba vyzerať tak, ako ho poznáme dnes. Prízemie dostalo terajšiu podobu a zmenilo sa jeho využívanie. Rozvoj obchodu a remesiel si vyžadoval nové a väčšie priestory súvisiace s prevádzkovaním živnosti. Tak to bolo pravdepodobne aj v Starej Ľubovni, a preto majiteľ domu v prízemí zriadil dielňu a pravdepodobne aj obchod. Nebolo vôbec nezvyčajné, ak súčasťou domu bol aj vlastný pivovar, neraz spomínaný aj v testamentoch ľubovnianskych mešťanov. Budovy zadného traktu boli_ postavené zväčša z dreva a slúžili ako maštale, alebo k nim patriace zázemie (sklady, sýpky, príručné senníky). V tom čase totiž každý obchodník alebo remeselník mal aj vlastné poľnohospodárstvo, ktoré mu zabezpečovalo základné potraviny. Bohatší mešťania mali v okolí mesta dokonca aj majere.

■ Čierna kuchyňa
Keďže prízemie domu sa zmenilo na hospodársku časť, bolo potrebné presunúť ubytovanie rodiny na prvé poschodie. Tu bola zriadená čierná kuchyňa, ktorá sa zachovala dodnes. Bola objavená pri poslednej rekonštrukcii domu a v súčasnosti je prezentovaná verejnosti. Pod novovekým obkladom steny čiernej kuchyne sme našli vstavaný barokový príborník z 18.storočia (ide pravdepodobne o najstarší zachovaný kus nábytku pochádzajúci priamo zo Starej Ľubovne). Po jeho zreštaurovaní bol umiestnený do niky (výklenku) v spoločenskej miestnosti domu. Z čiernej kuchyne viedlo drevené schodisko do podkrovia využívaného ako sušiareň či skladisko Suterén bol sprístupnený z dufartu a pribudla nová pivnica v zadnej časti domu. Pôvodný vchod z námestia bol zrušený. Na jeho mieste vybudovali malú pivnicu nachádzajúcu sa pod chodníkom.

■ Zemetrasenie aj v Ľubovni
V 18. storočí nedošlo k výraznejším architektonickým zásahom. Je zaujímavé, že značná časť fasád meštianskych domov bola upravená začiatkom 19. storočia. Mohlo to byť v dôsledku premiestnenia cintorína z okolia kostola a budovania moderného námestia, alebo došlo k obnove mesta po zemetrasení v roku 1813, ktoré napáchalo v spišskej a šarišskej stolici obrovské škody. Alternatívu spojenú so zemetrasením potvrdzuje aj výstavba spevňujúceho múru v suteréne pod čelným múrom domu, ktorý nám pri archeologickom výskume datovala minca - trojgrajciar Františka II. z roku 1800 alebo vročenie na priečelí domu č. 23, kde sa nachádza rok 1813. Na prelome 19. a 20. storočia bol postupne zastavaný dufart a novovzniknuté priestory boli využívané ako obchody. Prízemná časť fasády dostala nový drevený obklad, čím vznikli výklady a vchody uzatvárané kovovou roletou. Dom patril v 18. storočí Krajgerovcom a v 19. storočí rodine Georga Munstera.

■ Zachovaný pre budúce generácie
V súčasnosti je dom v správe mestskej agentúry pre cestovný ruch a regionálny rozvoj, ktorá pôsobí pod názvom MARMON. Meno dostala podľa červeného vápenca nápadne pripomínajúceho mramor. V minulosti bol tento materiál žiadaným artiklom na uhorskom, ale aj poľskom trhu. Vyrábali sa z neho náhrobky, pamätné stély ale aj architektonické prvky. Ako sme už uviedli, interiér domu prezentuje život ľubovnianskeho mešťana v druhej polovici 19. storočia. Predná časť suterénu je zariadená ako dielňa na výrobu modrotlače. Približuje tu technologický postup farbenia plátna. Práve v 19. storočí to bolo jedno z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich remesiel v meste a v 20. storočí sa plátno farbené v Starej Ľubovni hodnotilo ako vysoko kvalitné. Zadná časť suterénu je zariadená ako pivnica mešťanov. Prízemie tak, ako v minlosti plní funkciu obchodno-predajnú. V prednej časti je umiestnené mestské Informačné centrum a predajňa suvenírov. Tento priestor je spojený s malou miestnosťou, ktorá slúži ako mincovňa. Tu sa prezentuje obdobie, na ktoré je mesto právom pyšné. Ide o 18. storočie, kedy sa v meste razila vlastná minca „ľubovniansky zlatý“.

■ Ľubovňa mala svoju menu
O existencii tejto meny sa vedú stále rôzne polemiky. Faktom je, že ako platidlo existoval, avšak nie je jasné, či to bola minca priamo označená ako „ľubovniansky zlatý“, alebo to bola poľská minca razená v Starej Ľubovni a kvôli tomu tento „zlaťák“ dostal prívlastok „ľubovniansky“, alebo to bola iba hodnota uvádzaná v písomnostiach. Faktom je, že doteraz sa nepodarilo objaviť mincu s týmto označením. Existencia mincovne je v Starej Ľubovni doložená písomnosťami datovanými do obdobia krátko po jej zániku, čiže po roku 1769, keď bola zničená vojakmi tzv. Barskej konfederácie bojujúcej v občianskej vojne o vládu nad poľským kráľovstvom. Zatiaľ najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1706, kde vo svojom testamente pani Alžbeta Herteli odkazuje svojmu manželovi popri iných menách aj 20 ľubovnianskych zlatých. Od tohto dátumu sa peniaze razené v ľubovnianskej mincovni spomínajú v mestských písomnostiach pravidelne. Však doposiaľ najzaujímavejším materiálom zaoberajúcim sa problematikou ľubovnianskej meny je dlžobný úpis vyhotovený magistrátom mesta Hniezdne, podľa ktorého si jeho richtár, prisediaci a cela staršia rada vypožičali v roku 1753 od „vznešeného veľadôstojného otca Joanna Jaglinského, farára z Ružbach“ 400 holandských aureusov (zlatých). Táto suma má byť rozdelená medzi mešťanov, aby mohli postaviť domy zničené požiarom. Okrem správy o požiari v Hniezdnom nám tento dokument poskytuje aj reálny obraz hodnoty ľubovnianskeho zlatého. Obyvatelia Hniezdneho si 400 holanských zlatých prerátali na čiastku 3320 ľubovnianskych zlatých. Jeden holandský zlatý bol vyvážený 8,5 ľubovnianskými zlatými. Navyše uvádzajú, že každý „zlaťák“ má hodnotu 20 poltorakov. Možno doterajšiu absenciu pôvodnej mince vyrieši systematický archeologický výskum mesta a hradu. Pravdou je však fakt, že Stará Ľubovňa razí vlastnú mincu aj teraz, čím sa nemôže pochváliť len tak každé mesto.
 

■ Nemajú nikde na Slovensku
Zadná miestnosť domu číslo 21 na prízemí je zariadená ako funkčná keramikárska dielňa spojená s predajom keramiky. Prvé poschodie je zariadené ako byt meštianskej rodiny z konca 19. storočia. Po drevených storočiami zošúchaných schodoch sa dostaneme na chodbu so svetlíkom v tvare komína. Chodba je situovaná v centre obytnej časti. Cez mohutné dvojkrídlové dvere vojdeme do priestrannej izby - spoločenskej miestnosti alebo jedálne, zariadenej nábytkom v štýle „altdeutche“, nachádza sa tu už spomínaný barokový príborník. Vedľajšia miestnosť predstavuje pracovňu mešťana, ktorú bolo možné využívať aj ako príležitostnú spálňu. Tu prevláda nábytok v štýle „biedermeier“. Zaujímavosťou expozície je už spomínaná čierna kuchyňa s otvoreným ohniskom. Ide o jedinú prezentovanú meštiansku kuchyňu tohto druhu na Slovensku. Iba tu sa dá na vlastnej koži zažiť atmosféra miestnosti, kde naše pra-pra-babky pripravovali pokrm pre svoju rodinu počas všedných, ale aj sviatočných dni. Z čiernej kuchyne sa pomocou dreveného schodiska dostaneme do podkrovia, ktoré bude počas zimy premenené na alternatívnu výstavnú miestnosť. Zadný priestor prvého poschodia je zariadený ako spálňa v štýle „altdeutche“.
 

******
 

Na záver patrí hádam iba pozvanie na návštevu domu číslo 21. Nezabudnite zaklopať na bránu starého meštianskeho domu, kde sa zastavil čas.
 

Text: Pavol Mišenko