Príbeh Miriam Jevíkovej z novinárskeho pera Andreja Dudáša

Zmiznutie Miriam Jevíkovej na Kaukaze poriadne rozvírilo hladinu života v rodnom meste 28-ročnej študentky pražskej Karlovej univerzity. Tento čin nenachádza v histórii podduklianskeho sídla paralelu. Dohady a súcit dominovali u jeho obyvateľoch, z ktorých len málo ľudí poznalo čiernovlasú protagonistku tohto osudového príbehu, no málokto nepoznal jej rodinu: otec Anton bol dlhé roky zamestnancom štátnej správy a samospávy na úseku obchodu a služieb, zomrel pred poltreťarokom, matka Mária vychovávateľka na stredoškolskom internáte, brat Peter, v rokoch štúdia na športovom gymnáziu nádejný cyklista, dnes pôsobí ako röntgenológ v Přerove. Miriam utkvela v pamäti úzkemu okruhu priateľov, spolužiakov a učiteľov ako nenápadné, pritom však hĺbavo zasnené dievča. Nemala v láske matematiku a fyziku, naopak, čítaním beletrie a filozofickej spisby sa rada nechávala unášať svetom snov a predstáv o spravodlivom usporiadaní sveta. Nápadným bol jej vzťah k prírode a svojmu štvornohému priateľovi - ratlíkovi, ktorý vyústil do zmeny stravovacích obyčají - z Miriam sa v období gymnaziálneho štúdia stala vegetariánka.

„Už na základnej škole čítala romány Tolstého a Dostojevského, žila akoby v inom svete, pripadala mi skôr ako učiteľka, než spolužiačka,“ hovorí o Miriam jej rovesníčka, dnes kantorka na strednej zdravotníckej škole v Košiciach Jana Drábiková. Len v dobrom na ňu spomína jej najlepšia priateľka z čias štúdia Alena Šmajdová, učiteľka nemčiny a výtvarnej výchovy v Prešove: „Boli sme podobné typy, možno menej spoločenské než iní, preto aj menej nápadné. Jej krédom bolo už vtedy pomáhať ľuďom…“ Vzápätí dodáva: „Mám taký skľučujúci pocit, že pre jej oslobodenie sa nič nerobí...“

Nebolo ľahké prihovoriť sa utrápenej matke. Nielenže akákoľvek zmienka o unesenej dcére zakalí jej oči slzami, ale tiež vyvoláva obavy, z pohľadu nezainteresovaných len veľmi ťažko pochopiteľné, aby ňou nebodaj neublížila Miriam a sebe samej nespôsobila mučivé výčitky, ak by plány na oslobodenie dcéry zlyhali. Rovnaké obavy ju viedli odmietnuť iniciatívu miestneho občianskeho združenia Chránime kraj pod Duklou, ktoré hodlalo usporiadať tlačovú konferenciu a následne rozvinúť zbierku na výkupné... Tesne pred prijatím radostnej zvesti o oslobodení Miriam nám o svojej dcére riekla: „Bola cieľavedomá až tvrdohlavá. Jednoducho živel, typ človeka, aký musí existovať, aby sa svet pohol ďalej… Pre túto jej vlastnosť ju dnes nemám …“ Ako každý aj Miriam mala svoje muchy. Stávalo sa, že zašantročila svoje osobné veci. Otec ju za to zvykol karhať slovami: raz aj teba ukradnú… Kým si pani Jevíková utierala slzy, oči mi padli na malé výtvarné dielko - koláž, pozostávajúcu z fotografií rodičov, oboch detí v rôznom veku a ratlíka. Svojrázny prejav rodinného púta od Miriam spred niekoľkých rokov otočím a čítam jej rukou napísaný text: Ne ve slávě, nýbrž v tom, čím jsme ji dosáhli je hodnota, a v tvoření nesmrtelných dětí požitek (A. Schopenhauer).

Dnes je, chválabohu, všetko ináč. Miriam je von z jamy levovej. Telefonát z utorka minulého týždňa ukončil trápenie milujúcej matky. Jej Miriam je živá a zdravá, telesne…! Ale aký to pôžitok?! Pani Mariena je naďalej v stave psychického vypätia, jej spánok je zhlukom najrôznejších snov, kiežby už skončil ten cirkus navôkol… Ako omámená reaguje na telefonáty a návštevy príbuzných, susedov, priateľov a novinárov. V stredu zostáva celý deň doma, kde to vyzerá ako v telefónnej centrále. Až na tretí deň vychádza z činžiakového bytu a ide si splniť svoju ohlasovaciu povinnosť na úrad práce (aj keď už nadobudla zákonný nárok na dôchodkovú rentu - „no povedzte, nie je to absurdné?“). Cestou sa stretáva s empatickými prejavmi pozornosti spoluobčanov, medzi inými aj primátora Michala Bartka. Ďakuje za ne, ďakuje predovšetkým ľuďom, ktorí chceli jej dcérke úprimne pomôcť, najvrúcnejšie ďakuje tým, ktorí pomohli..., no najradšej by bola, keby už bolo po všetkom, keby bola jej Miriam konečne doma - vo Svidníku...

*Andrej Dudáš*