Príbeh o padlom vojakovi. Stačilo tak málo...

Spočiatku som zvažoval, či tento príbeh vôbec zverejním. Síce smutný, ale so zadosťučineným koncom. Jeho hlavnou postavou je pani Mária Lapčáková, rodená Kovaľová. Pochádza zo Zakarpatskej Ukrajiny (niekdajšia Podkarpatská Rus). Dnes žijúca na Slovensku v meste Svidník, ktoré nesie spomienku na útrapy vojny, spomienku na zmarené šťastie a životy mnohých ľudí.

Mesto, ktoré je výkričníkom pre budúce generácie a zároveň mementom myšlienky večnej pamäti na mená tých, ktorí položili svoje životy za budúcnosť nielen nášho, ale aj ostatných európskych národov. Žiaľ, dôsledky vojny často za sebou dokonale pozametajú dôkazy o ľudskom úsilí, o identite a nespočetnom množstve zmarených životov. A práve táto jej tvár je základom príbehu, ktorý začal písať sám život pred šesťdesiatimi ôsmimi rokmi na vtedajšej Podkarpatskej Rusi. Po porážkach ozbrojených síl Nemecka a jeho spojencov na území bývalého Sovietskeho zväzu a zahájení viacerých kľúčových ofenzív Červenej armády (ČA) sa frontová línia znepriatelených armád pomaly posúvala smerom na západ rovno do srdca nemeckého impéria. V rámci postupujúcej ČA, v zostave 11. streleckého zboru 1. gardovej armády pôsobila od 5.8.1944 vo IV. ukrajinskom fronte aj 276. temrjukská strelecká divízia. Tá sa počas Východokarpatskej operácie podieľala na oslobodzovaní časti terajšieho východného Slovenska. V súčinnosti s pôsobením 1. gardovej armády na severovýchodnom karpatskom hrebeni koncom októbra 1944 sa línia dotyku na úseku susednej 18. armády posunula až k súčasným východným slovenským hraniciam, čím bol oslobodený takmer celý užhorodský okres. Po stabilizovaní situácie na oslobodenom území zahájili činnosť vojenské orgány, ktorých hlavnou úlohou bola mobilizácia materiálnych zdrojov, agitácia a s ňou úzko spojený nábor nových príslušníkov ČA. Náborovej kampani „podľahol“ aj Petr Dmitrijevič Kovaľ - otec pani Márie Lapčákovej, ktorý do ČA vstúpil 20. novembra 1944 v Okresnom vojenskom komisariáte v meste Užhorod.

Po absolvovaní vojenského výcviku voj. Peter Dmitrijevič Kovaľ dňa 7. januára 1945 nastúpil do funkcie strelca 2. streleckého práporu 876. streleckého pluku už spomínanej 276. streleckej divízie - podriadenej 11. streleckému zboru 1. gardovej armády IV. ukrajinského frontu. V tom čase sa 1. gardová armáda na území východného Slovenska (na obrannej línii Wehrmachtu - Gisela-Stellung) pripravovala na postup do priestoru južného Poľska, kde mala pôsobiť v rámci Západokarpatskej operácie. Po jej zahájení dňa 12.1.1945 postupovali zväzky a útvary armády severozápadným smerom k poľskému mestu Nowy Targ. Úspešná bojová činnosť 38. armády a následné oslobodenie mesta Nowy Sącz vytvorili podmienky pre postup pravého krídla 1. gardovej armády územím južného Poľska do priestoru suského okresu. Dňa 25.1.1945 zaujal jej podriadený 11. strelecký zbor (226., 271., 276. strelecká divízia) úsek frontu v bezprostrednej blízkosti dediny Jachówka (obec Budzów, suský okres).

Tento deň bol zároveň predposledným v živote otca Márie - voj. Petra Dmitrijeviča Kovaľa. Nasledujúci deň - piatok 26.1.1945 zaujal 876. strelecký pluk 276. streleckej divízie priestor južne až juhozápadne od obce Jachówka. Na tomto mieste sa útvary pluku pokúšali o prielom obrany protivníka a vytvorenie výhodného východiskového postavenia pre obsadenie obce Maków Podhalański. Počas plnenia stanovenej úlohy v tento deň zahynulo (v mieste nazývanom Jachowska Polana) 19 príslušníkov pluku, medzi nimi aj Peter Dmitrijevič Kovaľ. Telá mužstva a poddôstojníkov (spolu 18 osôb) boli dňa 28.1.1945 pochované v hromadných hroboch, telo dôstojníka v jednom samostatnom hrobe v blízkosti obecného kostola. Takto prišla pani Mária ako 7 ročná o milovaného otca.

Čo sa dialo ďalej je súhrnom udalostí, ktoré mali na život rodiny Kovaľovcov zásadný vplyv. Po skončení vojny, po návrate mužov do rodnej obce Ruské Komárovce, nikto nevedel matke pani Márie objasniť, kde a za akých okolností padol jej manžel. Z okolia rodiny sa ozývali rôzne fámy o zbehnutí Petra Dmitrijeviča, či o jeho smrti na rôznych miestach. Matka pani Márie - Elizovetta Vasilijevna kontaktovala príslušné úrady, no bezvýsledne. Až v súčasnosti sa nám podarilo dopátrať, že jej žiadosť bola riadne doručená na príslušný orgán ministerstva obrany SSSR a vybavená s pozitívnym výsledkom. Čo je však zaujímavé - k rodine Kovaľovcov sa odpoveď nedostala. Keďže s nevedomosťou o mieste posledného odpočinku manžela umrela matka, morálny záväzok a túžba položiť kvety na otcov hrob nútili pokračovať v pátraní aj dcéru - pani Máriu. Žiaľ opäť bez výsledku. V roku 1992 sa v istých ukrajinských novinách objavili mená padlých vojakov, bolo medzi nimi aj meno Peter Dmitrijevič Kovaľ, spolu s uvedením miesta pochovania v meste Liptovský Mikuláš. Kto a ako sa k tejto informácii dopracoval už nezistíme, no na jej základe sa pani Mária svedomito zúčastňovala spomienkových podujatí na vojenskom cintoríne 1.československého armádneho zboru Háj-Nicovô s vedomím, že je na správnom mieste. Zlom v procese celoživotného pátrania nastal, keď sme sa ako zástupcovia čerstvo založeného občianskeho združenia „Regionálne stredisko dokumentovania bojov sovietskej armády na Slovensku“ zúčastnili schôdze „Klubu československého pohraničia“. Po prezentácii našej činnosti nás oslovil pán Ján Uhrík (funkcionár OblV SZPB Svidník) s prosbou o pomoc pri hľadaní padlého vojaka ČA - Petra Dmitrijeviča Kovaľa. Vzápätí udalosti nabrali rýchly spád. Po prehodnotení prvotných informácií sme ihneď vylúčili možnosť úmrtia Petra Dmitrijeviča Kovaľa v bojoch o mesto Liptovský Mikuláš. Ako blesk z čistého neba sa pri listovaní hlásenia o nenávratných stratách 276. streleckej divízie objavilo tak dlho hľadané, snáď tisíckrát oplakané a vytúžené meno.

Smutné je, že vyhľadanie základných informácií mohol urobiť ktokoľvek, pokiaľ mal len minimálny záujem a trochu sa rozumel práci s internetom. Ministerstvo obrany Ruskej federácie totiž na základe zákona z roku 2006 sprístupnilo databázu vojakov Červenej armády padlých vo Veľkej vlasteneckej vojne. Nasledoval okamžitý telefonát pani Márii - snáď ani neverila. Pustili sme sa teda do práce, kde v prvom rade bolo potrebné rozlúštiť názov obce - miesta smrti Petra Dmitrijeviča Kovaľa. Po rôznych variáciách a interpretáciách ťažko čitateľného zápisu názvu poľskej usadlosti ako Jagunno, Jaguvka sme sa s využitím dátumu úmrtia dopracovali do suského okresu k dedine Jachówka. Nasledovalo overenie prítomnosti zmienky o 276. streleckej divízii v obecnej histórii - všetko sedelo. Porovnaním situačnej mapky z hlásenia o nenávratných stratách s nemeckými mapami bolo zrejmé, že Peter Dmitrijevič bol pochovaný v hromadnom hrobe za miestnym kostolom. No vyhraté sme zďaleka nemali. Práve teraz sme začali lúskať ten najtvrdší oriešok - dopracovať sa k súčasnému hrobovému miestu. Bolo totiž zrejmé, že podobne ako na Slovensku v povojnovom období, tak aj v Poľsku prebehli exhumácie a pochovanie obetí II. svetovej vojny na centrálne vojenské cintoríny. Kontaktovali sme viacero zahraničných spriatelených organizácií a postupne sa dopracovali k informácii o priebehu exhumácií v suskom okrese v roku 1948 a mieste uloženia kľúčového písomného protokolu v archíve mesta Kraków.

Touto cestou by sme chceli vysloviť obrovskú vďaku jeho zamestnancom, ktorí boli po zistení účelu využitia hľadanej dokumentácie maximálne ústretoví a ochotní. Po dlhšom pátraní sa nám do rúk dostal protokol popisujúci prípravu a vykonanie exhumácie v dedine Jachówka, ba čo viac udávajúci ako cieľové miesto zvozu pozostatkov - vojenský cintorín „Cintorín Národov“ v meste Wadowice. Prípad bol takmer vyriešený, ostávalo už len jediné - naplánovať a realizovať návštevu dediny Jachówka, žijúcich pamätníkov a v neposlednom rade aj spomínaný vojenský cintorín. Návštevu týchto miest sme spolu s pani Máriou Lapčákovou uskutočnili 29.9.2012. Úprimne nás potešil prístup starostu obce Budzów (do správy ktorej dedina Jachówka patrí) a jeho manželky. Ochota zo strany starších ľudí - pamätníkov taktiež nedala na seba dlho čakať. Starší, prívetivý a sympatický pán nám ukázal presné miesto dočasných hrobov vojakov ČA. Vypočuli sme si niečo z pamätí a po milom stretnutí s občanmi obce sme pokračovali v ceste.

Voči cintorínu vo Wadowiciach som však výhrady mal. Jeho momentálny stav odráža nechuť a nezáujem ľudí o pamiatku padlých vojakov. Či je to v dôsledku akéhosi pretrvávajúceho protisovietskeho cítenia alebo jednoducho len nezodpovednosti, neviem. Mieru môjho sklamania znížil až pocit zadosťučinenia, vidiac pani Máriu pokladať kvety a zapaľovať sviečky na hromadnom hrobe neznámych vojakov. Po mojom výroku: „Za posledných 68 rokov ste ešte nikdy nebola bližšie k svojmu oteckovi“, sme sa obaja so značnou dávkou smútku a nostalgie v duši iba potichu zamysleli. Veď predsa všetci ľudia, bez ohľadu na národnosť, ktorým vojna zobrala právo na šťastný a spokojný život si zaslúžia náležitú úctu!

V závere by som sa chcel poďakovať Janke Suchaničovej zo Svidníka, ktorá dobrovoľne pomáha nášmu Občianskemu združeniu.

Martin Greša,
predseda Občianskeho združenia
Regionálne stredisko dokumentovania bojov