Príbeh pamätníka. Vasil Korol - život vo väzení a v Československej armáde

V roku 1940 nás prevážali cez Moskvu v zamrežovaných vagónoch. V 1944 nás viezli ako hrdinov. 

 

Vasil Korol sa narodil v dedine na východe Podkarpatskej Rusi, vo Volovom. Mal štyroch mladších súrodencov. Jeho otec a matka pracovali na vlastnom hospodárstve a na poli. Až do štvrtej triedy sa Korol učil po ukrajinsky, potom aj po česky.

 

Po vzniku Československa museli jeho rodičia navštevovať kurzy, aby sa naučili čítať a písať. Keď mal Korol dvanásť rokov, umrela mu matka na zápal pľúc. Otec odišiel za prácou na Slovensko a malý Korol sa musel starať sám o celé hospodárstvo. 

 

Útek do Sovietskeho zväzu

V marci 1939 okupovalo Podkarpatskú Rus Maďarsko. „Pozývali nás do leventov, teda to zväzov mládeže, armády. Zaobchádzali s nami veľmi zle, preto som sa rozhodol utiecť do Sovietskeho zväzu,“ spomína Korol.

 

Po porážke Poľska sa sovietska hranica nachádzala asi kilometer od jeho bydliska. Hranica vtedy nebola veľmi strážená a Korol ju prekročil 6. októbra 1939. Nebol sám.

 

„Okolo 20 tisíc mladých ľudí odišlo z Podkarpatskej Rusi k Sovietom. Bohužiaľ, tí sa k nám zachovali macošsky. Za prekročenie hraníc nás pozatvárali a posielali do gulagov na Sibír.“

 

Korol sa dostal najskôr do mestečka Skolje, kde boli v cele asi päťdesiati. Neskôr ho previezli do väzenia v Kirovohrade. V cele už boli po dvoch. Tu strávil tri mesiace.

 

Väznica mala aj normálne postele, z ktorých však dozorci dali dole matrace. Na posteliach sa tak spať nedalo a väzni museli spať na podlahe. Stravovali ich krupami a rybími hlavami. Súd ho ako najmladšieho za nelegálny prechod podľa paragrafu 80 odsúdil na tri roky, na Sibír.

 

V gulagu

Po vynesení rozsudku Korola odviezli do pracovného tábora. „Napchali nás do zamrežovaného vagóna. Dali nám chlieb a sleď. Šli sme tisíce kilometrov. Mal som veľký hlad a smäd, bolo to hrozné. Viezli nás cez Moskvu. Vtedy to bola iba rozťahaná drevená dedina,“ opisuje transport Korol.

 

„Počas troch rokov neexistovali nič ako vankúš alebo matrac. Ako sme pracovali, tak sme aj spali.“

 

Oblečení boli vo vatových nohaviciach, dvoch vatových košeliach a čiapkach. Pred veľkými mrazmi ich to však neochránilo. Na raňajky dostali kus chleba, na obed kašu a rybie hlavy, na večeru opäť kašu. Museli rúbať lesy, kopať cestu pre železnicu. Raz vyťahovali drevo z rieky pomocou koní. „Keďže sme už boli neúnosne hladní, vzali sme koňom ovos, z ktorého sme sa najedli,“ spomína Korol.

 

Vstup do Československej armády

Korol strávil vo väzení tri a pol roka. Vďaka funkcionárom z Ruska sa dostal Československej armády. Cesta do Buzuluka trvala asi štrnásť dní. Korol mal vtedy asi 21 rokov a vážil 43 kilogramov.

 

Prvé tri týždne ho nechali v tranzite, aby nabral silu. V tom čase bojovali Čechoslováci pri Sokolove.

 

„Naši pri Sokolove dostali od Rusov iba samopaly, pušky, guľomety. Ťažké zbrane sa im Rusi báli dať. Keď uvideli, že naši umierajú, tak ich stiahli z boja do mestečka Novochopersk. Až tam nám dali všetky zbrane, ako mali Rusi, aj tanky. Iba kaťuše a lietadlá nám nedali.“

 

Boje na Ukrajine

Na bojoch sa Korol zúčastnil prvýkrát pri oslobodení Kyjeva. Príprava na útok na Kyjev trvala štvrnásť dní.

 

„Keď prišiel deň nástupu na Kyjev, prišiel k nám Svoboda a vravel, že za okamih pôjdeme do boja, a aby sme bojovali za Kyjev tak ako za Prahu, Brno, Bratislavu, Užhorod. Naša československá armáda bola prvá, ktorá zabrala Kyjev. Obsadili sme ho v noci. Obyvateľov bolo málo, ale vítali nás.“

 

Podmienky boli tvrdé. Vojaci nemali prakticky čas na poriadny spánok, ani na odpočinok. Jedlo im vozila armádna kuchyňa, ale nie vždy sa k nim dostalo. Nosili anglické uniformy, ktoré ich však nechránili veľmi pred mrazom.

 

Duklianska bitka – deň, kedy Korol prišiel o ruku

Pôvodne mala Československá armáda postupovať na územie ČSR cez Podkarpatskú Rus. Kvôli Slovenskému národnému povstaniu ich však premiestnili na Duklu.

 

„Stáli sme na okraji lesa, predpokladaný nepriateľ bol pred nami. Pomáhali sme útočiť pechote alebo odrážať nemecké útoky,“ rozpráva Korol.

 

Popoludní prišiel rozkaz, že sa dve delá majú posunúť dopredu. Delá museli prejsť cez lesnú lúku. Po 150 metroch vyšli z lesa na kraj údolia. V tom na nich začal strieľať nemecký guľomet.

 

Z Koroľových spolubojovníkov nebol nikto zranený, dostali však rozkaz vrátiť sa späť na lúku. Po chvíli sa Korol vo dvojici vydal na prieskum.

 

Schovaní v tráve videli blížiaci sa nemecký obrnený transport. „Ten po nás začal strieľať. Teda skôr po našom vojsku. Ja som išiel k lesu. Keď som sa zastavil, spadla mína predo mňa, urobila kráter. Povedal som si, že ďalšia nespadne. Preskočil som cez kráter, druhá mína spadla za mňa. Tretia vedľa mňa.“

 

Tretia mína odtrhla Korolovi ruku. „Nespadol som. Tých desať krokov som ešte prebehol. Ja som nevedel, že nemám ruku. Chlapci skočili ku mne, chytili ma za ruku a tá im ostala.“

 

Neďaleko od neho ležali ešte dvaja vojaci, ktorí ho prosili, aby ich zastrelil a nenechal ich trápiť sa.

 

Po vojne

Po skončení vojny sa Korol dostal do invalidného domu v Podebradoch a bol povýšený hodnosťou podporučíka. Absolvoval kurz na správcu vojenských budov v Prahe.

 

Od roku 1949 bol v trvalej vojenskej invalidite. Oženil sa, má dve deti. Bol vyznamenaný asi dvadsiatimi vojenskými medailami. 

 

Zomrel 14.februára 2015 v Prahe.

 

Viktor Portel

 

Zdroj: http://www.sme.sk/c/7881064/vasil-korol-zivot-vo-vazeni-a-v-ceskoslovenskej-armade.html