Príbeh z vojnových čias: Nemci idut...!

 

Bol krásny slnečný deň prvej polovice septembra 1944. Začínal čas zberu jesenných plodov. V časti chotára obce zvanej „na Kuti“ smerom ku Svidníku, ľudia vykopávali zemiaky. Ďaleko za Karpatmi sa občas ozývalo dunenie diel.

 

Bandurky (ako tu nazývajú zemiaky) bohato zarodili, a tak ich vykopávalo viacero rodín. Po prašnej ceste vedúcej do obce sa rýchle približoval chodec, ktorý hlasite oznamoval šokujúcu správu: „Nemci idut!“ Táto zvesť otriasla s každým, kto ju počul. Ľudí sa zmocnila panika. Chvatom brali motyky a utekali do dediny. Vrecia so zemiakmi nechali na poli. Aj moja mama schytila motyku i kolísku, v ktorej som ako jeden a polročné dieťa spal. Zemiačniska sa rýchle vyprázdnili. Šokujúca správa sa ako blesk šírila po celej dedine a tá, zakrátko ostala ako vyľudnená. Ľudia zo strachu pred Nemcami zutekali do priľahlých potokov, bežali smerom k lesu a niektorí sa schovali do plevníkov i komôr a všade tam, kde to považovali za vhodné.

 

Náš dom stál tretí na začiatku dediny. Moja mama držiac ma v náručí, keď zbadala pomedzi vetvy stromov prichádzať po ceste šesť uniformovaných neznámych vojakov, ušla aj so mnou schovať sa za dom. Vojaci v čiernych uniformách so smrtkami na čapiciach zabočili rovno do nášho dvora. Prešli ho celý a zastali až tam, kde bola so mnou učupená moja mama. Ťažko opísať, čo vtedy prežívala ale aj ja s ňou, ale na to sa ja nepamätám. Toto šokujúce stretnutie jej ostalo v pamäti natrvalo a pri každom rozprávaní o ňom, ho vždy znova a znova prežívala.

 

Nemci sa správali pokojne. Snažili sa kontaktovať. Jeden z nich, sa akousi lámanou ruštinou vyzvedal, že kde sú chlapi a ostatní ľudia. Sused Demko, keď usúdil,  že asi nemajú zlý úmysel, tak po čase vyliezol spod sypanca a až vtedy sa mame uľavilo, že nie sme sami. Nemec kývol prstom „kom - kom“. Demko s určitou obavou prišiel k nám a starkého ponúkol cigaretou. Sused predtým nikdy nefajčil, ale vtedy, tak usilovne poťahoval, že sa mu robili jamky na lícach. Za krátko bolo počuť prichádzať do dediny hučiace auto. Bol to nákladiak, ktorý za sebou ťahal poľnú kuchyňu. Auto plne naložené vrecami, pravda čerstvo nakopaných zemiakov, tiež zabočilo do nášho dvora. Kuchyňu postavili pod košatú hrušku a z auta zložili zemiaky. Mama hneď spoznala osem našich vriec.

 

Bolo po lete a všetka úroda ešte nevymláteného obilia i krmoviny na zimu, boli uložené na povale, pomerne veľkého gazdovského domu. V humne - bojisku,  Nemci si urobili proviantný sklad. Kone umiestnili v maštali a krmoviny z pôjdu bez súhlasu skrmovali ako svoje. Po čase, keď celý dom naplnili nevolaní hostia, sme sa odsťahovali do bunkra, ktorý rodičia zhotovili v potoku pri lese v časti zvanej Pašiky. Do bunkrov sa odsťahovalo viacero rodín a to najmä tí, u ktorých sa usídlili nevítaní hostia. Mama z bunkra občas aj so mnou, ako s osobným ochrancom chodila domov medzi Nemcov upiecť chleba a zobrať niektoré produkty. Dobytok sme mali sebou v lese.

 

Po piatich týždňoch pobytu v bunkri nás vojaci z lesa vyhnali a vrátili sme sa domov. Vyzvedali sa na partizánov. Nemci zvolali všetkých mužov do školy a odtiaľ viacero mužov vybrali a odviedli do školy do Vyšného Orlíka, kde chodili  kopať zákopy v časti chotára zvanom Klinec. Medzi nimi zobrali aj môjho otca.

 

Cez Dukliansky priesmyk sa blížil front. Nemci v obci vyhlásili evakuáciu. Ľudia to najnutnejšie naložili na vozy a boli pripravení na odchod. Aj moja mama naložila na voz periny, skromné potraviny, oblečenie a krmoviny pre nášho koňa. Keď už sme boli pripravení z dvora odísť, prišli štyria Nemci zobrať voz. Mama s nimi húževnato bojovala a nedovolila koňa vypriahnuť. Nemci odišli, ale po krátkom čase prišli šiesti ukrajinskí vlasovci a tí boli nekompromisní. Traja chytili mamu a vykrútili jej ruky. Vypriahli koňa a všetko, i nás troje detí, hodili na stred dvora do blata i babku, ktorá bola invalidná. Zobrali voz a my sme v daždi ostali bezmocní, ponížení,  potupení a tiež bez otca. Nepomohol ani srdcervúci plač mamy, babky a ani nás detí. Ostatní občania od evakuovali na vozoch do obce Cernina. My sme v dedine ostali sami. V nasledujúci deň mama sa snažila zhotoviť aspoň provizórny voz. Čosi náhradné z voza bolo doma. Ostatné časti zháňala po vyľudnenej dedine. Napokon sa jej podarilo voz zložiť. Vyzeral komicky, lebo na zadnej náprave bolo jedno veľké a druhé malé koleso. A takto cez makovické sedlo sme prešli do Cerniny. Po kratšom pobyte v Cernine, Nemci znova vyhlásili evakuáciu. Znova sťahovanie. Odošli sme do obce Porúbka pri Topli. Nebolo to jednoduché prežívanie. Rodina, ktorá nás prijala, nebola až tak na tom aby dlhšie mohla živiť ďalších 5 - 6 ľudí. Moje dve  staršie sestry chodili po dedine i k nemeckej  kuchyni pozháňať čosi, aby prežili. Po dlhšom čase pobytu v Porúbke sa k nám z nútených prác vrátil dlho očakávaný otec. Keďže v obci tiež boli usídlení aj Nemci, tak otec s domácim gazdom sa ukrývali prevažné na povale a vo veľkom prútenom komíne, slúžiacom aj na údenie. Aj tam ich Nemci po čase našli a otca opäť zobrali na nútené práce.

 

Ráno 19. januára 1944 mama pozerala na horizont, veď čakala. Vtom v diaľke pod lesom, zbadala, že po čerstvo napadnutom snehu, hýbe sa čosi biele. Boli to ruskí snežní prieskumníci. Potom k oblohe vyletela svetlica a Nemci z dediny začali panicky utekať. Za domom, v ktorom sme boli evakuovaní, v náhlivosti prevrátili poľnú kuchyňu a všetok pripravovaný pokrm sa vylial na cestu. Hneď na to, bolo počuť hromové HURÁ!!! a do obce prišli osloboditelia. Priniesli nádej, dobrú náladu, „harmošku“, spev i tanec, ale mama plakala. Jeden starší ju utešoval so slovami: „Neplač máma, vsjo búdet charašó.“ Ľudia ich radi privítali a boli vďační za oslobodenie od strachu, strádania a utrpenia. Ešte v ten deň sme sa z Porúbky vrátili domov. Domov, ale aký? Pustý a vydrancovaný. Privítala nás prázdna komora, zmizlo uskladnené obilie a krmoviny. Vybúraná jedna stena obývacej časti domu a rozbitá pec. Zlikvidované boli aj dva sypance, z ktorých Nemci drevo použili na budovanie bunkrov. Bol to smutný návrat.  Nebolo sa kde podieť. Až na jar sa vrátil otec z nútených prác.  Dovtedy sme všetci núdzovo bývali v tmavej komore.

 

Za toto utrpenie, strádanie, ujmu morálnu,  psychickú i  ekonomickú, sa nám dodnes nedostalo žiadneho ospravedlnenia ani odškodnenia.

 

Chvála Bohu, prežili sme všetci a napriek utrpeniu a strádaniu, moja mama sa dožila 95-ého roku požehnaného veku.

 

Z rozprávania mamy, zapísal syn Ján G.