Príbeh ženy, ktorú možno denne stretávate

Na cintoríne žialila dcéra sovietskeho námorníka
Hoci je už mnoho rokov od konca vojny, stále žijú ľudia, ktorí kvôli nej museli predčasne oplakávať svojich najbližších. Po pietnom akte kladenia vencov sa ľudia trúsili z vojenského cintorína pomaly. Niektorí zašli aj na hroby svojich blízkych, iní spojili prechádzku do centra s rozhovormi.

Náhodné stretnutie
"Môžete ma odfotiť?" opýtala sa ma pani, keď som sa snažila o čo najlepší záber pamätníka. Pravdu povediac, ako som vyslovovala "Ale áno", mi mysľou prebehla otázka: "Prečo sa táto pani chce fotiť pri pamätníku?" Podala mi svoj mobil a postavila sa k čerstvým vencom. Jej dôstojný výraz tváre sa nedal prehliadnuť rovnako ako hrdosť, ktorá z nej vyžarovala v momente, keď som stisla spúšť. K tomu, že som sa jej osmelila položiť otázku, ktorá mi už medzičasom poriadne vŕtala v hlave, ma viedlo, že mi bola veľmi povedomá. Po tom, ako sa na mňa usmiala a natiahla ku mne ruku po mobil, som mala jasno. "Poznám ju, veď ma obsluhovala v lahôdkach supermarketu!" Po krátkej chvíli som už bez okolkov spustila svoj "výsluch".
 

Pochádza od Volgy, vydala sa za Slováka
Albína Kaňuchová žije už štvrtý rok v Humennom, desiaty na Slovensku. Je rodená Ruska. "Pochádzam od našej matičky - rieky Volgy, z mesta Kamyšin. Môj manžel je z Klenovej, zoznámili sme sa u nás v Rusku, keď tam pracoval," vysvetlila.

Dodala, že so životom na Slovensku je spokojná, páči sa jej tu, rovnako ako v Humennom. "Dnes som sem prišla, aby som si pripomenula nielen oslobodenie a koniec vojny, ale na tomto mieste si zaspomínala na otca," povedala. "Tú fotku, čo ste mi urobili, pošlem do Ruska príbuzným, aby videli, že si tu ctíte našich vojakov," dodala.
 

Otec slúžil v námorníctve, mama pracovala v tyle
Pre Albínu sú spomienky na druhú svetovú vojnu spojené s bolesťou v srdci. Kvôli nej prišla o otca predčasne. "Môj otec bol námorník. Počas vojny slúžil na ponorke v Čiernom mori. Základňu mali v prístavnom meste Cherson," vysvetlila.
 

Jej mamička bola robotníčkou v tyle. Albínin otec Vasilij Kuzmič Guščin vojnu prežil. "Po vojne ešte šesť rokov vyzdvihoval zo dna mora potopené lode. Na breh vynášali mŕtvych námorníkov, aby ich rodiny mohli dôstojne pochovať," povedala. 

"Mama ovdovela, keď mala štyridsať rokov. Bolo to v roku 1969. Otec umrel predčasne na tuberkulózu. Pobyt na ponorke si vybral svoju daň. Kvôli podtlaku mali skoro všetci námorníci problémy s pľúcami," zapozerala sa na červené kvety pod pamätníkom.

Kým otcovi môže v deň oslobodenia položiť na hrob kvety len symbolicky, na maminom hrobe sú vždy čerstvé. "Vzala som ju k nám z Ruska. Pred rokom zomrela. Odpočíva na vašom cintoríne," zadívala sa na hroby vyššie.

A potom sme už po ceste do mesta hovorili o všetkom možnom, o starostiach, radostiach. V duchu som si hovorila, že veta, ktorú som v škole pokladala za nadnesenú, má v sebe hoci aj po toľkých rokoch od konca vojny silu. Jeden môj učiteľ nám totiž opakoval: "Prakticky v Rusku nenájdete rodinu, ktorej by sa nejakým spôsobom vojna nedotkla..."
 

Anna Kornajová