Príhovor k účastníkom Pochodu Solidarity - Kráčame po ich stopách

Emil Fisch, zakladateľ Bardejovského výboru na ochranu židovského dedičstva

Po 70 rokoch budem prvýkrát hovoriť po slovensky. Skúsim to. (Potlesk) Dnes som poctený tým, že k vám môžem prehovoriť pri príležitosti 70. výročia deportácie židov z Bardejova počas II. sv. vojny. Pri tejto významnej udalosti myslím na H. Weisera, ktorý prežil holokaust a je nositeľom Nobelovej ceny za mier. H. Weiser raz povedal: Týra, že som prežil, dlžím niečo mŕtvym. A každý, kto na to zabudne, zradí znova. Tak ako H. Weiser aj ja som prežil holokaust. Podobne ako on povedal aj mojou povinnosťou nezabudnúť.

Prečo je dôležité nezabudnúť. Keď židia kráčali na smrť do plynovej komory prosili tých, čo nechali za sebou: nezabudnite na nás ak prežijete. Dnes sme prišli spoločne ako komunita, aby sme odpovedali na ich prosbu. Prišli sme, aby sme si pripomenuli 2321 deportovaných židov z Bardejove. 70 rokov predtým na tomto istom námestí (...) boli židia zbavení svojich domov, obchodov a dôstojnosti. Takmer všetci z nich onedlho prišli o svoje životy. Prosím vás, aby ste sa na nich nepozerali ako na čísla, ale ako na mužov, ženy, deti, ktorí bývali v Bardejove, v tomto mimoriadne šťastnom meste. (Potlesk)

Dnes stojím spolu s tými, ktorí prežili, s potomkami a priatelím tých, ktorí sa nevrátili z koncentračných táborov. Spomíname na tých, ktorých sme poznali a milovali. Spomíname aj na naše detstvo v Bardejove a na židovskú komunitu plnú života. Ich minulosť a minulosť ich predkov je aj bardejovská minulosť. Narodil som sa v Bardejove. Počas vojny som býval na Kacvinského ulici a po vojne Pod kalváriou, môj starý otec žil na Stôcklovej ulici, moja teta žila na Radničnom námestí. Celá moja veľká rodina bola odvlečená v roku 1942. V rokoch 1943 a 1944 moja mama, otec, sestra a ja sme sa museli skrývať vždy na inom mieste. Nakoniec nás chytili v Bratislave a odviekli do koncentračného tábora... a v roku 1945 som bol oslobodený v tábore.

Moja rodina sa vrátila do Bardejova, kde som žil do roku 1949 a moji rodičia so sestrou až do roku 1951. Bardejov som navštívil až v roku 2005. Keď som uvidel zničený židovský cintorín a židovské suburbia, sľúbil som, že urobím čo len budem môcť pre ochranu bardejovského židovského dedičstva a pre pamiatku na ich obete. Dnes som tu aj z toho dôvodu. Ale spomienka nie je len osobná povinnosť. Je to verejná záležitosť. Žijeme vo svete, kde mnoho ľudí popiera, že holokaust sa stal a kde istí ľudia až príliš horlivo kážu nenávisť. (...) Je našou povinnosťou - židov a ne-židov - aby sme naše deti učili o nebezpečenstve netolerancie a nenávisti, aby sme im pomohli bojovať proti neľudskosti, aby sa taká tragédia, akou bol holokaust sa už nikdy neopakovala. A taktiež je dôležité poznať pravdu o tom, čo sa tu stalo židom.

Tým, že akceptujeme a pripomíname si tú časť histórie, môžeme pomôcť, aby sa už nikdy viac nestala. Ale nestačí spomínať iba dnes, musíme vzdelávať budúce generácie o bardejovskom židovskom dedičstve. Musíme nájsť nové spôsoby, ako ich vzdelávať cez ochranu, obnovu a stavbu pamätníkov. To všetko im bude neustále pripomínať, že v Bardejove kedysi bola židovská komunita plná života. Aj keď teraz tu nežijú židia, história Bardejova je prepojená so stáročnou minulosťou židovskej komunity.

Spoločne si môžeme byť istí, že ani deti z Bardejova a potomkovia tých, čo prežili... ... predošlé generácie len ticho pozorovali, čo sa stalo. Dnešná generácia nesmie to, čo sa stalo v minulosti, tajiť... Stretli sa sa tu z celého sveta, aby sme si pripomenuli, čo sa tu stalo pred 70 rokmi. Ale taktiež pozeráme do budúcnosti, do času, keď naše vnúčatá a ich vnúčatá prídu navštíviť domov ich predkov a uvidia, ako kedysi žili a kde zomreli. Tí z nás, ktorí prežili holokaust chcú spomínať tu v rodnom meste.

My sme súčasťou minulosti Bardejova s bohatým židovským dedičstvom, vytvoreným za stovky rokov. Chceme ukázať našim rodinám, ako to len bude možné, obnovené budovy židovského suburbia, starú synagógu, dom zhromaždenia a rituálne kúpele, ktoré boli veľmi dôležité pre náš každodenný život. Chceme, aby naše rodiny, priatelia a všetci návštevníci Bardejova tak skoro, ako je to len možné, stáli pred pamätnou sálou s menami tých, ktorí zahynuli a neboli tak nikdy zabudnutí. (...)

Radničné námestie v Bardejove 15.mája 2012